Autorka: Zuzana Straková 

Začalo sa to pred 25 rokmi želaním univerzitných študentov v Bratislave mať každú nedeľu na internátoch svätú omšu. Verbista páter Milan Bubák (65), ktorý študentom vyšiel v ústrety, podľa jeho vlastných  slov „nemienil nič zakladať“ a aj preňho bolo dielo UPeCe jedno veľké dobrodružstvo, ktorého vznik dodnes nevie pochopiť. Štafety v službe mladým sa ujali ďalší, medzi mnohými aj otec Martin Harčár (48), terajší kaplán UPeCe Prešov, a otec Ján Kulan (37) ,výpomocný duchovný UPeCe v Košiciach a zároveň psychológ.

Ako sa to všetko začalo?

Prvú svätú omšu pre univerzitných študentov v Mlynskej doline v Bratislave slúžil Milan Bubák netradične – v priestoroch vtedajšieho diskoklubu Unic. Študenti po čase chceli viac: chceli sa spovedať a niektorí aj rozprávať. Podaktorí prejavili záujem o krst a iné sviatosti a bolo ich treba na ne pripraviť. A na to boli potrebné aj priestory. Hoci páter Bubák nemal skúsenosti ani so stavaním, ani s rekonštrukciami a peniaze nemal tiež, dielo rástlo. Od myšlienky k zrodu prešli dva roky, kedy sa ľudia intenzívne modlili a zároveň riešili praktické problémy s priestormi či finančnou podporou. Za vzor pátrovi Bubákovi slúžili pastoračné centrá z USA či Talianska, ktoré počas svojich ciest navštívil. 

Veľmi dôležitými osobami boli v celom procese otec biskup František Rábek a po ňom otec biskup Tomáš Gális. Oni mali v tom čase – najprv jeden, potom druhý – na starosti akademickú pastoráciu. Je to teda hlavne ich zásluha, že sa hnutie univerzitných pastoračných centier postupne dostávalo aj do iných miest Slovenska. Dnes je ich pri rôznych univerzitách na Slovensku 12. 

Je UPeCe len pre veriacich?

Od začiatku mal zakladateľ UPeCe jasný cieľ – mať dvere otvorenépre všetkých študentov bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie. Vo svojich osobných spomienkach páter Bubák píše: „UPeCe neslúži len veriacim, ale aj neveriacim. Samozrejme, nakoľko je to kresťanské centrum, jadro tvoria duchovno-kresťanské akcie. UPeCe nechce byť sektou. Jeho filozofiou je komplexná, tzv. integrálna formácia mládeže, t.j. formácia, ktorá zahŕňa celého človeka, a nie len niektorú jeho časť.“

V UPeCe sa konali aktivity od divadiel, cez koncerty, športové podujatia, prednášky, premietanie filmov, až po tancovačky. No základom boli nábožensko-duchovné aktivity. Tie boli prioritou a mali prednosť pred všetkým iným. Páter Bubák nástojil na tom, aby sa cez večernú sv. omšu v kaplnke nekonali v priestoroch žiadne iné organizované akcie. Aj keď študenti neboli povinní na túto svätú omšu ísť, museli vedieť, že omša nie je len jednou z mnohých aktivít, ale že je aktivitou centrálnou.

Ako je to s návštevou veriacich, versus neveriacich študentov v prešovskom UPeCe, hovorí jeho terajší kaplán, otec Martin Harčár: „Je dôležité formovať veriacich študentov, lebo oni sú v kontakte s tými, ku ktorým sa my nemáme šancu vôbec osobne dostať. Preto ponúkame študentom možnosť Evanjelizačnej školy sv. Ondreja alebo ich posielame do zahraničných evanjelizačných a misijných škôl. Tiež sa zúčastňujú rôznych evanjelizačných výjazdov, aby nabrali skúsenosti a prax. Univerzitní kňazi možno ani nemusia byť priamo evanjelizátormi. No mali by vedieť  formovať evanjelizátorov zo študentov, ktorí potom budú oslovovať svojich neveriacich rovesníkov. A zázemím im môže byť v akademickom svete práve prostredie UPeCe.“

Čakať na mladých v UPeCe alebo vyjsť za nimi?

Keď som bola stredoškoláčka, otec Harčár pôsobil ako kaplán v našej farnosti na východe Slovenska. Pamätám si, ako svojim zápalom strhol aj neveriacich mladých ľudí tým, že sa stal akoby jedným z nich. Organizoval partie mladých, ktoré zliezali skaly, nebál  sa s nami zájsť aj na diskotéku a takto vlastne nepriamo evanjelizoval. Na hodiny náboženstva potom prichádzali aj neveriaci spolužiaci mimo svojho povinného rozvrhu.  Na otázku, či to takto robí stále, aj teraz, keď je kaplánom prešovského UPeCe, alebo platí dnes na mladých niečo iné, odpovedal: „Aj na príklade francúzskeho kňaza Guy Gilberta (pozn. red. – kňaz-motorkár, ktorý pôsobil medzi mladými delikventmi v okrajových štvrtiach Paríža) som pochopil, že najprv je potrebné vstúpiť do ich sveta, aby sme im mohli ukázať aj iný svet. Koniec-koncov, tak to urobil aj Boží Syn, keď sa stal jedným z nás a vstúpil do nášho sveta, aby nás mohol nadchnúť pre ten Jeho.“ Preto aj v tejto dobe jazdí na plne odpruženom horskom bicykli, ktorý si chalani hneď všimnú. Na univerzitu jazdí na segway - ninebot elektrickej jednokolke. Má ultra moderné smartwatch a aplikáciami nadupaný mobil. Športuje s nimi. Oblieka sa na kňaza nekonvenčne. Berie ich liezť na skaly a dobrodružné výlety do prírody. Sedí s nimi do noci v putikách a počúva ich príbehy. „No a keď si získam ich dôveru, môžem začať hovoriť o svete, ktorý mi ukázal Ježiš.” 

Otec Harčár zdôrazňuje, že pasivita a čakanie na zázrak nie je doménou Božích služobníkov. „Ježiš nikdy nepovedal učeníkom, aby čakali, kým za nimi niekto príde. Posielal ich k ľuďom na ulice miest a dedín a do celého sveta. Mali ohlasovať zo striech – vhod i nevhod. Ak ich niekde neprijali, mali si otriasť prach z nôh a pokračovať na inom mieste. Za 20 rokov kňazstva môžem spočítať na prstoch rúk mladých ľudí, ktorí prišli do UPeCe len tak sami od seba.“  

Páter Bubák v tejto súvislosti parafrázuje výrok sv. Pavla o misijnom pôsobení, ktorý má byť odkazom aj pre každého kňaza či laika, ktorý bude v UPeCe pôsobiť:„Pre nich (študentov) som sa stal študentom.” 

V čom sú dnes mladí iní ako kedysi?

Keď som chcela pred 20 rokmi so svojím nastávajúcim udržiavať kontakt počas jeho štúdia v zahraničí, vystála som si v UPeCe rad na internet v počítačovej miestnosti. Niekedy aj hodinu a viac. Neviem, či to bolo lepšie alebo horšie ako dnes, alebo len iné. Dnes máme internet po ruke nonstop, lebo veď digitálna doba. Otec Ján Kulan okrem toho, že je kňaz – výpomocný duchovný v košickom UPeCe, je zároveň aj psychológ, ktorý tam poskytuje poradenstvo pre mladých. Ako vidí vplyv digitálnej doby na mladých?: „Digitálna doba a svet internetu vo veľa veciach pomôže a mnohé veci uľahčí, no zároveň v ňom číha veľa nebezpečenstiev a úskalí, ktorým aj mladý človek musí obozretne a múdro čeliť, aby sa chtiac-nechtiac nezamotal v sieťach zla.“

Otec Harčár má skúsenosť, že pre mladých ľudí je veľkou výzvou opustiť komfortnú zónu komunikácie cez monitor a vstúpiť do osobného dialógu tvárou v tvár. „Súčasný svet mladých je čoraz viac virtuálny a dynamicky sa mení.“ Toto je zároveň preňho ako kňaza veľká výzva. „Udržať s mladými tempo je čoraz náročnejšie. Budúcnosť pastorácie mladých z tejto perspektívy patrí čoraz mladším kňazom, ktorí sú flexibilnejší, vnímajú aktuálne trendy medzi mladými a vedia na ne adekvátne reagovať. Ak sa však nemajú stratiť v „ich svete” mali by mať v tíme zrelšieho kňaza, ktorý nestráca nadhľad a pomáha im „byť vo svete a nebyť zo sveta”. 

Otec Ján približuje, s akými problémami bežne mladí ľudia vyhľadávajú poradenstvo v UPeCe: „Mladí prichádzajú na bežné rozhovory, na sv. spoveď a duchovné vedenie, riešia problémy v partnerských vzťahoch, pýtajú si rady pri rozlišovaní ich životného stavu a povolania, ale tiež prichádzajú, keď majú nejaké psychické ťažkosti súvisiace s úzkosťou, nízkym sebavedomím a sebaúctou, rôznymi druhmi citových zranení z minulosti či rodinnými problémami. Súčasná pandémia COVID-19 spôsobila u mladých navyše väčšiu  mieru úzkosti, strachu, agresivity a depresie.“

Najväčšie výzvy v službe mladým

Páter Bubák si od začiatku uvedomoval, že pastorácia univerzitných študentov nie je bežnou pastoráciou mládeže. Na univerzite sa totiž formuje inteligencia a budúci vodcovia národa. A to si vyžaduje špeciálny prístup. Keďže z dávnej doby bola kontinuita takejto služby prerušená komunistickým režimom, bolo treba hľadať aj nové prístupy, a tak skúšal a robil, čo vedel. Keď sa ešte len pripravoval na kňazstvo, nikdy ho ani len nenapadlo, že by mal niekedy pracovať s mládežou. Priznáva, že tohto typu práce sa dokonca bál. Dnes ho veľmi teší hlavne to, ako si mnohí bývalí študenti s odstupom rokov počínajú a žijú svoju vieru v rodine aj na pracovisku. Toto vedomie je preňho dôvodom pre veľkú vďačnosť: „Neviem, kto formoval koho, či ja ich alebo oni mňa.“.Do pastorácie medzi mládež prišiel páter Bubák takmer 40-ročný. Myslí si, že dilema, či má byť kňaz pre mladých autoritou alebo kamarátom, je zbytočná: „Má byť jednoducho sám sebou. Ak sa snažíte byť pravdivý voči svojmu povolaniu, ste tým, čím máte byť a čo vám je prirodzené.“

Ako každá služba ľuďom, aj tá mladým vie byť náročná a hrozí pri nej riziko vyčerpania. Pre otca Jána je na jednej strane náročné, no zároveň krásne „snažiť sa s mladými držať krok, spoznať, čím žijú a čo prežívajú, snažiť sa pochopiť ich myslenie a jazyk, jednoducho byť na nich naladený.“

Otec Martin Harčár medzi mladými pôsobí s prestávkami 20 rokov. Najväčšou oporou je preňho vedomie, že Boh má s ním v tejto službe svoj zámer.  Je kňazom Komunity Emanuel a žije jej spiritualitu, ktorá mu pomáha ostať v tejto službe zakorenený.  „Nad vodou ma drží každodenná adorácia, modlitba chvál, rozjímanie nad Božím slovom a spoločenstvo bratov a sestier. Mimoriadne dôležitá je aj správna psychohygiena. Snažím sa športovať a mať pravidelne raz do týždňa day off na rodinnej chate v samote pod lesom. Relaxujem a regenerujem benediktínsky: ora et labora. Rúbem drevo, odhadzujem sneh, kosím trávnik, a pri tom sa rozprávam s Bohom.“

Náročné je podľa neho aj to, že bezprostredné ovocie služby vidia kňazi v UPeCe zriedkavo. Mladí, ktorých počas rokov krvopotne vyformujú, totiž svoje štúdiá ukončia a odchádzajú. A tak stále začínajú akoby od nuly. Keď si navyše kňaz počas rokov študentov príliš obľúbi, lúčenie potom mimoriadne bolí. Tiež musia často zápasiť s byrokraciou v univerzitnom prostredí, čo im na pohode nepridáva. Bez života v Duchu Svätom, osobného vzťahu s Bohom a duchovného života v spoločenstve Cirkvi sa prežiť v akademickom prostredí ani nedá. „Raz ročne mám duchovné cvičenia viac dní v tichu. Vyčerpanosť je totiž neraz dôsledkom toho, že robíme viac, než od nás Boh chce alebo tiež toho, že nerobíme veci, ako to Boh chce.“

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.