V poslednom období mi veľa krát zarezonovala myšlienka „pokrok nezastavíš“. Bola mi predkladaná v zmysle, že „konzervatívny“ názor len brzdí „pokrok“, že aj tak sa spoločnosť hýbe a niektoré veci sú neodvratné. A že vraj je to tak dobre. Nasledujúci blog nie je žiadna kritika politického zoskupenia, skôr zafilozofovanie nad „progresom“ ako takým a nad tým, čo to znamená byť progresívny.

Keďže sme sa vydali cestou "vydavateľského remesla", nezaškodí trochu múdrosti a humoru od obľúbeného autora.

Takto začína Jánovo evanjelium. Mal aj Boh takýto začiatok?

Evanjeliový úryvok najbližšej nedele (Mt 14, 13 - 21) opisuje príbeh zázračného rozmnoženia chlebov a rýb.

Po sérii nedeľných čítaní, v ktorých Pavol poslucháčov uisťoval o tom, že si ich Boh všíma a neopúšťa ani v utrpení, sa dostávame k známym hymnicky štylizovaným riadkom.

Cirkev je často obviňovaná z toho, že svetu vnucuje svoje postoje a neadekvátnym spôsobom vstupuje do jeho diania. Čo však naznačuje jej náuka a dejiny? Je Cirkev skutočne tou mocenskou mašinériou, za akú ju považuje svet, alebo je znakom a nástrojom Pravdy, Dobra a jednoty celého ľudstva?