.

sobota 6. februára 2021

Stupava - Dračí hrádok


V katastri Stupavy, ale asi len 1 km od posledných domov obce Borinka, sa nachádza ruina stredovekej pevnôstky, na mapách označená ako Dračí hrádok. Leží pomerne hlboko vo vnútri juhozápadnej časti Malých Karpát, na asi 400 m dlhom a pri úpätí 350 m širokom výbežku vrchu Úboč. Výškový rozdiel medzi hladinou blízkeho vodného toku a najvyšším bodom Dračieho hrádku dosahuje takmer 98 m. 

 

Hradisko na lidarovej snímke (T. Lieskovský)



Vyvýšenina mala pod kontrolou cestu prechádzajúcu od Stupavy smerom na Košiarisko a ďalej k Lozornu či Svätému Juru. Prirodzenú obranu polohy zaisťovali z troch strán strmé úbočia. Jedinú schodnejšiu prístupovú cestu nad sedlom pod vrchom Úboč dodnes pretína krátky, do pravého uhla zalomený hlinený násyp, pozostatok rozrumenej drevozemnej hradby chránenej predsunutou priekopou, ktorú predbežne možno zaradiť do predveľkomoravského až staršieho veľkomoravského obdobia. Približne stred ostrožne pretína ďalšia, asi 12 m široká, do skalného podložia zasekaná a dnes z veľkej časti zasypaná stredoveká priekopa. Za ňou na miernej vyvýšeninke, približne vo vzdialenosti 17 m, sa nachádzajú zvyšky mohutnej hranolovej veže s vonkajšími rozmermi 10 x 10 m. Postavili ju z lomového kameňa spájaného kvalitnou vápennou maltou a hrúbka múrov na úrovni súčasného terénu dosahuje 2,5 m. Podľa funkcie, rozmerov i technológie výstavby jednoznačne stredoveká budova bola najdôležitejšou obrannou murovanou stavbou hrádku, ktorá azda v sebe kombinovala hlavné úlohy donjonu (hlavnej obytnej veže) a bergfritu (predovšetkým obrannej veže), kryjúceho hmotou obytné a hospodárske budovy na ploche hrádku zo smeru predpokladaného útoku.

Dračí hrádok, Pajštún a kláštor v Marianke na mape Adolfa Emanuela Pernolda. 

Stav okolo polovice 19. storočia.


Ruiny stredovekej veže na romantickej maľbe z roku 1871 (autor Teodor Weisz)


 

Pri archeologickom výskume sa za vežou podarilo odkryť takmer súvislú plochu s rozlohou okolo 370 m2. Podľa archeologických nálezov, predovšetkým keramiky, pracovných nástrojov, mincí a militárií pevnôstka zrejme vznikla v druhej polovici 13. storočia. V duchu vtedy uplatňovanej obrannej doktríny zmenšili plochu pôvodného slovanského hradiska asi na polovicu. Väčšia časť hradu, podobne ako pri väčšine vtedajších podobných fortifikácií, pozostávala z drevených, najskôr len prízemných budov zrubového typu, rozložených dookola nad strmými svahmi. Z protipožiarnych, estetických i tepelnoizolačných dôvodov ich steny pokrývala  hlinená omietka. Vonkajšia strana dreveníc, azda v prielukách doplnená  pevným plotom, zrejme vytvárala aj hlavnú obrannú líniu nad strmými zrázmi do údolia - inak nedoloženú hradbu. Budovy boli pravdepodobne rozmiestnené tak, že opevnenú plochu delili na menšie funkčne odlišné časti hospodárskeho a rezidenčného charakteru, s čiastočne do terénu zapustenou kuchyňou v blízkosti obytnej veže. Komunikačný priestor medzi predpokladanou kuchyňou, vežou a ostatnými stavbami vytváralo drobné, výrazne na západ sklonené nádvorie pokryté liatou maltovou dlážkou s rozmermi minimálne 14 x 11,4 m. 

Nákončie opaska zo slovansko-avarského  obdobia

 

Stredoveké kľúe (13.- 14.  st.)

Medzi kovovými nálezmi sa nachádza aj fragment zo slovanskej bradatice (číslo 2)

 

Podľa pôvodného zámeru azda mala drevenú zástavbu, predovšetkým hradbu, postupne nahradiť nová murovaná architektúra, z ktorej sa okrem veže zachovala iba časť západného obranného múru. Skôr ako mohli práce pokročiť, tak drevené domy podľahli mohutnému požiaru, pri ktorom sa hlinená omietka domov spiekla na keramickú mazanicu a pôvodne hnedá lesná pôda získala hrdzavočervené zafarbenie.

 



Početné, tvarovo veľmi variabilné hroty šípov a iných militárií z plochy hrádku i v jeho predpolí napovedajú, že príčinou jeho zániku bol priamy, zrejme úspešný ozbrojený útok. Po zničujúcom požiari už pevnôstku neobnovili. Život i úloha obrany tohto regiónu sa azda presunuli na blízky hrad Pajštún, ktorý by tak mohol byť nasledovníkom Dračieho hrádku.


 

Podľa konfrontácie historických správ s archeologickými nálezmi sa nedá vylúčiť, že Dračí hrádok by mohol byť v klosterneuburskej kronike spomínaným hradom Stupava, ktorý obsadili české vojská Přemysla Otakara II. takmer priamo za pochodu či už 13. apríla 1271 alebo v dvoch až troch najbližších dňoch a pri ktorého obrane zahynul comes Alexander (Farkaš 2006, 235-296). 


 



Dračí hrádok tak dokumentuje postupný vývoj stredovekých opevnení, smerujúci predovšetkým po tatárskom vpáde od dreveného či drevozemného „minihradiska“ ku kamennému hradu, ktorý bol násilne prerušený ozbrojenou akciou a nová, murovaná fortifikácia potom už vznikla na inom, viac požiadavkám doby a meniacej sa vojenskej taktike zodpovedajúcom mieste.

Prístup:

K zvyškom Dračieho hrádku sa najjednoduchšie dostaneme cez obec Borinka. Prejdeme cez celú obec po ceste č.1108 a pokračujeme stále rovno po úzkej asfaltke, ktorá onedlho prechádza lesom. Asi po 800 m natrafíme na voľný priestor vedľa cestičky, kde sa zmestia cca. 2-3 autá. Tu môžeme zaparkovať a hneď oproti začína asi 15 minútový, len mierne náročný výstup na hrad po žltej trase. Zaparkovať sa dá aj trochu ďalej, asi 300-400 m od spomínaného miesta po ceste, kde je o niečo väčšie miesto na parkovanie.

 

Text: Zdenek Farkaš: Stredoveké hrádky v Malých Karpatoch in: Hradiská - svedkovia dávnych čias, 2015

Z. Farkaš: Stzredoveké opevnenie v Stupave - poloha Dračí hrádok, Zborník SNM,   2006

Zdroj produktov LLS: ÚGKK SR, Vizualizácia: Tibor Lieskovský (STU Bratislava)

https://www.hrady-zamky.sk/draci-hradok/

Foto (Orgoň):













 


sobota 26. decembra 2020

Mariánka - Barania lúka (Bazgovič)

Hradisko v Marianke sa nachádza na vrchu s názvom Bazgovič s nadmorskou výškou 384,5 m n.m., nad terajším kameňolomom. Lokalita sa rozprestiera na pomerne plochom výbežku Hraboviny, pričom ako názov lokality sa niekedy uvádza Barania lúka. Malú časť hradiska v jeho vrcholovej časti zničil spomenutý kameňolom.

                                        


Opevnenie

Val oválneho tvaru, ktorý je zachovaný miestami až do výšky 3 m, chránil areál s plochou približne 8 ha a s rozmerom približne 320 x 220 metrov. Na niektorých miestach je priebeh valov v teréne už nezreteľný. Najzachovalejší je val na východnej strane lokality, na juhu je ukončený pôvodným vchodom do opevneného areálu, niekdajšou bránou tzv.kliešťového tvaru s valmi na oboch stranách pomerne ostro zalomenými dovnútra. Po západnom vale vedie turistická cesta z Bratislavy do Záhorskej Bystrice, odbočkou do známeho pútnického miesta – Marianky. Prednú časť telesa pôvodnej hradby tvoril čelný múr poskladaný z lomových kameňov. Stavitelia múr opreli o hlinený val, nasypaný z jeho zadnej strany. Kamennú a hlinenú časť previazali horizontálne kladenými brvnami. Aj keď pred čelným múrom v Mariánke nevyhĺbili priekopu, klesajúci svah zabezpečil dostatočnú ochranu, ktorú určite umocňovala palisáda na vrchole valu. 




LIDARová snímka hradiska



Drevozemné hradby na vyvýšenine Barania lúka zanikli požiarom. Juraj Bartík uvádza, že rozsah spáleniska a sporadické nálezy z vnútorného areálu nevylučujú záver, že hradby spálili pri odchode samotní obyvatelia, ktorí si odniesli aj svoj majetok. 

Nálezy z hradiska (Paulík)


Kedy a komu hradisko slúžilo? 

Archeologický výskum sa na hradisku konal v rokoch 1986-1990. Ojedinelé najstaršie nálezy - kamenná sekera a črepy z nádob patria do eneolitu. Neskôr, v mladšej dobe bronzovej sa na lokalite usadil ľud velatickej kultúry, ktorý súčasne sídlil okrem Záhoria aj na južnej Morave a dolnom Rakúsku. Časovo ide zhruba o prvé dve storočia druhého tisícročia pred naším letopočtom, no najmladšie datujúce zlomky poukazujú na tzv.prechodný, velaticko - podolský horizont. Podľa nich zaniklo opevnenie až v rokoch 1000 až 900 pred n.l. 

Zjednodušený 3D model hradiska zo stránky Foarto

Foto brány s naznačenou palisádou zo stránky Foarto

Nálezy

Dokladom remeselnej produkcie ľudu velatickej kultúry v priestore hradiska sú nálezy závaží a praslenov, ktoré súvisia s textilnou výrobou. Kovovú zložku nálezov doplnil bronzový hrot kopije a fragment rukoväte kosáku. Z hradiska tiež pochádza vzácny železný nôž z prelomi doby bronzovej a železnej.  Nakoľko sa v násype valu vyskytli početné fragmenty keramiky z mladšej doby bronzovej, predpokladáme, že hradby postavili až v mladšom období existencie osady. Okrem toho sa na hradisku našli početné zlomky keramiky, zväčša s výrazným druhotným prepálením. 



Nálezy z hradiska (Bartík) 


V článku J. Bartíka a R. Baču z roku 2015 o bronzových mečoch zo Záhoria je uvedené, že v roku 2012 bola v kameňolome pod hradiskom nájdená čepeľ krátkeho meča. Nachádzala sa však na prvej terase lomu, kde bol aj rôzny odpad a stavebná sutina ktorú na miesto niekto bez povolenia doviezol. Jednalo sa teda o sekundárne miesto nálezu a nebolo možné určiť, či predmet spadol do bývalej ťažobnej jamy z vyššie položených, lomom neporušených častí hradiska, alebo ho sem doviezli s odpadom. Pôvodné miesto teda nepoznáme, ale predpokladáme, že pochádza z blízkeho okolia. Čepeľ má dĺžku 39,4 cm, hmotnosť 195 g. Zloženie zo 61% medi a 38% arzénu, v stopových množstvách je zastúpené železo, nikel a vanád. Na základe tvaru a rozmerov, pripomína predmet z Marianky niektoré dlhé dýky či krátke meče vyskytujúce sa v širokej oblasti strednej Európy. Jej priradenie ku krátkym mečom z počiatku strednej doby bronzovej sa považuje za najmenej problematické riešenie datovania, avšak aj toto zostáva s otáznikom, nakoľko sa nejedná o typického predstaviteľa meča z uvedeného obdobia a to ako tvarom, atak aj zložením. Na čepeli nenájdeme otvory na nity ani konečnú úpravu ostria dokutím či zabrúsením, takže je zrejmé, že nejde o funkčný výrobok ale o nedokončený polotovar. Nedá sa vylúčiť ani možnosť, že slúžila ako symbolický predmet bez praktickej funkcie, zhodne ako votívne meče v dobe bronzovej na Kréte. V každom prípade datovanie hradiska do obdobia velatickej kultúry nesedí s predpokladaným datovaním meča do začiatku strednej doby bronzovej a meč preto zrejme navždy zostane tak trochu záhadou.

Čepeľ meča, dýky, alebo polotovar?


LITERATÚRA:

Paulík 1987 – J. Paulík: Výskum velatického hradiska v Marianke. AVANS 1986, s. 84.

Paulík 1988 – J. Paulík: Druhý rok výskumu v Marianke. AVANS 1987, s. 107.

Paulík 1990 – J. Paulík: Ďalší rok výskumu v Marianke. AVANS 1989, s 134.

Paulík 1996 – J. Paulík: Železný nôž z Marianky. Das eiserne Messer aus Marianka. Zbor. SNM 90, Arch. 6, s. 43-56.

J. Bartík: Hradiská z mladšej a neskorej doby bronzovej v Malých Karpatoch, in: Hradiská - svedkovia dávnych čias, 2015

Bartík, Bača: Bronzové meče zo Záhoria, Zborník SNM, Suplementum 9, 2015 


https://www.foarto.sk/hradisko.html
https://www.geocaching.com/geocache/GC8PEMW_tajomstvo-meca-z-marianky?fbclid=IwAR1hfeUlPv55bnHdI4TFmLlw68nnS1Kbljy4ifWEDhVxKa0g4LkGu0lJ9uI
http://aladin.elf.stuba.sk/~soula/mkd/md11-07.htm 
https://zbgis.skgeodesy.sk/mkzbgis/sk/teren?bm=dmr&z=17&c=17.075759,48.244154&sc=n#/identify?parcelsc=[664399195]&parcelse=[654043157]


Foto (Orgoň):





Foto (Roman Šittenhelm):







utorok 6. októbra 2020

Výroba dosiek pre hradisko Bojná

 Cez víkend 3.-4. októbra 2020 sa niekoľko členov nášho združenia zúčastnilo veľmi zaujímavého kurzu organizovaného obcou Bojná s názvom  Kurz historickej tesárskej techniky. Pod odborným vedením Ing. Júlia Lišaníka sme  si tak na vlastnej koži (a svaloch) vyskúšali, ako zo stromu, iba pomocou nástrojov ako sekera, kliny či ručná pílka, ktoré mali k dispozícii naši predkovia Slovania, vyrobiť opracované dosky. Okrem nás sa kurzu zúčastnilo niekoľko ďalších dobrovoľníkov (napr. Sokoliari kráľa Svätopluka) a spoločne sme tak vyrobili niekoľko dosiek, použiteľných na  opravu resp. dokončovanie brány hradiska Bojná. Pre nás laikov to bola náročná úloha, ale výsledok sa po námahe dostavil. Ďakujeme starostovi Bojnej, že sa o nás výborne postaral počas celého kurzu, kedy sme mali hojnosť slovanského jedla aj pitia. Na záver dňa v nedeľu sme si okrem toho vyskúšali ďalšiu experimentálnu archeológiu - streľbu z dobového luku cez priezory vstupnej brány a cimbúrie v palisádach, čo bolo tiež veľmi zaujímavé. Nižšie si môžete pozrieť krátku fotoreportáž.




























Foto: Orgoň, Lukáš I., Jozef Stankovský