Prinášame komentovaný prehľad svetových správ z tohto týždňa. Jeho autormi sú Lukáš Krivošík (Holandsko verzus Maďarsko kvôli LGBT), Christian Heitmann (o rusko-britskej námornej potýčke) a Jozef Majchrák (o Bielorusmi organizovanej imigrácii do Litvy).

Holandsko verzus Maďarsko

„Maďarsko už viac nemá čo hľadať v Európskej únii,“ vyhlásil holandský premiér Mark Rutte. Reagoval tak na maďarský zákon, ktorý zakazuje propagáciu homosexuality či transgenderizmu medzi osobami mladšími ako 18 rokov.

Pripojil sa tak k radu európskych lídrov, ktorí zákon odsúdili, vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona či predsedníčky EK Ursuly von der Leyenovej. No sotva bol niekto z nich explicitnejší ako práve holandský premiér.

Rutte si je podľa vlastných slov vedomý, že sám Maďarsko z Európskej únie nevytlačí, ale chce to dosiahnuť „krok za krokom“ spolu s ďalšími členskými štátmi. Alternatívou je, že Budapešť svoj postoj zmení. „Dlhodobým cieľom je v tejto záležitosti dostať Maďarsko na kolená,“ povedal podľa webu britskej verejnoprávnej stanice BBC.

Maďarskú vládu kritizovalo 17 štátov EÚ. Naopak, Slovensko, Česko, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko ani Slovinsko sa k iniciatíve nepripojili.

Viktor Orbán maďarský zákon obhajoval v Bruseli s tým, že nie je o homosexuáloch, ale o právach detí a ich rodičov. Maďarský premiér tiež pripomenul, že sám bojoval ako politik za dekriminalizáciu homosexuálneho styku, ktorý bol za komunizmu trestný...

Dlhé roky v EÚ platil dobrý zvyk, že kultúrno-etické otázky patria do pôsobnosti jednotlivých členských štátov. Keď napríklad Holandsko v roku 1998 zaviedlo registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, konzervatívnejšie vlády vtedajších štátov Únie to rešpektovali ako výraz jeho suverenity. Nesnažili sa vytlačiť Holandsko z EÚ pre jeho ultraliberálne postoje v sociálnych otázkach, ale napríklad tiež v drogovej politike – hoci v tom čase bol súhlas s takýmito agendami nepredstaviteľný napríklad aj pre vtedajšiu CDU Helmuta Kohla.

Skoré rozbitie Európskej únie je pravdepodobnejšie, ak európske inštitúcie a ostatné vlády začnú nepokryte zasahovať do citlivých vnútorných kultúrno-etických otázok iných členských štátov. Je dobré, že Slovensko sa do tohto pohonu na Maďarsko nezapojilo.

Stret pred Krymom: Strieľali Rusi na britský torpédoborec?

Britský torpédoborec HMS Defender pred niekoľkými dňami navštívil ukrajinskú Odesu a počas návratu preplával aj okolo Krymu. Rusko tvrdí, že po torpédoborci vystrelilo niekoľko varovných výstrelov a ruský Suchoj Su-24 mal dokonca zhodiť 4 bomby, aby prinútil plavidlo zmeniť svoju trasu.

Londýn tvrdenia popiera a vraví, že sa HMS Defender nikdy neocitol pod paľbou a ani sa neodklonil od svojej trasy. Výstrely považuje za súčasť ruského vojenského cvičenia a loď síce sledovali ruské lietadlá, no k žiadnemu zhodeniu bômb nedošlo.

HMS Defender sa po návšteve Istanbulu a Odesy plavil do Gruzínska. Podľa britských úradov to bola „najkratšia trasa“ a plavba zodpovedala medzinárodnému právu. Kremeľ s týmto názorom nesúhlasí.

Podľa Dohovoru OSN o morskom práve majú všetky štáty právo na prechod aj cudzími teritoriálnymi vodami, ak tam nevykonávajú činnosť prináležiacu dotyčnému štátu, napríklad rybolov. Pokiaľ dodržiavajú toto pravidlo, majú plavidlá právo na tranzit nezávisle od súhlasu dotyčného štátu.

No aj keby tomu bolo inak, ruský postoj by z právnej stránky nič nemenil. Napriek anexii Krym totiž zostáva legálne súčasťou Ukrajiny a ruské nároky na Krym a jeho vody nie sú o nič záväznejšie než predstavy Kremľa o plavbe v Gabčíkove.

Napokon, aj Rusko rado využíva možnosť plaviť sa pred britským pobrežím. Londýn ruská návšteva síce neteší, no nikto nepopiera právo Rusov plaviť sa, kadiaľ sa im zapáči. Rovnaký princíp musí platiť aj pre všetkých ostatných.

Mark Galeotti, historik a odborník na ruské bezpečnostné služby, si myslí, že plavba HMS Defender bola správnym signálom. „Je to správna symbolická rovnováha (...), je to dosť významné plavidlo na to, aby to stálo za povšimnutie, no nie je to tak, že pošlete celú pracovnú skupinu, aby sa zmocnila námorných základní na Kryme,“ vysvetľoval pred plavbou.

Ruská nevôľa ho vôbec neprekvapuje: „Londýn vedel, že to bola výzva ruskej anexii polostrova. Silným dôvodom na uskutočnenie tejto cesty z Odesy bolo skutočne opätovné potvrdenie nezákonnosti anexie a záväzok Británie k celistvosti a zvrchovanosti Ukrajiny, ako aj nadradenosť medzinárodného práva – samotné nazvanie týchto vôd ruskými neznamená, že ruskými sú.“

Úmysel Britov potvrdil sám Boris Johnson: „Dôležitým bodom je, že neuznávame ruskú anexiu Krymu. Toto je súčasť suverénneho ukrajinského územia, bolo úplne správne, že by sme mali obhajovať zákon a presadzovať slobodu plavby tak, ako sme to robili, ísť čo najkratšou cestou medzi dvoma bodmi, a to sme aj urobili.“

Kto má teda pravdu? Naozaj strieľali Rusi po britskom plavidle, alebo si to len vymýšľajú? A prečo by to robili?

Mark Galeotti si myslí, že pravda bude na britskej strane. Na palube lode totiž bol aj novinár BBC a len ťažko by sa dalo utajiť, keby Rusi po lodi skutočne strieľali. Rétoriku Ruskej federácie vníma ako pokus „potvrdiť svoje odhodlanie udržať a brániť Krym“ a inscenovať Veľkú Britániu ako zároveň zlovestného, ale neschopného protivníka.

Litva čelí migrantom a ukazuje na Lukašenka

Litva čelí prudkému nárastu migrantov, ktorí sa pokúšajú nelegálne prekročiť litovsko-bieloruskú hranicu.

Litovskí politici v tejto súvislosti ukazujú prstom na Bielorusko a hovoria, že veľa signálov nasvedčuje tomu, že táto migrácia je organizovaná režimom Alexandra Lukašenka. Ako pomsta za litovskú podporu bieloruskej opozície.

Litva patrí v EÚ k štátom, ktoré najhlasnejšie volali po uvalení sankcií voči Bielorusku. Zároveň v tejto krajine našli útočisko aj desiatky politických oponentov Lukašenkovho režimu, ktorí emigrovali po potlačení opozičných protestov.

„Je zrejmé, že proti Litve je vedená hybridná vojna a nezákonné migračné toky sú jedným z jej prostriedkov,“ povedala litovská ministerka vnútra Agné Bilotaité. Počty nelegálnych migrantov z tretích krajín, ktorí sa pokúšali dostať do Litvy, sa doteraz pohybovali v desiatkach ľudí za rok. Teraz litovská pohraničná služba hlási len za polovicu júla 204 prípadov.

Litovské médiá hovoria o tom, že migranti sú bieloruskými agentmi regrutovaní priamo v utečeneckých táboroch v Turecku a je im ponúkaná možnosť dostať sa s pomocou bieloruských úradov do Litvy. Na dopravu týchto migrantov podľa medializovaných podozrení Bielorusko využíva aj svoju štátnu turistickú agentúru Centrkurort. Bieloruské orgány na tieto podozrenia zatiaľ oficiálne nereagovali.

Lukašenko sa však už v máji vyjadril, že Bielorusko na svojich hraniciach zastavovalo drogy a nelegálnu migráciu. Teraz Západu odkázal, že si ich má chytať sám.

Litovská vláda začala v reakcii na situáciu na hraniciach a nárast počtu nelegálnych migrantov uvažovať aj o výstavbe plotu pozdĺž celej spoločnej hranice s Bieloruskom. Nejde vôbec o malý projekt, keďže hranica medzi obidvomi štátmi meria takmer sedemsto kilometrov.