Prišla o manžela vo veku 59 rokov. Zavrela obchod po 24 rokoch fungovania. Má 56 rokov a skončil na antidepresívach. Príbehy pandémie.

Prišla o manžela vo veku 59 rokov. Zavrela obchod po 24 rokoch fungovania. Má 56 rokov a skončil na antidepresívach. Príbehy pandémie.
Prežili sme náročné obdobie a hoci sa zdá, že sa môžeme konečne nadýchnuť, chceme si pripomenúť, že mnohým z nás sa počas posledných mesiacov kompletne zmenil život.
Z nemocnice sa vrátila bez manžela
Marta Sušienková žije v Holíči, má 59 rokov, s manželom vychovali päť dcér a pracuje na zmeny v automobilke v Skalici. V zime prekonala covid a toto obdobie jej zásadne zmenilo život. „V práci mal každú chvíľu v zime niekto covid, no nás to nejako obchádzalo,“ hovorí pre Postoj. Hoci sa manželia Sušienkovci snažili o opatrnosť, museli chodiť naďalej do práce i do obchodu či do lekárne.
V januári bola mrazivá zima, a keď sa pani Marta vracala z nočnej služby, mala pocit nachladnutia, ledva sa dostala domov. Volala manželovi, aby prišiel po ňu k autu, lebo mrzlo a cesta bola klzká. „Odvtedy som cítila pokašliavanie, ale nevenovala som tomu pozornosť, myslela som, že som tú noc len prechladla. Nežili sme v strachu pred covidom, žili sme však s istým rešpektom. Vedome sme sa vyhýbali stretnutiam s ľuďmi, ale do práce sme chodiť museli.“
Od prelomu januára a februára mala pani Marta pocit škriabania v krku a kašeľ. Manžel jej po pár dňoch povedal, že má pocit, že to prešlo aj na neho. Začalo ho tiež škriabať v krku a nastúpila bolesť hlavy, necítil sa dobre.
Môj manžel o tri dni prišiel za mnou, bola to práve Popolcová streda. Tak sme si povedali, že sa začína naše špeciálne pôstne obdobie, vnímali sme to ako svoju krížovú cestu. Zdieľať
10. februára ešte išiel do práce a potom na testy, kde sa ukázalo, že je covid pozitívny. „Išla som teda na testy aj ja a tiež sa zistilo, že mám covid. Manžel už dostal teploty, dal si lieky a musel ležať. Ja som mala stále iba kašeľ. Potom sa začala cítiť zle aj naša dcéra, ktorá s nami ešte býva doma, tak som sa ešte o všetkých starala a varila čajíky.“
Manžela však intenzívne bolela hlava a ani teploty neustupovali. Stále však pani Marte hovoril, že to vypotí a bude v poriadku. Volal aj lekárovi, ale ten mu odporučil len paralen. „Ja som volala tiež svojmu všeobecnému lekárovi, lebo som astmatička a veľmi som kašľala, dal mi antibiotiká. Napriek tomu som mala taký silný dusivý kašeľ, že moja dcéra mi už povedala, aby som išla do nemocnice, aby som bola pod kontrolou.“ Pani Marta sa mala teda na začiatku horšie ako jej manžel.
V nemocnici sa ukázalo, že pani Marta má obojstranný zápal pľúc, a tak si ju tam nechali. Dali jej infúznu liečbu a postupne jej o štyri dni príznaky začali ustupovať. „Neskôr sa mi k tomu pridali teploty, hnačky, tak som v nemocnici strávila nakoniec až dvanásť dní. Môj manžel o tri dni prišiel za mnou, bola to práve Popolcová streda. Tak sme si povedali, že sa začína naše špeciálne pôstne obdobie, vnímali sme to ako svoju krížovú cestu. Normálne sme sa zvykli na Veľkú noc pripravovať upratovaním, vypekaním, ozdobovaním domu a Ježiš nám chcel ukázať, že by to malo byť inak, že by sme sa mali pripraviť duchovne a niesť s ním jeho kríž.“ Sústavne sa jeden za druhého modlili, do modlitieb sa zapojili aj ich deti, kňazi, ktorých poznali, spoločenstvo Hnutia fokoláre, ktorého je rodina súčasťou. „Prežili sme to napojení na Boha, dôverovala som Bohu, že nás má v rukách.“
Marta Sušienková. Foto: Archív Marty Sušienkovej
Na covidovom oddelení v Skalici boli v rovnakom čase štyri manželské páry. Martin manžel už začal mať problémy s dusením, ale bol na tom stále relatívne dobre. „Ešte mi kýval a smial sa, že prišiel za mnou na dovolenku. Dali ho vedľa mňa na izbu, tak som mohla za ním chodiť.“ Pripojili ho na kyslík, ale druhý deň ho zrazu nepotreboval. Stav sa mu menil zo dňa na deň, lekári sa čudovali rýchlemu zvratu.
„Po treťom dni, čo môj manžel prišiel do nemocnice, mu dali na izbu mladého muža. Ten sa v noci postavil, že ide na záchod, a spadol medzi dverami od slabosti. Môj manžel precitol a bez váhania ho išiel zdvihnúť, hoci bol sám veľmi slabý. On bol takto nastavený celý život, keď videl človeka v núdzi, išiel vždy pomáhať. Nemyslel na svoje obmedzenia, vždy myslel na potreby druhých.
Stav sa mu menil zo dňa na deň, lekári sa čudovali z rýchleho zvratu. Zdieľať
Tohto mladého muža z posledných síl zodvihol a uložil ho na posteľ. Na druhý deň začal manžel vykašliavať krv. Ja som mu ešte hovorila, nemal si ho dvíhať, lebo sa ti pohoršilo. A ten mladý muž mi hovorí, váš manžel je hrdina. Neskôr som si uvedomila, že to bolo poslednýkrát, čo poslúžil Ježišovi v bratovi.“

V Postoji sme priniesli desiatky článkov o našom boji s koronou, ale aj o zlyhaniach, jej dopade na politiku a celú spoločnosť. Aj preto sme sa rozhodli vydať knihu, ktorá udalosti posledného roka a zákulisie dopodrobna zmapuje. Navyše sa nám podarilo priblížiť vám životy troch výnimočných ľudí, ktorí sa do zápasu s vírusom naplno zahryzli.
Viac o tom ako v zákulisí vznikaju politické rozhodnutia, aká atmosféra vládne na krízových štáboch a čo nás rok pandémie naučil sa dočítate v našej knižnej novinke.
Medzitým jednému z manželských párov na oddelení zomrela žena. „Doma mali postihnuté dieťa, muž zostal sám a plakal mi tam, ako to zvládne. Zo štyroch párov, ktoré sme tam boli spolu, sa domov vrátil kompletný len jeden pár. Ostatným odišiel partner na druhý svet.“
Manželovi pani Marty sa zhoršil stav do pár hodín, brali ho na CT, zistili, že pľúca už má veľmi napadnuté vírusom. Lekári sa rozhodli previezť ho na ARO. „Sestričky mi prišli povedať, aby som bola silná a išla ho pobaliť. Keďže bol vo vedľajšej izbe, tak som mu ešte zbalila osobné veci a išla som sa s ním rozlúčiť. Mala som zimomriavky a triasla som sa, už som vedela, že to nemusí byť dobré. Hoci som mala slzy v očiach, tak som ho pohladila, dala som krížik na čelo. Obula som ho a ešte som sa ho opýtala, či to mám povedať našim deťom v pravde, aby som ich nevystrašila. On ma ešte povzbudil, aby som im to povedala. Zakývala som mu a odviezli ho preč. Odvtedy som ho už nevidela,“ dojme sa pani Marta.
Každý deň jej dcéry dávali informácie o manželovom stave. Jeden deň sa mal opäť o niečo lepšie a dávali jej nádej. Na ARO bol ešte šesť dní, ale potom zomrel. Nedožil sa svojej šesťdesiatky. „Každý deň sme sa modlili ružence, duchovné prežívanie mi veľmi pomáhalo. Zo svojej nemocničnej izby som mala výhľad na kostol, tak som tam stále pozerala a prosila som Ježiša a Máriu, aby stáli pri nás. Mala som veľký pokoj, hoci strach som mala tiež.“
Lekári zavolali dcére pani Marty, že ich otec zomrel. Hoci sa jeho pľúca zlepšovali, ako ho chceli preberať z umelého spánku, tak to zrejme nevydržalo srdce, lebo vírus ho oslabil. „O tretej som sa modlila Korunku Božieho milosrdenstva, o pol štvrtej lurdský ruženec a o štvrtej mi dcéra zavolala: ‚Mami, musím ti niečo povedať. Modlili sme sa, aby nám Ježiš nechal tatinka s nami tu na zemi. Ale on ho chcel viac pri sebe v nebi.‘ Tak pekne mi to povedala.“
Pani Marta mala v tej chvíli v ruke ruženec a pozerala na kríž na stene nad dverami, ktorý bol v každej izbe. „Povedala som Bohu áno. Plakala som a celá izba plakala so mnou. Bolo nás tam päť, aj mladé, aj staré ženy, všetky sme plakali. Povedali mi, aby som sa vyplakala a oni sa zatiaľ modlili. Tri dni som nevedela spať, ale stále som bola spojená s Bohom. Je to zvláštna rana, ale zlosť som necítila. Pýtala som sa Boha, prečo nie ja. Ale cítila som, že môj muž si nebo zaslúži viac, bol taký dobrý, obetavý človek. Hovorila som si, že ja si tu musím ešte niečo odtrpieť, aby som sa s ním opäť mohla stretnúť. Až vtedy som pochopila, že to bola naša spoločná krížová cesta, ktorá sa zavŕšila. Pôstne obdobie sme naozaj prežili s Ježišom, duchovne ako nikdy predtým.“
Dnes hovorí, že Boh ich chcel dostať cez prežité utrpenie bližšie k sebe, a keby neverila v Boha, tak by takú silu nemala.
Povedala som Bohu áno. Plakala som a celá izba plakala so mnou. Zdieľať
„Samozrejme, veľa plačem a manžel mi veľmi chýba, je to normálne. Chýba všetkým, lebo vďaka jeho dobrote ho poznalo veľa ľudí, viedol stretká rodín, pomáhal, kde sa dalo. Dnes cítim manžela veľmi blízko, hoci mne aj našim piatim dcéram chýba, je v našom srdci.“
Najmladšia 21-ročná dcéra manželov Sušienkovcov je ešte doma, študuje v prvom ročníku na vysokej škole. Ostatné sú už vydaté. „Dnes si hovorím, aké je úžasné, že sa nám narodilo ešte piate dievčatko, ktoré prišlo ako prekvapenie, keď som mala už 38 rokov. Ak by sme ju nemali, tak by som dnes bola doma sama. Niektorí nám hovorili, že sme nemuseli mať toľko detí. Dnes sú mi však naše deti veľkou oporou, najmladšiu mám doma a ďakujem Bohu, že ju máme.“
Láska manželov Sušienkovcov pokračuje v ich deťoch a siedmich vnúčatách. „Stáli sme pred voľbami, či zvládneme finančne aj silami takú veľkú rodinu. Mali sme obaja dve práce, ale neľutujeme svoje rozhodnutia.“
Sušienkovci boli manželmi 35 rokov. Pani Marta bola po smrti manžela ešte dva dni v nemocnici, dlho musela užívať antibiotiká a lieky na podporu imunity. Teraz chodí na kontroly pľúc, musí absolvovať liečenie. Aj dnes cíti ešte veľkú únavu, nevládze toľko ako predtým, pľúca a srdce bude mať zrejme poznačené navždy. „Doktorka mi ukazovala po smrti manžela röntgen pľúc. Manželove pľúca boli celé zanesené, moje boli zachytené ešte v začiatkoch, hoci stopy mám dodnes.“
Pohreb jej manžela zariadili komplet jej dcéry. Telo jej už nemohli pre prísne opatrenia ani ukázať. „Uchovala som si ho v srdci živého. Na pohrebe som bola veľmi slabá, ale bola som rada, že som sa mohla rozlúčiť, deti ma podržali.“
Pani Marta si myslí, že keby jej manžel dnes žil, tak by sa dal určite zaočkovať. „Aj som rozmýšľala, že keby možnosť očkovania bola skôr, dnes tu mohol byť. Ja som bola ešte skôr tá skeptická, ale dnes sa už nemôžeme trápiť slovíčkom keby... Nebola taká možnosť. Boh mal pre nás pripravenú túto cestu. V nemocnici zomierali na covid aj mladí, aj starí, je potrebné mať stále rešpekt.“
Prepustili šestnásť zamestnancov
Po dvadsiatich štyroch rokoch zavreli v čase pandémie obchod IN VIVO s handmade keramikou a darčekovými predmetmi v centre Bratislavy, ktorý zakladali so sestrou ako spoločný projekt. Išlo o jeden z najstabilnejších obchodíkov v historickom centre, kde sa prevádzky každoročne menia, pravidelne sa zatvárajú a otvárajú nové kaviarne či obchody.
Obdobie pandémie vníma spoluzakladateľka firmy IN VIVO Lucia Leutgöb ako zlomové v mnohých oblastiach. Zmeny v nastavení firmy, ktorá zamestnávala okolo dvadsať ľudí na rôzne typy úväzkov, riešili už pred začiatkom covidového obdobia. „Korona u nás urýchlila rekonštrukciu našej firmy, ktorú sme začali už pred týmto obdobím. Ale strata obchodu nás silno zasiahla, bola to naša srdcovka so silnou tradíciou. Je to, ako keď musíte pustiť niečo z ruky, čo by ste možno predtým z ruky nikdy nepustili, a dostanete niečo nové, čo by ste predtým možno nikdy nedostali.“
Jadro, ktoré pracovalo pre firmu IN VIVO, tvorilo osem ľudí, ostatní pracovali ako študenti na dohody, dali tiež šancu ženám, ktoré pracovali na čiastočné úväzky, aby vedeli zladiť rodinu a prácu.
Pre mňa to bolo jedno z najtvrdších opatrení, ktoré sme museli urobiť. Keď som sa zamestnancom pozerala do očí, nemohla som im klamať, že im dáme výplaty. Zdieľať
Dnes zostali z dvadsiatich ľudí už len štyria. „V čase pandémie sme sa radikálne zredukovali a pre mňa to bolo jedno z najtvrdších opatrení, ktoré sme museli urobiť. Keď som sa zamestnancom pozerala do očí, nemohla som im klamať, že im dáme výplaty, keď som videla, že peniaze reálne nebudú. Chceli sme s nimi jednať férovo. Našťastie sme tieto rozhodnutia robili spolu v tíme, ktorý bol pre mňa veľkou oporou. Hľadali sme cesty pre našich ľudí, aby ich rozhodnutie čo najmenej existenčne postihlo. Ale museli sme byť v realite.“
Väčšinu ich zamestnancov tvorili ženy a práve tie sú oveľa viac postihnuté finančnou neistotou. Mali zamestnané ženy samoživiteľky, pre ktoré bolo toto rozhodnutie tvrdé. „Hľadali sme v hraniciach, kde sme mohli vyjsť v ústrety ľuďom, svoje maximá. Ale bolo to veľmi ťažké,“ dodáva Lucia.
Rozhodnutie zatvoriť obchod a rozlúčiť sa s väčšinou zamestnancov padlo v ich firme na prelome mája a júna 2020, keď boli obchody už mesiace povinne zatvorené. „Osemdesiat percent našich príjmov bolo od turistov v Starom Meste. My sme preto vedeli, že aj keď sa obchody otvoria, tak šanca, že turisti prídu, je nulová. Obnoviť naše príjmy do pár mesiacov bolo nereálne a predpokladali sme, že mestská turistika sa neobnoví možno ani o rok.“
Lucia Leutgöb. Foto: Andrej Lojan
Rozhodli sa pre stabilitu zamestnancov, ktorí vo firme zostali, obchodík IN VIVO zatvoriť. Firma fungovala z dvoch rozmerov, maloobchodu, ktorý im pre pandémiu kompletne padol, a z veľkoobchodu, kde svoje výrobky dodávali pre iných odberateľov na Slovensku i v zahraničí.
Keďže viacerí odberatelia boli tiež závislí od turizmu, padli im príjmy aj z tejto oblasti podnikania. „Aj to sa však veľmi líšilo. Náš odberateľ v Nemecku žil z turizmu, tiež teda trpel stratami. Ale napríklad odberateľ v Banskej Štiavnici, kde turizmus počas pandémie paradoxne prekvital, mal najlepší rok vôbec. Najväčší zisk sme mali aj tak zo svojho obchodu, takže ani toto nás nespasilo,“ hovorí Lucia Leutgöb.
Po druhej vlne pandémie museli preto úplne zmeniť stratégiu firmy. Mali slabo nastavené sociálne médiá, predaj cez e-shopy, zmenili tiež stratégiu výroby. Zatiaľ čo kedysi boli zameraní viac na kvantitu a rôznosť výrobkov, po novom sa zamerali na menšie kolekcie s identitou a užší výber.
„Predtým sme predávali keramický tovar a ďalšie dekoračné výrobky, ktoré neboli našej výroby. Dnes sme sa zamerali len na svoju keramiku. V čase korony boli ľudia viac doma, viac času trávili v kuchyni, vo svojich bytoch. Takzvaná food ceramic nám dávala zmysel. Originálna keramika s príbehom mnohým rozjasnila šedivé pandemické dni. Vo všednosti dní doma urobila našim klientom radosť aj šálka čaju z našej dielne. Rozhodli sme sa prinášať kus radosti ľuďom tam, kde sa práve nachádzajú, a to bolo väčšinou doma. A zdá sa, že to funguje.“
Pochopili, že pandemická kríza je úplne iná ako hospodárska kríza v roku 2008, že nejde o krízu ich firmy alebo produktu, naopak, ten je zdravý a žiadaný. „Náš produkt nie je problémom, problémom sú okolnosti a doba, v ktorej sme sa ocitli a ktorá nepriala nášmu podnikaniu v tej forme, ako bolo nastavené. Spoločenské okolnosti sa za pár mesiacov diametrálne zmenili a zmenilo to nás všetkých. Ako podnikatelia sa musíme napasovať na koronové obdobie, ale aj na obdobie po ňom.“
Spätne vníma Lucia Leutgöb ako najťažšie práve obdobie neustálych zmien a meniacich sa pravidiel, ktorým sa museli z týždňa na týždeň prispôsobovať.
Roky sme dávali do vzťahov maximum, hoci nás to niekedy stálo nemálo energie. A to nás zachránilo. Zdieľať
Mnoho firiem muselo úplne skončiť. Firmu IN VIVO podržali rokmi vybudované vzťahy, na ktorých postavili aj svoje podnikanie, ktoré funguje na princípoch Ekonomiky spoločenstva. „Či už vzťahy s odberateľmi, alebo vzťahy vo firme, so zákazníkmi. Roky sme dávali do vzťahov maximum, hoci nás to niekedy stálo nemálo energie. A to nás zachránilo. Zároveň sme cítili, že nad nami je niekto, kto nás vedie. Možno aj preto, že naše podnikanie sme nastavili na etických princípoch. Podnikatelia z Poľska nám napríklad finančne pomohli, dostali sme ponuku krízových konzultácií zadarmo, jedna zamestnankyňa sa vzdala svojho mesačného platu, ľudia, ktorí sa dozvedeli, že sme na tom zle, tak nás podporili kúpu výrobkov…“
Lucia Leutgöb si dnes myslí, že kríza im priniesla obdobie, keď sa ako firma museli vzdať svojich plánov, prešli si veľkými stratami, priniesla však aj nové výzvy. „Určite je potrebné mať v živote plány. Keď však príde kríza, tak človek je nútený sa vnútorne zastaviť a otvoriť sa pre nové veci. Korona prišla ako cunami, prišla rýchlo, neočakávane, mali sme strach. Mne vždy pomohlo vidieť v tom niečo pozitívne a ďakovať za to. Často ďakujem aj za veci, ktoré sú negatívne, lebo vidím, že aj tie ma posúvajú ďalej, aj ako človeka, aj ako firmu.“
Princíp spoločenstva je pre ich firmu kľúčový a bol rozhodujúci aj vo chvíli, keď sa im otvorila možnosť otvoriť obchod v inej podobe. „Dostali sme ponuku, ktorá by bola aj finančne zaujímavá. Nechceli sme sa však ako majiteľky rozhodnúť samy. Ako tím sme si sadli a reálne sme zhodnotili sily, ktoré máme. Videli sme, že to personálne nezvládame. Každý z nás si dal preto otvorenú otázku, ako na tom je so silami. Vyšlo nám, že dvaja ľudia by do toho išli a dvaja povedali, že to nedajú. Povedali sme si, že sa nemôžeme navzájom prevalcovať a musíme brať ohľad na slabších. Preto sme obchod nanovo neotvorili,“ dodáva Lucia.
Prešli transformáciou firmy, ktorá im zobrala veľa času. Dnes predávajú koncepty keramiky, začali spolupracovať s výrobcami čajov a s gastro biznisom.
Mali by sme si nechať čas, stráviť koronu a netváriť sa, že bude všetko ako predtým. Zdieľať
Našli dve reštaurácie, ktoré servírujú na ich keramike a použité výrobky je možné u nich aj kúpiť. Posilnili e-shop a reklamu na sociálnych sieťach. Podstatu ich biznisu chcú zamerať na kvalitné ručné výrobky s unikátnym dizajnom.
Všetci zamestnanci, ktorí v ich firme zostali, dostávali v čase pandémie menšiu výplatu ako predtým, až teraz im mohli platy opäť dorovnať. Majiteľky však majú nižší plat ešte aj dnes. „Pokles príjmu cítime aj vo svojej rodine. Nie je to existenčné, ale musíme sa obmedziť a niečoho sa vzdať, aby sme prežili. Okresali sme všetky výdavky navyše, ktoré sme mali. Vo firme sme napríklad zrušili všetky práce, ktoré nám dovtedy niekto robil externe. Napríklad že nám chodil niekto upratovať, spravovať počítače. To znamená, že všetko robíme my. Čiže naši ľudia robia dnes aj iné veci, na aké sme ich pôvodne zamestnali.“
Aj dnes žijú v neistote, hoci si urobili presný rozpočet, podmienky a budúcnosť sú pre nich stále nestabilné. Majú sen otvoriť raz opäť svoj obchod, ideálne aj s kaviarňou. Čo však prinesie budúcnosť, dnes nikto nevie predpovedať. Privítali by väčšiu štátnu podporu, lebo štátne obmedzenia mnohé firmy položili na dno.
„Bol to ťažký rok, ktorý sa odrazil aj na zdraví, aj psychike ľudí. Mali by sme si nechať čas, stráviť koronu a netváriť sa, že bude všetko ako predtým. Ako ľudia by sme si mali nechať čas stráviť to, čo sme prežili, a nebojme sa, že to všetko nepôjde hneď hore. Vážme si samých seba, čo všetko sme zvládli počas pandémie, ako sme prežili. Aj v rodinách, s deťmi. Poklepkajme sa po pleci a povedzme si, že sme dobrí, že sme to dali,“ uzatvára Lucia Leutgöb.
Nastúpili depresie a skončil v nemocnici
Tomáš Komrska má 56 rokov, pracuje ako vodič trolejbusu, ako spisovateľ a je aj pravidelným prispievateľom denníka Postoj. Covid prekonal spolu s manželkou na úplnom začiatku pandémie, v čase, keď si ani neboli vedomí, že by mohlo ísť o toto konkrétne vírusové ochorenie. Tri týždne trvali ich akútne príznaky ako teplota 38-39 stupňov, zlé dýchanie, malátnosť, nechuť do jedla. Mysleli si, že majú len sezónnu chrípku.
Až s odstupom času, keď sa manželka pána Komrsku išla dať otestovať PCR testom pre let z Londýna, prišlo potvrdenie, že je negatívna, s poznámkou, že má vytvorené protilátky na covid. Až vtedy im došlo, že to, čo prekonali, zrejme bežná chrípka nebola. „Cítili sme sa s manželkou zle v rovnakom čase.
Ja aj dnes cítim, že idem na pol plynu oproti času pred ochorením. Zdieľať
Naša obvodná lekárka nám chcela nejako pomôcť, ale keďže v tom čase ešte nebolo toľko informácií o covide ako dnes, tak nám vymenila tri antibiotiká, ktoré však nezabrali. Po troch týždňoch to začalo našťastie samo ustupovať. S odstupom času sme s manželkou skonštatovali, že cítime každý iným spôsobom, že nie sme stále vo svojej koži. Ja aj dnes cítim, že idem na pol plynu oproti času pred ochorením.“
V októbri minulého roku začal mať Tomáš Komrska vážne problémy s nohami. Mal pocit, akoby celý deň stál na ľade. Hoci sa snažil akokoľvek zahriať, dokonca aj kúpeľom v horúcej vode, stále neustupoval pocit, že má ľadové nohy. „Absolvoval som cievne vyšetrenie. Lekár sa ma spýtal: ‚A vy ste tu prečo?‘ Povedal mi, že žily mám úplne čisté. Potom sa chytil mojich chodidiel a pochopil, boli ľadové na dotyk. Nevedel si to vysvetliť.“
Ako vodič trolejbusu sa dostal do stavu, že nosil do práce šesť párov ponožiek. Nohy sa mu paradoxne neustále potili a súčasne mu bola zima. „Na konečnej som si zakaždým vymenil ponožky a mokré som si sušil, aby som vedel nejako dokončiť službu.“
Tomáš Komrska. Foto: Dominik Sepp
Lekári stále častejšie opisujú stavy takzvaného dlhodobého postcovidového syndrómu, ktorý sa prejavuje u niektorých ľudí, ktorí ochorenie prekonali. Príznaky môžu byť od neurologických, psychických až po problémy so srdcom. Mnohí postcovidoví pacienti sa sťažujú na zníženú fyzickú výkonnosť, chronickú únavu a poruchy spánku. Dnes je už známy fenomén aj mladých ľudí, ktorí po prekonaní vírusového ochorenia neboli schopní pokračovať vo svojej predošlej práci či športe, lebo už jednoducho nevládali.
V decembri sa u Tomáša Komrsku objavila ešte aj silná depresia s túžbou zomrieť. „Cítil som sa tak zrazu každý deň. Večer som si líhal do postele s pocitom, že chcem zomrieť a nechcem sa už zobudiť. To trvalo tri mesiace. Pridala sa k tomu ešte aj nespavosť. Bol som unavený, ale nevedel som zaspať a dostal som sa z vyčerpania do stavu, že som až zvracal. To už sa rodina zľakla a doslova ma dotlačili k psychiatrovi, ktorý mi nasadil veľmi dobré lieky na depresiu, a tá začala behom dvoch týždňov ustupovať.“
Psychiater mu tiež predpísal lieky na spanie, vďaka ktorým dnes vie spať štyri hodiny. „Pred ochorením som bežne spával osem hodín. Nemal som žiadny problémy so spánkom. Pred covidom som si ľahol večer do postele a behom pár sekúnd som spal.“
Tomáš Komrska mal už strach nastúpiť do práce, aby sa pre jeho únavu nestala nejaká nehoda. V marci ho lekár vypísal na dlhodobú PN-ku, na ktorej je dodnes. „Aktuálne som v nemocnici na neurologickom oddelení, kde mi zisťujú, prečo mám problémy s nohami.“
Večer som si líhal do postele s pocitom, že chcem zomrieť a nechcem sa už zobudiť. To trvalo tri mesiace. Zdieľať
Pre výrazne zníženú výkonnosť už nevládal pracovať, ako tragédiu to však nevníma. „Keď som si začal všímať ľudí, ktorí prekonali covid, začalo mi vŕtať v hlave, či to nie je náhodou postcovidový stav. Na neurologickom oddelení tu so mnou leží kolega, ktorý prekonal covid na Silvestra 2020 a rok bol na PN-ke, kým začal vôbec normálne dýchať a mohol sa vrátiť do zamestnania. Pochopil som, že s podobnými problémami asi nie som sám.“
Tomáš začal svoj stav konzultovať s lekármi a tí sa zhodli na tom, že by bolo dobré, aby spomalil a opustil na nejaký čas ruch veľkomesta. „Náš najstarší syn má biofarmu na juhu Slovenska a rozhodol som sa väčšinu času tráviť tam. Zobral som to ako terapiu prácou na vzduchu. Hoci oveľa menej vládzem, snažím sa veľa chodiť bosý po tráve, po štrku, vo vode, aby som si nohy vyliečil. Ale zatiaľ k zlepšeniu nedochádza. Aj keď sa fyzicky unavím, neviem stále bez liekov zaspať. Menej celkovo vládzem, musím robiť v krátkych intervaloch.“
Pán Komrska sa však nesťažuje, paradoxne si myslí, že vďaka covidu bol nútený zmeniť svoju kvalitu života. Žije viac s prírodou, prispôsobil si denný režim a spomalil. „Určite by som nechcel byť celý život farmárom, ale vnímam to ako dobrú zmenu po ôsmich rokoch jazdenia trolejbusom v meste. Nemyslím si, že keď príde niečo zlé, nejaké obmedzenie, tak to znamená, že budem robiť všetko preto, aby som sa vrátil k životu pred koronou. Omnoho dôležitejšie je porozumieť tomu stavu, prijať ho a tieto nové obmedzenia zahrnúť do svojho životného režimu, do svojho rozmýšľania. Je to oveľa oslobodzujúcejšie, ako sa driapať na úroveň svojho života predtým. Vďaka chorobe viem objavovať úplné iné pohľady na svet a na ľudí.“
Dnes je slobodný aj od toho, či sa vôbec vráti do pôvodnej práce, napriek tomu sa teší na nové výzvy. „Vnímam Boha ako otca, čo je intímny vzťah medzi človekom a Bohom.
Vďaka chorobe viem objavovať úplné iné pohľady na svet a na ľudí. Zdieľať
Tým vyjadrujem dôveru, že Boh nás nesie, aj keď to nejde podľa našich predstáv. Omnoho výhodnejšie je vložiť sa do jeho vôle a snažiť sa porozumieť, čo mi chce cez túto situáciu povedať, ako ho presviedčať, aby to bolo ako predtým.“
Keďže príbehy z trolejbusu, ktoré vydal knižne, sa mu už časom vyčerpali, dnes sa teší z toho, že zbiera nové námety zo života na farme. Dostal tiež ponuku robiť videá zo zákulisia farmárskeho života, ktoré majú ľuďom priblížiť, ako sa konkrétny produkt dostane až na stôl, koľko ľudskej práce je za tým. Svoju situáciu prijal a nechce sa trápiť, čo bude o pol roka.
Ako isté riziko však vníma, že ľudia rýchlo zabúdajú na zlo a bolesti, ktoré sme ako ľudstvo posledné mesiace prežili. „Je to prirodzené, všetci sa túžime nadýchnuť. Ale ako keby chýbala istá múdra opatrnosť. Aj v Biblii sa píše, aby sme boli prostí ako holubice, ale opatrní ako hady. Vnímam to tak, že vo vzťahu k Bohu je potrebné byť prostý a vo vzťahu k životu je potrebné byť opatrný. Väčšinou to ľudia robia naopak. Sú skôr prostí až sprostí voči životu a príliš opatrní voči Bohu. Potom robíme také chyby, že príde prvé uvoľnenie a máme potrebu sa všetci hneď vybrať do sveta a opäť si situáciu doma pokaziť.“