Na počiatku bola zemnica
Dom ako súčasť stavebnej kultúry je významným prameňom poznania spoločnosti od praveku podnes. Nebol iba konštrukciou, stavbou, ktorá poskytovala človeku a jeho rodine prístrešie a ochranu pred klimatickým a iným negatívnym vplyvom prírodného prostredia. Bol predovšetkým priestorom, v ktorom ľudia, obvykle v pokrvnom spríbuznení, žili, realizovali časť svojich základných biologických, spoločenských, kultúrnych i kultových potrieb, venovali sa domáckej výrobe, ktorá bola hlavným či doplnkovým zdrojom ich obživy.
Spočiatku pri výbere typu obydlia zohrávali hlavnú úlohu prírodné faktory, praktické potreby a možnosti komunity. Neskôr, keď sa konkrétny typ stavby a jeho interiér stali súčasťou spoločenských tradícií, tieto faktory ustúpili. Domy, ich vzhľad, veľkosť, situovanie ohniska, vchodu, atď. boli určované výlučne staršou kultúrnou tradíciou.
K poznaniu obydlia u Slovanov v ranom stredoveku písomné pramene prispievajú iba skromne. Napríklad byzantský historik Prokopios v 6. storočí píše iba o „bielych chyžiach, navzájom od seba rozptýlených“ a legenda sv. Demetra sa zmieňuje o akýchsi „vypletaných kolibách“ solúnskych Slovanov. Mauríkios na prelome 6. a 7. storočia uvádza, že Slovania „bývajú v lesoch, okolo vôd a robia si mnohé východy zo svojich príbytkov“. Arabský cestopisec Hárun ben Jahib okolo roku 880 opisuje slovanské domy z dreva, podobne ako o sto rokov neskôr španielsko-židovský kupec Ibrahim Ibn Jakub. Ďalší arabský geograf Omar Ibn Rusta v 10. storočí opisuje obydlia pravdepodobne na území východných Slovanov ako jamy zahĺbené do zeme, vybavené kamennou pecou, so špicatou drevenou strechou. Anonymný Perzský geograf píše, že „Slovania zimu trávia v jamách a podzemných chyžiach“.
Zmienky o domoch sa síce od 11. storočia objavujú častejšie (napr. v zákonníkoch uhorských kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana a v kráľovských listinách), avšak bez podrobností o ich vzhľade a konštrukcii. Nemec Helmond z Bosau sa v 12. storočí zmieňuje o jednoduchých pletených stavbách u pobaltských Ranov. Azda najkonkrétnejší opis súvekých domov podáva biskup Oto z Friesingu, ktorý v lete 1147 prechádzal Uhorskom. Ten píše, že obyvatelia Uhorska celé leto a jeseň bývajú v šiatroch a príbytky majú veľmi chatrné, postavené len z rákosia, zriedka z dreva a ešte zriedkavejšie z kameňa. Tento údaj sa však týka zrejme iba teplejších, nížinatých oblastí Podunajska.
Rôzne iné listinné pramene z 11. – 13. storočia sa už bežne zmieňujú o nadzemných drevených a ojedinele i kamenných domoch. Poznáme tiež názvy niektorých budov v kniežacích sídlach 10. – 12. storočia. Naproti tomu chýbajú zmienky o zemniciach, hoci vieme, že ich užívanie najmä v dedinskom prostredí pokračovalo.
Aj jazykovedné pramene k tejto problematike sú iba všeobecné. V rôznych slovanských jazykoch zostalo zachované zrejme pôvodné označenie pre zemnicu – ziemianka, zemľanka, zemunica. Staré, ale zväčša neslovanské korene majú i názvy koliba, chalupa, chata, chyža, burdej, mladšie sú asi kuča a salaš. Opäť však chýbajú akékoľvek staršie, ranostredoveké súvislosti detailizujúce formálny vzhľad a techniku výstavby jednotlivých typov domov.
V tejto situácii preukázala svoje možnosti archeológia. Počas niekoľkých desaťročí postupne nazhromaždila na širokom teritóriu stredovýchodnej Európy osídlenom v 6. – 10. storočí Slovanmi niekoľko tisíc pôdorysov obydlí s mnohými konštrukčnými prvkami, stavebnými detailmi i stopami po ich vnútornom vybavení.
Aký je teda v hrubých rysoch obraz slovanského domu, ku ktorému dospelo doterajšie archeologické bádanie?
ZEMNICE – DOMY DO KAŽDÉHO POČASIA
Hlavným typov obydlia Slovanov boli viac či menej do zeme zahĺbené domy – zemnice. Vyskytovali sa už od paleolitu ako jedna z univerzálnych foriem obydlia v sprašových oblastiach stredovýchodnej Európy. V strednej Európe boli všeobecne známe od halštatskej doby.
V západnej a strednej Európe v predslovanských neskororímskych kultúrach sa však zemnice vyskytovali iba zriedka, alebo len vo funkcii hospodárskej stavby. Východne od Karpát sa objavujú v rôznych modifikáciách v predslovanských kultúrach v poriečí Prutu, Dnestra a stredného Dnepra, teda na územiach označovaných za pravlasť Slovanov. Tu sa Slovania prvýkrát objavujú s typickou včasnoslovanskou kultúrou počnúc 4. – 5. storočím. Odtiaľto sa rozšírila táto forma domu spolu s migrujúcimi etnikami. V 6. – 10. storočí je na širokom, Slovanmi osídlenom priestore, známych niekoľko typov zemníc. Najviac boli rozšírené zemnice nazývané kvadratické, podľa štvorcovitého pôdorysu, resp. kvadraticky zahĺbenej časti.
Mali pomerne jednotné plošné i hĺbkové rozmery. Prevažovali menšie pôdorysy (6 – 12 m2), ale neboli zriedkavé i veľké zemnice (15 – 20 m2). Stavebné jamy slovanských stavieb boli pritom zvyčajne 70 až 90 cm hlboké, hlbšie sa vyskytujú najmä vo východoslovanskom prostredí. Plytšiu ako 50-centimetrovú stavebnú jamu hĺbili Slovania len zriedkavo.
Väčšina z nich mala predovšetkým zrubovú konštrukciu stien kladenú zvnútra alebo iba ľahšie a nižšie zrubové rámy zvonka po obvode zahĺbenia. V naddunajských územiach boli popri zrubených zemniciach druhými najčastejšie zastúpenými zemnice s podpornou konštrukciou strechy. S ľahkými, iba prútím vypletanými stenami sa u Slovanov stretávame ešte zriedkavejšie.
Typickým vybavením zemnice boli kamenné pece. Bývali vybudované priamo na podlahe a obvykle mali pravouhlý, zriedkavejšie podkovovitý pôdorys. Spodná časť a ústie pece boli postavené z veľkých, často plochých kameňov a horná časť z menších kameňov. Kamene boli uložené bez akéhokoľvek spojovacieho materiálu, hoci zriedkavo býva medzi nimi hlina či črepy. Hlavnou funkciou kamennej pece, najmä v zime, bolo vyhrievanie obydlia. V teplejších obdobiach roka sa takmer nepoužívala. Varilo i pieklo sa na otvorených povrchových ohniskách alebo v hlinených peciach na voľnom priestranstve dvora, prípadne sa oheň zakladal na ohnisku v ústí pece či tesne pred ním. Kamenné pece dosiahli u nás vrchol svojho rozšírenia v 9. – 10. storočí. Od 11. storočia ich používanie postupne klesalo. Postupne ich nahradili technologicky i úžitkovo dokonalejšie hlinené pece. Len málo domov, a to najmä na slovanskom západe a severozápade, malo namiesto pece iba ohnisko.
Popri tomto základnom type vybavenia obydlia sa našli už na území pravlasti Slovanov aj jeho modifikácie, spôsobené čiastočne vplyvom susedných kultúr. Ide napríklad o hlinené pece, ohniská v strede či centrálne sochy (podpery). Počas migrácie koncom 5. a v 6. storočí Slovania putovali dvoma hlavnými prúdmi – severným ponad Karpaty a juhovýchodným, podunajským. Pritom došlo k niektorým inováciám slovanskej stavebnej kultúry. Najmä v severnom prúde sa vykryštalizovali nové typy dlhých, obdĺžnikovitých a oválne misovito zahĺbených zemníc, ktoré si osvojili i niektoré vnútrokarpatské regióny, najmä východné Slovensko. V oboch prúdoch bol už známy aj posledný typ zemnice – kruhovitého pôdorysu.
Dlhé obdĺžnikovité zemnice tvorili pomerne málo rozšírenú vývojovú líniu slovanského domu sústredenú predovšetkým na územiach západných Slovanov. Boli to zväčša zemnice so zrubovými stenami, prípadne strechou opretou priamo o zem, vybavené najčastejšie ohniskom vyloženým kameňmi a relatívne často aj hlinenými interiérovými pecami. Čo do konštrukcie a interiérom boli príbuzné s rozšírenejšími oválnymi zemnicami a možno ich pokladať za okrajovú stavebnú kultúru Slovanov. Zemnice oválneho a nepravidelného misovitého pôdorysu boli najviac rozšírené u západných a severozápadných Slovanov. Dôkazom toho, že išlo o odlišný stavebný fenomén, je ich vybavenie ohniskami obloženými kameňmi, pričom kamenné klenbové pece sa v nich nevyskytujú. Rozšírenie podobných domov na juhovýchode a východe (sčasti i západe) súvisí zrejme s protobulharským a avarským vplyvom.
V slovanskom prostredí sa kruhovité zemnice a zahĺbené jurty používali na bývanie iba ojedinelo – netvoria ani 1% domov, hoci najmä v nížinách Karpatskej kotliny a na dolnom Dunaji by sa mali vyskytovať vo vyššom počte. Ide zrejme o prejav priameho prenikania príslušníkov nomádskych a pastierskych kultúr do slovanského prostredia a ich prispôsobenie sa drsnejším klimatickým pomerom stredovýchodnej Európy. Dajú sa rekonštruovať ako obydlia s cylindrickou, kužeľovitou alebo tiež mrežovanou drevenou kostrou stien a so strechou, ktorá je pevná alebo skladacia, zvnútra alebo zvonka stavebnej jamy. Zahĺbené kruhovité domy konštrukčne vychádzali z pravých nadzemných plstených či tkaných júrt. Tie mali na dvoch až štyroch zvislých oporných stĺpoch, opierajúcich sa o podlahu, z oboch strán ohniska upevnený vrchný prstenec – tono. V južnom prúde expanzie sa nové prvky slovanského domu vytvorili pod vplyvom stepných národov Pričiernomoria a ich integrácie do kultúry pražského typu. Určitý vplyv tu zohrala aj syntéza s románsko-byzanským či protorumunským osídlením v dolnom Podunajsku.
Od 7. storočia sa v strednom Podunajsku vyskytujú i stavebné kultúry etník Avarského kaganátu. Tieto prejavy však severne a západne od Dunaja postupne slabli a stavebná kultúra Slovanov tu bola väčšinou obohacovaná impulzmi zo západu a severu.
Týmito procesmi bola vytvorená severo-južne orientovaná báza pre diferenciáciu slovanského domového staviteľstva v 8. – 9. storočí, keď sa začali väčšmi presadzovať i nadzemné zrubové a kolové obydlia.
NADZEMNÉ DOMY A PRVÉ PALÁCE
Na vznik a technológiu výstavby nadzemných domov mali vplyv popri tradíciách a spoločensko-ekonomickom rozvoji aj vlhké pôdne prostredie a na severozápade i nedostatok dreva a relatívne priaznivejšie podnebie. Vlhká, podmáčaná pôda a vysoká hladina spodnej vody prinútili obyvateľov takýchto regiónov stavať nadzemné príbytky, niekedy dokonca na zemných násypoch či drevených podvaloch. Nadzemné zruby tvoria spolu iba asi 6% z nálezov slovanského domu, v skutočnosti ich však mohlo byť viac.
Poznáme zruby pravé alebo zruby bez akejkoľvek kolovej podpornej konštrukcie strechy, teda rámové, a zruby vybavené štítovými sochami (podperami), ktoré mali trocha odlišne konštruovaný krov a iné steny. Progresívne trendy predstavujú jedno- a trojpriestorové zruby na kamennom podloží alebo suchej podmurovke po celom obvode s rozlične upravenou podlahou – maltou či vydrevením.
Vrcholom vývoja včasnostredovekého slovanského domu boli drevené palácové stavby bez základov alebo na suchých, eventuálne maltových kamenných základoch. Časť z nich už mala alebo mohla mať i celokamenné steny.
Typickým vykurovacím zariadením v zruboch boli otvorené ohniská, najmä ohniská vyložené kameňmi a špecifické ohniská dláždené kameňmi. Je tu badateľný vplyv germánskych plochých a dlhých ohnísk.
Nedostatok dreva na severozápade v Plabí a Pobaltí sa prejavil uprednostňovaním konštrukcií, pri ktorých sa používalo menej dreva, a to buď kratšie kusy, dosky, tyčovina, alebo prútie. Nepochybne sa tak stalo pod vplyvom Germánov, resp. škandinávsko-normanského etnika, u ktorých boli domy s vypletanými stenami všeobecne rozšírené.
Nadzemné domy s kolovou konštrukciou Slovania stavali zriedkavo, tvoria len necelé 3% nálezov a takmer absentujú v prostredí východných a južných Slovanov. Veľké domy kolovej konštrukcie s vypletanými stenami a vnútorným alebo vonkajším oporným systémom strechy tiež vyhádzali z cudzích, predovšetkým germánskych stavebných vzorov.
Samostatnú kategóriu predstavujú solitérne sa vyskytujúce dlhé halové domy – palácové stavby vysoko nadštandardných rozmerov.
Peter Šalkovský
Prevzaté so súhlasom autora zo stránky http://www.historickarevue.com/archiv_2000-7b.html
Obrázky prevzaté z: Peter Šalkovský: DOM A DEDINA STREDNÉHO PODUNAJSKA VO VČASNOM STREDOVEKU, ZBORNÍK NA POČESŤ JOZEFA HOŠŠA (red. J. Zábojník). BRATISLAVA 2006, 107-128.
Fotografie - Orgoň - Archeoskanzen Modrá (pri Uherskom Hradišti)
Fotografie - Orgoň - Archeoskanzen Modrá (pri Uherskom Hradišti)
