Rozhlasové vysielanie ma sprevádza takmer celú pracovnú zmenu. Prirodzene si vyberám obľúbené relácie, obľúbených redaktorov, stanice, ktoré hrajú podľa mňa príjemnú hudbu. Pristihol som sa, že si podvedome predstavujem, ako ktorý redaktor vyzerá, aký to je asi človek mimo mikrofónu. Keďže rozhlasové stanice už dnes umožňujú nahliadnuť aj do života či zákulisia rádia, môžem si pozrieť aspoň tváre.

Osobnosť však nie, tú treba zažiť. Veľmi ma zaujal istý redaktor. Dokáže rozprávať a opisovať životné situácie tak, že sa stávam ich súčasťou. Jeho všímavosť a pozornosť je nezvyčajná. Aj texty piesní, ktoré tvorí, prinášajú hlboké myšlienky. Zjavne hlbšie, ako je život interpretov, ktorí ich spievajú. Jeho tvár poznám. Ako človeka ho však nepoznám.

Ako sa dá človek spoznať?

Je letný deň. Na úzkej ulici neďaleko centra mesta stavajú novú budovu. Pri pravidelnom prechádzaní okolo stavby pozorujem, ako budova priebežne rastie. Je obdivuhodné, že stavba len minimálne obmedzuje dopravu. Keď však domiešavač privezie betón, neostáva mu nič iné, len zostať stáť na rušnej ceste a dvaja robotníci, vyzbrojení červeno-zelenými „plácačkami“ a vysielačkami, striedavo usmerňujú dopravu tak, aby autá priebežne a bez ohrozenia prechádzali raz z jedného, raz z druhého smeru. Lenže to znamená, že v istom momente treba tok prúdiacich áut prerušiť, aby z druhej strany prešli tie doteraz čakajúce.

Červená „plácačka“ ma zastavuje, aby prešli autá z druhej strany. O chvíľu robotník na druhej strane zastavuje kolónu, nech môžeme ísť zas my. Ale čo sa to tam deje? Auto, ktoré zastavil, chce ísť silou mocou ďalej. Bliká, trúbi. Dvere sa otvoria a vodič auta niečo vykrikuje na robotníka. V momente, keď prechádzam okolo, v rozčúlenom vodičovi spoznávam „môjho“ redaktora, ako kričí na robotníka, ktorý ho zastavil: „Kto si myslíš, že si? Čo si ma dovoľuješ zastavovať? Vieš vôbec, kto som ja?“ Ako zamrznutý prechádzam okolo tejto smutnej scény.

Aký je ten „môj“ redaktor? Vnímavý pozorovateľ sveta alebo cynický hulvát?

Ako mŕtve muchy spôsobia, že olej voňavkára páchne a kvasí, tak trocha hlúposti účinkuje viac ako múdrosť a česť.

Jedna zlá skúsenosť má schopnosť odkopnúť celého človeka. Jedna dobrá skúsenosť s neznámym má tendenciu glorifikovať ho. Pozorujem, že v každom z nás je kus vnímavého pozorovateľa, ale v každom z nás je aj kus cynického hulváta. Ide o to, v akom je to pomere. Ide o to, ako sa vekom tento pomer mení. Ide o to, v akom stave sme sa s iným stretli. Ide o to, či viem byť rovnako triezvy k svojim výškam ako k temným roklinám stretnuvšieho.

Si myslím.

P. S. „Môjho“ redaktora budem počúvať ďalej. Akurát možno viac ľudsky... nie, nie – skôr si rozšírim srdce, aby sa tam zmestil aj s tým neohrabaným batohom, s aroganciou.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.