Medveď hnedý (ursus arctos) má "svojich ľudí" (agentov) už aj na ministerstve životného prostredia. 

Podľa kvalifikovaného odhadu Technickej univerzity vo Zvolene žije dnes na území Slovenskej republiky 2500 až 3000 medveďov. Nedávno došlo k prvému útoku medveďa na človeka so smrteľnými následkami (Kedy bude ďalší, je len otázkou času.) a tak isto sa množia stretnutia človeka s medveďom a to nielen v lese, ale aj v blízkosti ľudských obydlí. Pred pár dňami sa prechádzal medveď v centre Žiaru nad Hronom. Starostka Kláštora pod Znievom Erika Cintulová povedala v relácii na TA3 Pozrime sa na to z 18.6. 2021 (Relácia je dostupná v archíve TA3), že ona dostáva denne niekoľko hlásení o stretnutí občanov s medveďom, že medveď im chodí na zástavku autobusu, že rodičia sa boja svoje deti nechať ísť do školy samé. Podobné správy má aj od svojich kolegov, starostov iných obcí. Ľudia na Slovensku sa začínajú cítiť nepríjemne a viacerí by si želali, aby sa počet medveďov zredukoval. Iný názor na to má však Ministerstvo životného prostredia, na čele ktorého stoja obyčajní ľudia Ján Budaj a jeho adlátus Juraj Smatana, obaja s mentalitou radikálnych revolucionárov (akýchsi zelených jakobínov alebo boľševikov, ak chcete), ktorí nepoznajú kompromis. Tí o redukcii počtu medveďov nechcú ani počuť.

Politik, hoci by aj bol obyčajným človekom, by mal obhajovať záujmy svojich voličov, ale aj občanov, ktorí ho nevolili. Ján Budaj sa však správa tak, akoby jeho voličmi boli medvede a vlci a im sa musel zodpovedať z výkonu svojej funkcie. Nedá sa povedať, že by boli medvede jeho ľuďmi, keďže ako vieme, medvede nie sú ľudia, hoci sú dnes chránené pred ľuďmi viac ako ľudia pred nimi.

Budaj obhajuje záujmy medveďov pred záujmami ľudí. Budaj chráni medvede! Ide však o to, nastoliť rovnováhu medzi záujmami človeka a záujmami medveďa. Nikto tu nežiada genocídu medveďov, ich totálne vyhubenie, len redukciu na prijateľné množstvo, teda z pohľadu nás ľudí.

Prečo by mali záujmy medveďov ustúpiť pred záujmami človeka? Ekofašisti tvrdia, že aj ľudia, nielen medvede, sú na Slovensku premnožení. Ak si však máme vybrať, či budeme strieľať ľudí, alebo medvede, tak predsa len život človeka má stále, aspoň dúfam, vyššiu hodnotu ako život medveďa. Keď nie z pohľadu ekofašistov, tak určite z pohľadu nás, skutočne, obyčajných ľudí.

Radikálni ekológovia chápu prírodu ako v sebe uzavretý dokonalý systém, ale bez človeka. Človeka príroda nepotrebuje. Dokonca človek v tomto naratíve vystupuje ako nejaký vonkajší činiteľ, ktorý vnáša do inak dokonalej prírody len zmätok. Človek je akýsi škodlivý vírus a keby zanikol, tak by sa prírode len uľavilo. Pre istotu dodávam, že takéto chápanie je nielen proti človeku, ale je v rozpore aj s tým, čo hovorí o vzťahu človeka a prírody vo svojich listoch apoštol Pavol.

V skutočnosti je to tak, že aj človek je súčasťou prírody, hoci v istom zmysle ju ako kultúrna bytosť aj presahuje. Ľudia vždy žili v prírode, vždy do nej zasahovali a toto zasahovanie sa prejavovalo aj v tom, že lovili niektoré zvieratá. Niektoré pre potravu, iné, ako medvede a vlkov, skôr aby obránili seba a svoje stáda. Pretože aj človek je súčasťou prírodného celku, keď ho z tohto celku umelo vyjmeme, potom je rovnováha prírodného celku narušená, čo sa môže prejaviť aj premnožením medveďov, ale aj srniek, diviakov a iných zvierat.

Minister životného prostredia by mal obhajovať záujmy voličov. Niekedy aj pred zelenými radikálmi. Čo však vtedy, keď sa stane ministrom zelený radikál?

Ján Budaj a jeho adlátus Juraj Smatana prevzali myslenie zelených radikálov. Takíto ľudia sa označujú aj ako eko-terorosti alebo eko-fašisti. Niekto by mohol namietnuť: „Janko Budaj a eko-terorista? Náš Janko? Veď to je milý človek. Teroristi to sú predsa tí, čo sa odpaľujú s výbušninami a kričia pri tom: Boh je veľký! A náš Janko, ten by ani kliešťovi neublížil.“ No veď toto. Ale ja nežartujem a ani nepreháňam. Cieľom teroristov je zastrašenie obyvateľstva. Ľudia v mnohých slovenských obciach, v stredných a vyšších polohách, už majú strach vychádzať po zotmení von na ulicu alebo do záhrady, majú strach ísť na zástavku autobusu, poslať deti samé do školy alebo ísť do lesa na huby. Lesní robotníci sa boja chodiť do práce. Teda ľudia sa boja a o to ide. Eko-teror funguje. Započul som rozhovor dvoch poľovníkov, že cieľom Budajovho prístupu je docieliť, aby ľudia prestali chodiť do lesa. Lesy budú  patriť len medveďom. Lenže ja sa obávam, že keď sa medvede dostatočne rozmnožia, opustia lesy a budú ľudí postupne vytláčať z celého územia Slovenska. Slovensko bude patriť medveďom. Stane sa medveďou republikou. Slovensko sa môže stať hnedým, hoci inak než si predstavuje bratislavská kaviareň vo svojich najhorších snoch.

Hľa, obyčajný človek Ján! Sudičky pri kolíske mu predpovedali, že sa stane revolucionárom, a on sa ním aj stal. Ako kmotrovský dar mu vložili do kolísky čiapku -budajku, ale aj danajský dar radikalizmu, pre revolucionárov však potrebný, lebo umiernené revolúcie už nie sú revolúciami. Po tom, ako sa naplnil jeho osud revolucionára, sa z politiky vytratil. Žil ako obyčajný človek a keďže obyčajní ľudia dnes v Tejto krajine vládnu (a podľa toho to aj vyzerá), stal sa aj on ministrom. Počas výkonu funkcie ministra na neho zostúpil prorocký duch. Jeho oči planuli a on prorokoval. Hľa takto: „Ľudia, ak sa neobrátite a nevzdáte sa hriešnych emisií oxidu uhličitého, nastane kataklyzma celoplanetárnych a celospoločenských rozmerov. Vidím vyprahnutú zem a zomierajúcich ľudí.“ Tieto jeho slová nemali pôvod vo vede, boli len výsledkom prorockého videnia. Získal si však mnohých na svoju stranu, medzi poprednými mužmi Slovenska aj Pelleho a Šeligu a ich oči tiež planuli. Takto u nás, aj vďaka nemu, zvíťazil klimatický alarmizmus nad zdravým rozumom.

Keď ľudia hlasovali vo voľbách za Oľano, tak hlasovali v prvom rade za boj proti korupcii, ale neuvedomovali si, že v tom balíčku je spolu s bojom proti korupcii aj ekoterorizmus a iné „dobroty“. Aby sme sa tohto ekoterorizmu zbavili, je to o dobrý dôvod naviac žiadať pád tejto vlády.

Ak by sa mali medvede redukovať, tak v prvom rade tie, ktoré sa pohybujú v blízkosti ľudských obydlí, čím narúšajú zmier medzi človekom a medveďom a robia tak hanbu svojím slušným plachým súkmeňovcom, ktorí sa zdržiavajú uprostred hlbokých hvozdov.

Pre porovnanie, v celých Alpách je len niekoľko desiatok jedincov. Vo Švédsku, ktoré je deväť krát väčšie ako Slovensko, žije toľko isto medveďov ako u nás. Treba ale dodať, že skôr v severných riedko osídlených oblastiach. V počte medveďov sme pravdepodobne svetovou jednotkou, či už z hľadiska rozlohy alebo počtu obyvateľstva. Keď boli v minulosti nejaké medvede odchytené a ponúknuté na prevoz do zahraničia (napr. do Maďarska), nikto nemal záujem. Prečo ich nikde nechcú? Prečo ich nikto nemá rád, okrem Budaja, Smatanu a našich ekoteroristov, pardon, ochranárov?

Momentálne existuje u nás zásahový tím pre medvede, ktorý treba zaplatiť a milióny eur sa vydávajú na zbieranie medvedieho trusu a monitorovanie ich pohybu. Toto všetko by nebolo potrebné (a tým pádom by sa mohli ušetriť peniaze. Za posledných asi 5 rokov išlo na starostlivosť o medvede asi 16 miliónov euro.), keby sme dostatočný počet medveďov eutanázovali.

Riešením by mohla byť aj sterilizácia. Ale zase sterilizovať stovky medveďov, to tiež nie je lacné. Podľa poľovníkov by bol optimálny počet medveďov na naše územie cca 700 jedincov. Teda z dnešného počtu 3000 by bolo treba zastreliť alebo eutanázovať asi 2300 kusov. Pri takomto počte by neboli medvede ako druh ohrozené a aj my ľudia by sme mali pokoj. Nebolo by treba stavať špeciálne ohrady okolo kontajnerov, včelínov, salašov alebo záhrad. Zásahový tím by mohol byť tým pádom rozpustený. Ľudia by sa už nemuseli báť. Zmier medzi človekom a medveďom by bol obnovený.

Ak sa niečo neurobí, tak z dnešných 3000 medveďov budeme mať čochvíľa 5 000 a potom 8000 atď. Otázka je, kam až sú zelení jakobíni Budaj a Smatana vo svojom radikalizme ochotní zájsť. Raz možno aj Budaja v Bratislave prekvapí medveď, keď bude večer opúšťať budovu ministerstva životného prostredia. Zrejme sa nič nezmení dovtedy, kým medveď neutanázuje nejakého ochranára.

Ľudia vo vzťahu k ochrane životného prostredia strácajú zdravý rozum. Jeden príklad za mnohé. V nemeckom meste Bensheim uviazol potkan v otvore poklopu na kanalizácii a tak zavolal jeden súcitný okoloidúci hasičov, ktorí potkana vyslobodili. Skutočne dojímavý príbeh. Predpokladám, že aj v Nemecku sa v rámci deratizácie eutanázujú tisíce a možno milióny potkanov, lebo väčšina ľudí tieto zvieratá neobľubuje, a tu niekto kvôli jednému potkanovi zalarmuje hasičskú hliadku, ktorá v prípade požiaru mohla chýbať tam, kde by bola naozaj potrebná. Zdravý rozum opäť raz dostal v Európe facku.

Láska k zvieratám niekedy presahuje zdravú mieru.

Bývalý český europoslanec I. Strejček povedal, že totalita 21. storočia bude zelená. Ak pôjde ochrana životného prostredia ďalej týmto smerom, potom nás čaká čoraz viac obmedzení, príkazov a zákazov, ktoré budú v prospech ekofašistických mimovládnych organizácií, v prospech medveďov, srniek, vlkov, diviakov, ale nebudú v prospech nás, skutočne, obyčajných ľudí. Aspoň jeden príklad za mnohé. V ešte nedávnej minulosti mohli ľudia na dedine, keď odpílili zo stromov nejaké konáre alebo kríky, tieto haluze v záhrade spáliť. Teraz za to hrozí pokuta, lebo by to znečistilo životné prostredie. Pálenie konárov! Treba ich pekne upraviť na správnu dĺžku, zviazať, potom uložiť do igelitového vreca a nechať odviezť zbernými surovinami. Je to kopa roboty navyše, pre mňa veľa hodín, ktoré by som mohol využiť inak. Možno raz to bude tak, že aj keď si budete chcieť na záhrade opekať slaninu, tak si budete musieť najprv podať žiadosť o povolenku na Ministerstvo životného prostredia a dovolia vám to len vtedy, ak ste ešte neprečerpali svoj povolený limit na uhlíkovú stopu. Odborne sa takémuto prístupu hovorí buzerácia.

V našej obci sa zatiaľ medvede nevyskytli (najbližšie vo vzdialenosti asi tri kilometre). Keby náhodou, tak pre istotu už trénujem beh s nohami na pleciach, čo je veľmi ťažké, skok cez plot a lez na strom. Medveď je síce vynikajúci atlét, ale ak máte pred ním náskok a máte sa kde ukryť, tak mu môžete uniknúť. 

Rozlúčil by som sa smutno-smiešnym zvolaním: Súdruhovia, ktorí sa ešte nestretli s medveďom, prihláste sa u súdruha Žinčicu, pardon, Smatanu!