Po nemeckých voľbách sa končí šestnásťročná vláda Angely Merkelovej. Jej kresťanskí demokrati (CDU) sa prepadli až pod sociálnych demokratov (SPD), ktorí sú za normálnych okolností slabšou stranou. Dlho favorizovaní Zelení skončili na treťom mieste. Nemecko jasne mieri k tzv. uhlíkovej neutralite, čiže k umelému zdražovaniu všetkého tovaru a všetkých činností spôsobujúcich emisie skleníkových plynov. A čo je ešte dôležitejšie, túto ortodoxiu vnútilo Nemecko spolu s niekoľkými ďalšími západoeurópskymi štátmi celej Európskej únii. Už o pár dní sa bude na klimatickom summite v Glasgowe rokovať o ďalšom vyostrovaní vojny proti oxidu uhličitému.

Profesor Fritz Vahrenholt patrí k veteránom nemeckého boja za záchranu prírody. Pred dvoma rokmi bol však vylúčený z dobrej spoločnosti pre svoje pochybnosti o zmysle klimatickej politiky. Ako člen SPD a bývalý minister vlády v Hamburgu (Hamburg je jeden z troch nemeckých mestských štátov, pozn. prekl.) dobre pozná favorita na post kancelára Olafa Scholza. Čo nás v najbližších rokoch v tejto oblasti čaká?

Od najbližšieho klimatického summitu nás delí len pár dní a Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy (IPCC) hlási, že pokiaľ ľudstvo do roku 2030 nezníži emisie o 45 percent, rútime sa do katastrofy. Je to skutočne tak?

Podľa výpočtov IPCC už nie sme schopní zastaviť oteplenie planéty o 1,5 stupňa v porovnaní s rokom 1860. Ale ja si nemyslím, že to predstavuje katastrofu. V súčasnosti sa Zem otepľuje o 0,13 stupňa Celzia za jedno desaťročie. Predpoklad IPCC, že stopercentné oteplenie môže prepísať činnosť ľudstva, je sporný.

Akým dielom sa prírodné zmeny podieľajú na otepľovaní? Modely IPCC hovoria, že nulovým. Pozrime sa však na to, či sú tieto modely kvalitné – v minulosti totiž zlyhávali na plnej čiare. Nedokázali poriadne zachytiť ani malú dobu ľadovú. A pokiaľ platí ich domnienka, že CO₂ je rozhodujúci faktor, ako si potom vysvetlíme mimoriadne teplé obdobie v stredoveku? A tu to začína byť zaujímavé. V poslednej správe IPCC (je v poradí piata a pochádza z roku 2014, pozn. red.) stredoveké oteplenie ešte spomenuté bolo, ale v tohtoročnej šiestej správe ho už nenájdeme.

Stredoveké klimatické optimum bolo prakticky vymazané z pamäti ľudstva. A to napriek tomu, že vyšlo mnoho vedeckých prác, ktoré dokazujú, že vtedajšia teplota bola približne taká istá ako dnes, a to nielen v Európe, ale aj v Arktíde, v Južnej Amerike, v Afrike atď. Už to vo vás musí budiť nedôveru. Môžeme sa pri predpovedaní budúcnosti spoliehať na modely, ktoré takto zlyhávali v hodnotení minulosti?

Takže keď funkcionári IPCC tvrdia, že sa rútime do katastrofy, snažia sa nás len postrašiť?

Pozrite sa, IPCC zverejňuje päť rôznych scenárov. A ja sa pýtam: prečo berú do úvahy aj tie scenáre, ktoré v reálnom svete nemôžu nastať za žiadnych okolností? Ten najdramatickejší, takzvaný scenár 8.5, predpokladá, že emisie CO₂ sa do roku 2080 strojnásobia a na tejto úrovni ostanú až do roku 2100. To je úplne nemysliteľné, už do roku 2080 by totiž ľudstvo muselo hospodársky vykoristiť všetky dnes známe zásoby uhlia, plynu a ropy.

Človek sa neubráni otázke, prečo to IPCC vôbec robí? A ja vám na tú otázku hneď aj odpoviem. Pretože presne tento bláznivý scenár, ktorý je výsledkom ich modelov, vedie k záverom, že sa oteplí o 4 až 5 stupňov. A taká správa sa zaručene dostane na titulné strany.

Vo večerných verejnoprávnych správach Tagesschau znie: „Bude až o päť stupňov teplejšie!“ A hádajte, čo si vyberú médiá. Vyberú si presne tento nereálny scenár, aby sme sa zľakli a aby sa tak vyvinul tlak na politiku. To je dôvod, prečo IPCC tak upriamoval pozornosť na tieto extrémne scenáre. Priemerné scenáre – napríklad scenár 4.5 alebo 2.7 – predpokladajú oteplenie o 0,4 stupňa, a to v priebehu najbližších 40 rokov. Od roku 1860 do dnešného dňa sa oteplilo o 1,1 stupňa. To je dohromady 1,5 stupňa podľa tohto stredného scenára.

V ňom pracuje IPCC s domnienkou, že do roku 2050 budú emisie rásť tempom, akým rástli doteraz, a až potom sa začnú znižovať. Ale aj ak by sa podľa tohto scenára do roku 2060 oteplilo už len o 0,4 stupňa, našej a ani budúcej generácii nijako neprospeje, ak boj s emisiami zanedbáme. Koniec koncov, ide najmä o toto: čo bude po roku 2060? Podľa mňa je nad slnko jasnejšie, že okolo roku 2050 už budú emisie do určitej miery znížené. Mimochodom, my sa vôbec nepotrebujeme dostať na nulu, pretože oceány a rastliny pohlcujú viac než polovicu oxidu uhličitého. Potrebujeme teda emisie znížiť len asi o 50 percent.

Teda pozornosť máme v IPCC správach venovať len stredným scenárom?

Presne tak. Mimochodom, stredný scenár sa veľmi nelíši od mojej prognózy. Počíta s miernym nárastom emisií do roku 2035, pretože Čína už oznámila, že nikomu nedovolí stavať sa jej do cesty pri výstavbe ďalších uhoľných elektrární a do ďalšieho pálenia uhlia v oceliarňach.

Číňania plánujú svoje emisie CO₂ ešte zvýšiť, a to o 30 percent. Dnes Čína zodpovedá za 30 percent svetových emisií, ročne vypustí desať miliárd ton a v nasledujúcich rokoch toto číslo plánuje zvýšiť o ďalšie 3 miliardy. Na porovnanie – Nemecko vypustí ročne 0,75 miliardy, Česi sa zase podieľajú na svetových emisiách približne dvomi percentami. A my si myslíme, že v priebehu najbližších desiatich až dvadsiatich rokov dosiahneme nulu! Po prvé, nepodarí sa to, a po druhé, redukcie, ktoré Európa horko-ťažko dosiahne, budú vo svetovom meradle zanedbateľné.

Na to by fanúšikovia uhlíkovo neutrálnej Európy namietli, že Európa svoje emisie už dávno vypustila, takže teraz má povinnosť ukazovať cestu zvyšku sveta.

To nie je tak celkom pravda. USA počas svojich dejín vypustili 250 miliárd ton, Čína 225 miliárd, Nemecko – vrátane NDR, ktorá prispela značným dielom – 45 miliárd. Podstatné však je, že každý výrobok skutočne vyrobený v Nemecku (ale aj v ďalších európskych krajinách, ako napríklad Francúzsko alebo Švédsko) má dnes už len veľmi malú uhlíkovú stopu. Stroj alebo auto vyrobené v Nemecku zanechá za sebou len tretinu z emisií, ktoré za sebou zanechá presne ten istý stroj alebo auto vyrobené v Číne. Takáto politika len podporuje trend premiestňovania výroby do krajín ako India, Čína a USA. Tak klíme nepomôžeme, práve naopak.

Autori Európskej zelenej dohody už v tejto veci začali konať a zaviedli klimatické colné prirážky.

Ale to nebude fungovať. Čína povedala na rovinu: V takom prípade sa obrátime na obchodný súd a prestaneme z Európy importovať autá. India a Spojené štáty zareagovali rovnako. Povedali, že to, čo robíme v EÚ, porušuje pravidlá Svetovej obchodnej organizácie. Američania sa budú snažiť dosiahnuť svoje ciele v oblasti znižovania emisií CO2 tým, že stavia na jadrovú energiu. Táto cesta nie je v Nemecku možná.

Vďakabohu, že v Európe sú aj iné krajiny, ktoré nie sú také hlúpe ako my. Napríklad Česká republika. Alebo Poľsko, Holandsko či Francúzsko, samozrejme. Fínsko práve uviedlo do prevádzky novú jadrovú elektráreň a plánuje postaviť druhú a potom tretiu. Nakoniec bude nemecký opozičný postoj voči jadrovej energii neudržateľný. Bude to však trvať dlho a otázkou je, koľko priemyslu medzitým stratíme a aké veľké budú problémy s dodávkami energie.

Kedy tieto problémy očakávate?

Po roku 2022. V Nemecku v nasledujúcich 15 mesiacoch odstavíme všetky zostávajúce veľké jadrové elektrárne, pričom šesť z nich je stále v prevádzke. Tak vznikne dosť veľká medzera v zásobovaní. Samozrejme, že táto medzera by sa mohla uzavrieť opätovným zapnutím uhoľných elektrární, čo je však politicky nežiaduce. Potom je tu plyn, vďaka dokončeniu plynovodu Nord Stream 2, ale ceny plynu teraz doslova explodujú.

Aj keby ste mali pravdu, že po roku 2022 začne mať Nemecko problémy s elektrickou energiou, Európska zelená dohoda sa bude medzitým postupne zavádzať v celej EÚ. Európe ju vnútili dve nemecké političky. Preto som zvedavý, ako dlho bude Nemecko baštou tejto klimatickej politiky. Aj všetci hlavní kandidáti v predvolebnom boji boli za ešte silnejšiu politiku v oblasti klímy.

Áno, väčšina ľudí sa vyjadruje veľmi radikálne. Nemyslím si však, že táto klimatická politika v Nemecku zanikne preto, že sa v priebehu nasledujúcich desiatich rokov zvýši povedomie o tom, aké prehnané boli scenáre IPCC.

Pravda, keď sa predpovedané otepľovanie neprejaví v takej miere, celá konštrukcia IPCC sa určite rozkolíše. Nemecká politika však na tomto nestroskotá. Stroskotá na tom, že opatrenia, ktoré musí vysoko rozvinutá priemyselná spoločnosť prijať, ak chce skutočne dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, povedú k zrúteniu blahobytu. V Nemecku budú materiálne straty veľké, prídeme o pracovné miesta, stratíme priemyselnú základňu. A v určitom okamihu sa politická trieda obráti. Neviem kedy, ale stane sa to rýchlejšie, ako si dnes myslíme.

Nepredpovedali ste vy a ďalší kritici niečo také už pred desiatimi rokmi, keď sa Angela Merkelová rozhodla opustiť atóm?

Presne tak. Sebakriticky priznávam, že v roku 2011 som povedal, že ak odstavíme jadrové reaktory – a v tom čase ešte nikto nehovoril o odstavení uhoľných elektrární –, dôjde k výpadkom elektriny. Teraz sa musím opraviť.

Prevádzkovatelia prenosových sústav, ktorí sú zodpovední za to, aby sa naše siete nezrútili, urobili doslova všetko možné aj nemožné. Udržovali stabilitu siete spôsobom, ktorý by som si ani nevedel predstaviť. Prakticky každý deň zaťažujete dodávateľov elektrickej energie, ktorí sú už odstavení, a odpájate niektorých zákazníkov.

Na niekoľko hodín odstavíte hlinikáreň, rýchlo objednáte energiu z tepelnej elektrárne niekde v Rakúsku atď. Okrem toho ja aj ostatní kritici sme podcenili výhodnú polohu Nemecka. Máme osem susedov vrátane vás (Čechov), od ktorých môžeme dovážať elektrinu. Keď máme problémy s dodávkami, kúpime drahú energiu od svojich susedov, keď máme prebytok energie, zbavujeme sa ho dodávkami svojim susedom.

Tí potom povedia: Dobre, odoberieme tú energiu, ale až keď si priplatíte, pretože my teraz musíme brzdiť svoje elektrárne. Takto sa nemecký systém veľmi komplikovane udržiava v rovnováhe a ja som podcenil jeho schopnosť improvizovať. Bohužiaľ, aj tá má svoje hranice. Vo voľbách, ktoré sa konali, ešte nie je všeobecne uznávaná. Všetky strany s výnimkou pravicovo-konzervatívnej AfD sú stále za odchod z jadrovej energetiky a uhlia a zároveň za sprísnenie klimatickej politiky, napríklad v oblasti vykurovania alebo dopravy.

S výnimkou AfD sú všetci za elektromobily, hoci už teraz sa dá odhadnúť, že elektromobilita urýchli kolaps našej energetiky. Predstavte si desať miliónov vodičov, ktorí prídu domov z práce o piatej poobede a všetci do radu si zapoja svoje autá do zástrčky. Celkom určite nastane zrútenie siete. Preto sa už začalo uvažovať o tom, či sa má elektrina rozdeliť na prídely, či sa má zákazníkom povedať, že nemôžu byť všetci pripojení do siete v rovnakom čase. Čo je to za mobilitu, keď môžete ráno odísť autom, len ak máte šťastie, pretože práve máme v systéme dosť elektriny?

Ako je možné, že CDU a dokonca aj CSU na to všetko naleteli?

V Nemecku máme veľmi dominantný mainstream, 90 percent všetkej tlače a, samozrejme, aj verejnoprávnych kanálov je v ľavicovo-zelenom spektre. Verejnoprávne kanály vyvolávajú skutočný strach z klímy. Preto sa politika prestáva starať o udržanie pracovných miest a namiesto toho chce zachrániť klímu.

Súvisí to aj s nemeckou históriou. Po tom, čo sme na svete napáchali toľko zla, chceme byť jedného dňa tí dobrí a zachrániť ostatným hneď celý svet. Toto sú postoje, ktoré Tagesschau a väčšina médií vštepujú ľuďom deň čo deň. Každý učiteľ už svojim žiakom vysvetlil, že prvou občianskou povinnosťou je odvrátiť klimatickú krízu. Dokonca aj konzervatívna strana je zúfalo slabá voči takejto presile, samozrejme, živenej vedcami. Takže si jedného dňa povie: Ak nemôžeme plávať proti prúdu, plávajme po prúde.

A čo Angela Merkelová, naozaj si to všetko myslí? Kedysi ste boli členom jej vládnej Rady pre trvalo udržateľný rozvoj.

V čase, keď ma zavolala do rady, bola ešte absolútne skalnou fanúšičkou jadrovej energie. Niekedy v roku 2006 – vtedy som bol manažérom v oblasti veternej energie a prvá morská turbína v Severnom mori sa tiež volala Fritz – mi Merkelová povedala: Veterná energia je čisto dotačná záležitosť, keď vám raz zavrieme kohútik, všetci skrachujete. Nepotrebujeme vás.

Potom v roku 2011, po Fukušime, urobila obrat, potrebovala vtedy postaviť CDU tak, aby mohla dlhodobo vytvárať väčšinu so Zelenými. Ďalšou etapou, ďalším mostom k Zeleným po Energiewende (obrat v energetickej politike), bola imigračná politika. Dnes sa však ukázalo, že táto stratégia nefungovala. CDU a Zelení spolu nemajú väčšinu. Ale to len tak mimochodom.

Stále ste členom SPD. Vaša strana tiež úplne zozelenela. Nie je to paradox, keď strana presadzuje politiku, ktorá predražuje ľuďom život?

SPD mala vždy ľavicové a konzervatívne krídlo. Druhé krídlo, ku ktorému patril Helmut Schmidt, ale niekedy aj Willy Brandt, hlásalo: Chceme, aby sa ekonomike darilo, aby sa vytvárali dobré pracovné miesta. Je pre nás nesmierne dôležité, aby malí ľudia mali šancu na osobný rozvoj. To bola politika SPD po mnoho rokov.

Potom sa však strana od kvalifikovaných robotníkov dosť vzdialila a namiesto nich teraz zastupuje skôr záujmy rôznych marginálnych skupín, štátnych zamestnancov a poberateľov sociálnych dávok. Toto je vývoj po Gerhardovi Schröderovi, ktorý vyvrcholil dnešným vedením. To stojí veľmi vľavo. Tento vývoj však nebol len dobrovoľný. Kancelárka Merkelová sa chopila záujmov SPD a posunula CDU doľava. Pre SPD to znamenalo veľký problém, ako sa odlíšiť od v podstate ľavicovej kancelárky. Preto sa posunula ešte viac doľava. A to bola presne stratégia pani Merkelovej – hnať SPD doľava, až kým tam nebude trpieť.

Kde na politickom spektre nájdeme favorita na post kancelára Olafa Scholza? Obaja ste z Hamburgu. Poznáte sa?

Olaf Scholz pochádza skôr z pragmatickejšieho krídla strany. Poznám ho už dlho. Ako primátor Hamburgu bol politikom nakloneným priemyslu. Treba však pripomenúť, že Scholza vlani vo voľbách lídra odmietla jeho vlastná strana. Nepochybne preňho ten kongres – uvedomenie si, že jeho strana je už tak naľavo, že si bez problémov zvolí dvoch úplne neznámych, ale hlavne ľavicových spolupredsedov – znamenal jeho obrátenie sa v Damasku.

Scholz, samozrejme, súhlasí s dnešnou politikou v oblasti klímy.

To áno, ale aspoň k tomu dopĺňa toto: Klimatickou politikou nesmieme stratiť žiadne pracovné miesta. Z toho sa teším. Inak je však súčasťou konsenzu. Myslím si, že Olaf Scholz urobil vedomé rozhodnutie: ak sa chcem stať spolkovým kancelárom, musím sa otvoriť otázkam ľavicovej strany, ako je daň z dedičstva, daň z nehnuteľností, horná hranica dane z príjmu, horná hranica nájomného a zároveň daň z uhlíka pre majiteľov bytov. A tak ďalej.

Aký význam malo rozhodnutie Spolkového ústavného súdu o klíme z jari tohto roku?

Bolo osudné. Pre vašich čitateľov by som asi mal načrtnúť, o čo v ňom ide. V Nemecku máme klimatický zákon, ktorý je na môj vkus príliš radikálny, pretože predpisuje nulové emisie v roku 2050, a na vkus Fridays for Future (svetové hnutie za budúcnosť klímy, pozn. red.) a ďalších je bezzubý. Tí chcú dosiahnuť uhlíkovú neutralitu rýchlejšie.

Podali žalobu, ktorú súd napodiv prijal a nariadil vláde, aby cieľ uhlíkovej neutrality dosiahla skôr. Žaloba vychádza z tvrdenia IPCC, že ak chceme zastaviť otepľovanie na hodnote 1,5 stupňa, ľudstvo môže vypustiť už len 800 miliárd ton oxidu uhličitého. O tom silno pochybujem. Myslím si, že ľudstvo vypustí ešte aspoň dvojnásobok.

Podobne, na rozdiel od IPCC, neočakávam, že oceány prestanú prijímať CO₂ od roku 2050, pretože ho bez problémov prijímajú aj v súčasnosti. Ale aj keby sme prijali tvrdenie IPCC, náš ústavný súd sa dopustil vážnej intelektuálnej chyby.

Podiel Nemecka na zvyšných emisiách vypočítal totiž podľa počtu obyvateľov, čo je maximálne nevhodný ukazovateľ. Nemôžete porovnávať vysoko rozvinuté krajiny ako Nemecko, Česká republika a Francúzsko so Sýriou, Burundi a Nepálom. Naše priemyselné krajiny stále dodávajú tovar do celého sveta – stroje, lieky, chemikálie. To, čo svet potrebuje, mu dodávame my.

Jediným rozumným meradlom je podľa mňa hrubý domáci produkt. Tak by sme dospeli k veľmi odlišným časovým lehotám. Zatiaľ čo ústavný súd na základe údajov o počte obyvateľov dospel k záveru, že Nemecko pri dnešnom tempe emisií vyčerpá svoje pridelené prostriedky do roku 2031, mne na základe HDP vychádza, že máme pred sebou ešte 30 až 40 rokov.

Máte nejaké vysvetlenie pre ľahkosť, s akou Spolkový ústavný súd, najuznávanejší ústavný súd v Európe, prijal žalobu?

Týmto prípadom sa zaoberala sudkyňa spravodajkyňa Gabriele Britzová, manželka pomerne významného politika Zelených vo Frankfurte. Čo samo osebe nie je zlé, nech si každý vezme, koho chce. Zlé je to, čo som následne zistil: päť mesiacov pred rozsudkom sa kľúčové časti rozsudku už objavili na webovej stránke tohto zeleného politika. To nie je náhoda.

Vzbudzuje to dojem, že spravodajkyňa sa dala ovplyvniť svojím manželom. Na súdoch je nestrannosť nevyhnutná. Ak existuje čo i len náznak zaujatosti, sudca by sa mal z konania sám vylúčiť. Nestrannosť je to najcennejšie tak u politika, ako aj u sudcu. Ľudia sa spoliehajú na politikov a sudcov, že budú rozhodovať nezávisle od svojich osobných záujmov. Ak sa teda u sudkyne Britzovej objavuje zaujatosť, prekračuje to môj prah tolerancie.

Boli ste prvý, kto to zverejnil?

Áno.

A stala sa z toho verejná téma?

Bolo to v médiách, ale nedostalo sa to do politickej sféry. Nezdá sa vám to zaujímavé? Federálna vláda sa v tomto konaní necítila byť na lavici obžalovaných, práve naopak, už dopredu sympatizovala so žalobcom. Ak by vláde skutočne záležalo na ochrane pracovných miest, musela by sa chytiť tej záležitosti so sudkyňou Britzovou a následne sa pýtať: „Počkať, nebola náhodou pani sudkyňa neprípustne ovplyvnená straníckymi hľadiskami? Pre istotu to preskúmajme.“

To sa však nestalo, práve naopak – nepadlo o tom ani slovo, a takisto ani o vládnych pracovných miestach. Po takýchto informáciách zatiaľ nie je dopyt. Uvidíme, či sa to začne meniť. Možno to príde vtedy, keď na budúcu jar prídu ľuďom účty za kúrenie, ktoré budú vyššie ako kedykoľvek predtým.

Text vyšiel pôvodne v českom Echo24.cz.