Anita Kardum pochádza z chorvátskeho Šibenika, odkiaľ s rodinou ušli na Slovensko po začiatku občianskej vojny v bývalej Juhoslávii. Štúdium absolvovala na Slovensku a v Austrálii. S manželom Martinom a ich štyrmi deťmi dnes žijú v Trenčíne.

Anita Kardum pracuje v cestovnom ruchu a zároveň je zakladateľkou platformy Lemon coaching združujúcej viac ako sto koučov, ktorí sa rozhodli bezplatne pomáhať ľuďom počas pandémie. Je tiež spoluzakladateľkou platformy s názvom Ne.obyčajná, ktorá má za cieľ pomáhať ženám na ceste sebauvedomenia a nachádzania vlastnej hodnoty.

„To, čo som v detstve prežila, mi dalo do života energiu skúšať nové veci, pretože nikdy nevieme, kedy sa náš život skončí,“ hovorí. „Z môjho osobného pozorovania by som povedala, že žena 21. storočia je taká, ktorá si dovolí byť sama sebou. Nie je to o tom, že sa máme ešte niekam predierať, ani o tom, že máme stíchnuť, aby sa muži mohli konečne realizovať. Úloha ženy plne súvisí s úlohou muža,“ vysvetľuje v rozhovore Anita Kardum.

Pochádzate z Chorvátska, odkiaľ ste už ako dieťa museli s rodinou utiecť za dramatických okolností. Keď sa na to dnes dívate s odstupom času, máte pocit, že táto skúsenosť nejako ovplyvnila vaše budúce pracovné smerovanie?

Neviem, či ma práve toto posunulo k práci, ktorú robím dnes. Skôr ma to ovplyvnilo v tom, ako beriem veci a samotný život. Myslím, že mi to dalo energiu skúšať nové veci, pretože nikdy nevieme, kedy sa náš život skončí. Keď človek vidí odchádzať ľudí a ako sa rúca jeho svet, tak si veľmi skoro uvedomí konečnosť všetkého. A toto vedomie ho vedie k tomu, že robí veci naplno.

Na Slovensku ste si založili vlastnú rodinu a máte tu vybudovanú kariéru. Je pre vás Slovensko domovom?

Ten pocit domova, ktorý mám vždy, keď prídem do Chorvátska, sa nedá opísať. Domov v mojom ponímaní tvoria hlavne ľudia. V Chorvátsku sa v priebehu času v rámci rodiny a priateľstiev veľa pomenilo, ale to vôbec nevadí. Stále tam žijú moji rodičia a sestra. A ja som veľký patriot. Keď prejdem chorvátske hranice, viem, že som doma. Keď vidím chorvátsku zástavu, mám pocit hrdosti. Aj vzduch v tej krajine mi jednoducho vonia inak. (Smiech.)

Na Slovensku sa však narodili moje deti a aj môj manžel je Slovák. Vždy som hovorila, že domov je tam, kde je Martin a naše deti. Pokiaľ sú ľudia, ktorých milujem, so mnou, tak je to pre mňa domov a ten už môže byť kdekoľvek.

Vnímate kultúrne rozdiely medzi Slovenskom a Chorvátskom?

Tým, že som vyrastala v krajine, ktorá nebola tak veľmi zviazaná režimom, boli sme od detstva vedení k väčšej vnútornej slobode aj k slobodnejšiemu prejavu. Keď som prišla na slovenské gymnázium, tak som mala veľký problém s vyučujúcimi, pretože som bola zvyknutá povedať si svoj názor. To sa tu nepestovalo. Bola som preto každú chvíľu na koberčeku u riaditeľa, kde som musela vysvetľovať, že som svoju otázku na učiteľa nemyslela ako útok. Do toho ešte vstupuje môj živý temperament, ktorý dodnes neviem celkom ovládať.

Aké sú rozdiely v pohľade na ženy?

Juh je všeobecne tradičnejší v tom, že sa tam „vie“, aká je rola muža a aká ženy. Mnoho žien tam nepracuje, až kým deti nevyrastú. Naplno sa starajú o domácnosť a ich sebarealizácia prichádza až v neskoršom veku. Na Slovensku sme v sebarealizácii o krok ďalej, ale vieme, že to nie je pre množstvo žien ľahké.

Aj ku koučingu vás priviedla túžba po sebarealizácii?

Prišlo to v čase, keď som bola po dvoch deťoch a premýšľala som, ako ďalej sama so sebou. Keďže som obdarená vyššou dávkou energie, vždy som mala pocit, že ešte môžem využiť svoj potenciál. Že sa ešte stále môžem stať svojou lepšou verziou. Manžel mi pri jednej príležitosti pripomenul, že som sa vždy rada rozprávala s ľuďmi a ľudia ma počúvali tak inak. Mám dvoch ujov psychiatrov a celú mladosť som premýšľala nad štúdiom medicíny. Vtedy som si uvedomila, že má pravdu. Že vo mne ešte niečo drieme.

Okamžite ste mali istotu, že koučing je pre vás tá správna cesta?

Bola som najprv presvedčená, že som sama sebe prekážkou. Že moja urečnenosť a temperament sa vnímajú ako nežiaduce. Od kouča a psychológa sa predsa očakáva, že bude pokojný, bude zdrojom istoty a bude na ľudí pôsobiť ako balzam na dušu. Takúto som mala predstavu a myslela si, že je takou nedokážem byť.

Vďaka svojej bojovnosti som si povedala, že nemusím nasledovať tieto škatuľky. Pred piatimi rokmi som sa prihlásila na prvé koučingové výcviky a prišla na to, že môj temperament nikomu neprekáža. Dnes som zástanca toho, že dôležitá je odbornosť a osobnosť. Koučing je niečo, čo som v sebe mala odjakživa, len som sa na to musela rozpamätať. Teraz v štyridsiatich dvoch rokoch som začala aj štúdium psychológie, takže som sa rozhodla ísť ešte ďalej týmto smerom.

Táto zmena kariéry u vás nastala v období pred štyridsiatkou a po skončení materskej dovolenky. Nazvali by ste ju krízou stredného veku?

Ak to máme nejako zaškatuľkovať, tak áno. Je to evolúcia, ktorou prechádzame ako ľudia. Väčšinu z nás v určitej chvíli v strednom veku dostihne istý pocit nenaplnenia, aj keď každého v inom podaní. Termín kríza nerada používam a doslova ho odmietam. Je to skôr fáza života, ktorá je príležitosťou zistiť, kto som, čo som pre seba doteraz urobila, čo som ešte neurobila a čo s tým viem a chcem spraviť.

Je rozdiel v tom, čo riešia v koučingu ženy a čo muži?

Prostredníctvom Petra Podlesného a môjho manžela, ktorý je aktívnou súčasťou projektu Mužom.sk, som mala možnosť trochu nahliadnuť do mužského sveta. V posledných rokoch okrem mužnosti, disciplíny či výkonu začínajú muži riešiť sami seba, svoje vzťahy a emócie. Všetko to, čo sme si my ženy vždy ticho priali, aby riešili. Aby to nebolo z ich strany len o pohodlí, alibizme a kariére, ale aby sa otvorili viac aj charakterovým a emočným veciam. Aj keď, samozrejme, v inej miere a intenzite ako ženy.

Chodia za mnou ženy vo veku okolo tridsaťpäť rokov; je to u nich obdobie, keď sa zamýšľajú nad vlastnou hodnotou. Zdieľať

A čo ženy?

Veľmi záleží na tom, v akej sú životnej fáze. Či je tá žena matka alebo nie, pretože to so sebou prináša mnohé ďalšie témy. Často za mnou chodia ženy vo veku tridsaťpäť rokov a viac. Je to u nich obdobie, keď sa zamýšľajú nad vlastnou hodnotou. Premýšľajú, kým sú a kam chcú ísť ďalej.

Niekedy si začnú uvedomovať, že vzťahy, v ktorých doteraz žili, nie sú úplne v poriadku. Neznamená to hneď, že ich vzťah je zlý. Len si možno doteraz nepovedali, čo v ňom potrebujú. Skôr sa podriaďujú tomu, o čom si myslia, že tak to má byť alebo že je to tak pre ne jednoduchšie, či len preto, aby bol doma pokoj.

Prichádzajú si teda riešiť vnútorné konflikty a to, čo podľa nich znamená byť dobrou ženou, matkou, manželkou či milenkou.

Darí sa im to?

Často v tomto procese narazia na istý moment zacyklenia. Býva to aj po materskej, keď vypadnú zo životného tempa a nevedia sa zaradiť späť. Často si nedôverujú a boja sa púšťať do nových vecí. Vtedy im treba len pomôcť posilniť to, čo v nich už je. My ženy sa niekedy vieme samy sabotovať a to je tá najväčšia škoda.

Keď sa začala pandémia, doma na homeofficoch zostali najmä matky s deťmi. Odrazu mali začať zvládať vlastnú prácu, hru s deťmi, učenie aj varenie. Na toto nebol nikto pripravený. Do našej koučingovej platformy nám prichádzalo množstvo hovorov od žien, ktoré sa zacyklili v homeoffice.

Tam niekde vznikla myšlienka, že sa chcem venovať špeciálne ženám a utvrdzovať ich v tom, že sú naozaj neobyčajné. Keď žena uverí, že je v niečom dobrá, silná a výnimočná, tak jej to dodá silu čeliť všetkému, čo ju čaká. Tak vznikla aj platforma Ne.obyčajná.

Hovorí sa veľa o kríze mužnosti, o potrebe iniciácie či o návrate k hodnotám. Aké sú súčasné výzvy žien?

Z môjho osobného pozorovania by som povedala, že žena 21. storočia je taká, ktorá si dovolí byť sama sebou. Nie je to o tom, že sa máme ešte niekam predierať, ani o tom, že máme stíchnuť, aby sa muži mohli konečne realizovať. Úloha ženy plne súvisí s úlohou muža. Keď oni rozvinú svoju mužnosť, pochopia, kým sú, a nájdu svoje miesto pod slnkom, dá to prirodzený priestor aj nám ženám. Byť viac takými ženami, akými sa vnútorne cítime a chceme byť. Výzvou pre dnešok je dovoliť si žiť svoju ženskosť a osobnosť tak, ako to práve chcem a potrebujem. A takisto ustáť tlak mužov, ktorí nás chcú mať podľa seba.

O ženách a ženskosti sa dnes najčastejšie hovorí z dvoch hľadísk. V jednom sa skloňuje potreba vyrovnať sa mužom a dosiahnuť rovnakú úroveň v deľbe domácich prác, vo výške príjmu alebo v dosiahnutí určitej pracovnej pozície. Druhé hľadisko vníma ženy skôr z pohľadu materstva a kariéry a vzájomného zlaďovania týchto ich dvoch stránok.

Čo žena, to iný problém. Ja sa dlhodobo pohybujem v cestovnom ruchu, kde je výrazná prevaha mužov. Z pohľadu iných žien som vždy bola karieristka. Podľa mňa to však nie je otázka rovnováhy medzi kariérou a rodinou. Je to o životnom balanse. Práca a kariéra sú len jednou časťou toho, čo žijeme. Balansovať rodinu a kariéru je podľa mňa nesprávny pohľad.

Prečo?

V prvom rade si musím uvedomiť, ako chcem žiť. V druhom rade si musím povedať, či tak viem žiť s tým, s kým žijem. Ak dám toto dokopy, tak potom už len hľadám spôsoby, ako to celé uviesť do praxe. Balans je určite dôležitá téma, len nie celkom správne uchopená.

Čo sa týka kariéry a porovnávania sa s mužmi, aj ja som mala tendencie ísť na výkon a robiť veci tak, aby som dosiahla to, čo som si zaumienila. To všetko ma tešilo, bavilo a napĺňalo. Mám partnera, ktorý to chápe, a dokážeme preto spoločne náš život vybalansovať. Rovnováha znamená fungovať v rodinnom, pracovnom a vo voľnočasovom živote tak, aby sme boli spokojní každý za seba aj ako pár.

Nepodkopávajú práve ženy samy seba navzájom tým, že ak sa niektorá rozhodne pre rodinu či, naopak, kariéru, dostane sa jej odsúdenia z opačného tábora?

Vnímam to tak, že odsudzovanie je úplne zbytočné a vykonávajú ho ľudia, ktorí nie sú spokojní sami so sebou. A je jedno, či je to muž alebo žena. Pokiaľ žijem svoj život pre seba, tak nemám potrebu všímať si, ako žijú druhí ľudia. Iba ak by som sa nimi chcela inšpirovať. Už som našťastie obklopená ženami, ktoré si navzájom prajú.

Musíme pochopiť, že my si tvoríme svoj svet. Jasné, že mi príde do cesty nadriadená, podriadená či kolegyňa, ktorá mi nebude práve naklonená a s potešením mi bude hádzať pod nohy polená. Ja sa však môžem rozhodnúť, čo s tým urobím. Či to budem ignorovať, podliehať tomu v pasivite alebo budem situácii čeliť.

Rovnováha znamená fungovať v rodinnom, pracovnom a vo voľnočasovom živote tak, aby sme boli všetci spokojní. Zdieľať

Je to otázka sebavedomia?

Skôr sebauvedomenia. Najskôr si musím uvedomiť, kto som. Až potom môžem riešiť, ako som na tom vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Mnoho žien nemá odvahu. Ak nemáte odvahu, tak podliehate názoru iných, a ak podliehate názoru iných, tak žijete život niekoho iného. To vedie k frustrácii a tá zas k pocitu nešťastia, ktorý človeku bráni robiť veci, ktoré chce. V koučingu vieme veľmi efektívne zadefinovať, akým človekom chceme byť. Povzbudzujeme ženy, aby našli neobyčajnú v sebe. Aby prijali samy seba, posilnili to, v čom sú neobyčajné, a podľa toho žili.

Neobávajú sa ženy práve toho, aby nepôsobili ako pyšné či márnivé, keď o sebe vyhlásia, že sú v niečom výnimočné?

Ženy hlboko v sebe cítia, ktoré sú ich silné stránky. Problém je zvedomiť si ich a hovoriť o nich nahlas. Chceme ženám pomôcť, aby si tieto svoje vlastnosti dokázali pomenovať, pretože tak budú slobodnejšie žiť. Bytostne verím v to, že každý si môže vytvoriť taký život, aký chce. Samozrejme, v rámci možností, ktoré vie ovplyvniť. My na Slovensku a v Európe žijeme v prostredí, kde máme dostatok a bezpečie a môžeme sa pokojne venovať sebarealizácii. Občas sa mi zdá, že si to ani nevážime.

Jedna vec je, ako ženy vidia a vnímajú samy seba. Vplývajú na nás však aj pohľady a názory ľudí zvonka, ktoré môžu byť často negatívne, až deštrukčné.

Táto toxicita, ktorá existuje vo vonkajšom svete, sa vie dotknúť veľkého počtu žien a obzvlášť mladých dievčat. Valí sa to na nás z reálneho sveta aj zo sociálnych sietí. Je množstvo hejterov, ktorí by si nedovolili nič povedať, ak by ich nezakrývali anonymné platformy.

Mnoho žien žije vo vzťahoch, ktoré sú nezdravé. Tí muži si k nim extrémne veľa dovoľujú. Hovoria im, že sú také alebo onaké. Veľmi pravdepodobne to počúvali už od detstva v pôvodnej rodine. Mnohé prídu do koučingu s tým, že nemajú silu zmeniť to, aj keď vedia, že to nie je dobre. Tam je potrebné posilňovať ich sebavedomie, pretože tá sila v nejakom momente príde. Raz si tá žena povie, že už stačilo. K tomu potrebuje nastaviť svoje hranice, emočné aj fyzické.

Čo môže urobiť napríklad matka, aby vo svojej dcére odmalička vybudovala podobné sebavedomie?

Základom výchovy je pozorovanie. Keď budeme deťom dobrým príkladom, ony to od nás odpozorujú. Musíme teda začať u seba. Nemôžeme dievčatá učiť sebahodnote, ak ju nemáme. Ak napríklad žijeme vo vzťahu, kde si muž priveľa dovoľuje a žena ho nechá v tom pokračovať. Tá matka ukazuje dcére, že si samu seba neváži. Ukazuje tiež synovi, čo všetko ako muž môže robiť.

Tým, že žijeme v pároch, tak sú muži aj ženy neoddeliteľnou súčasťou výchovného procesu. Nedá sa posilňovať správne ženstvo bez toho, aby sme posilňovali aj správnu mužnosť. Dobrou cestou je tiež otvorenosť a autentickosť. Ak sme to nestihli pri dcérach, skúsme zachytiť aspoň vnučky. A ak začneme vo svojej rodine, postupne možno zmeníme celú spoločnosť.

Hovoríte o otvorenosti a autentickosti, ktoré často vyžadujú istú mieru zraniteľnosti. Nenarážajú tieto vlastnosti práve na perfekcionizmus a túžbu mnohých žien po dokonalosti?

Dokonalosť je veľká téma dneška. To veľmi súvisí s výchovou a prostredím, odkiaľ prichádzame. Ak na nás rodičia prenášali očakávania, aké máme byť, tak sa to s nami nesie po celý život. Dnes je veľa ľudí na sociálnych sieťach a tam vidíme fotografie šťastných párov, ktoré zažívajú len zábavu a romantiku. Ženy sa potom môžu pýtať, kde robia chybu. Neuvedomujú si však, že je to len výsek reality, ktorý tam niekto v dobrej chvíľke zavesil. Ďalších dvadsať dní v mesiaci mohlo byť hrozných. Iste, byť autentickým dáva iným možnosť zraniť nás, ale oveľa viac nás to posilňuje. Mať sám seba je to najviac, čo môžeme mať.

Za komplexy žien môžu sociálne siete?

Podliehame klamu médií a to v nás vyvoláva túžbu po dokonalosti. Hovoríme si: musím byť ešte lepšia manželka a milenka a musím muža neustále prekvapovať. Musím byť najlepšia mama, ktorá robí dokonalú čerstvú desiatu každý deň, napriek tomu, že padá na nos. Musím vstať o štvrtej, aby som si stihla zacvičiť jogu, musím každú nedeľu otužovať, lebo teraz to všetci robia, a keď nebudem kváskovať, tak to bude tragédia. Nemôžu za to sociálne médiá, ale celý súbor vonkajších aj vnútorných okolností.

Nedá sa posilňovať správne ženstvo bez toho, aby sme posilňovali aj správnu mužnosť. Zdieľať

Mnoho žien má strach, že keď získajú nálepku silnej a nezávislej ženy, muži sa ich zľaknú.

Silná žena odplaší len muža, ktorý je slabší. Tam tá vzťahová dynamika nebude fungovať nikdy.

Ak žena odplašila opakovane viac mužov, možno to viazne u nej. Každý človek by mal mať vo svojej výbave aj sebareflexiu. Ak sa podobná situácia v mojom živote opakuje a nedokážem to sama v sebe úplne pomenovať, určite mám v živote niekoho blízkeho, komu dôverujem a kto ma dostatočne pozná. Jeho sa môžem opýtať, ako ma vidí. To si však vyžaduje mať odvahu počuť aj veci, ktoré sa mi nemusia páčiť.

Čo napríklad?

Niekedy si žena môže uvedomiť, že je po viacerých zlých skúsenostiach už priveľmi egoisticky nastavená. Môže to cítiť tak, že je spokojná so svojím životom, má super prácu, zarába sama na seba, má byt, v ktorom ju čaká mačka, a žije si krásny život, ktorý ju teší. Ten život však nebude kompatibilný s partnerským, ak nechce upustiť zo žiadnej z týchto vecí. Ak nechce uvoľniť svoj priestor a hľadať prieniky.

V ženských skupinách je teraz veľkým trendom hovoriť si, že každá má právo žiť si, ako chce. Ale tým, že žijeme vo vzťahoch a máme ľudskú potrebu s niekým sa deliť o svoj život, tak je to najmä o tom, ako sa nevzdať seba v partnerstve s niekým iným.

Spomínate ženské skupiny. Ak dnes niečo nesie prívlastok ženské, zväčša sa to zameriava na témy ako móda, bulvár, chudnutie, recepty či dokonca horoskopy. Nie je to priveľmi zúžený pohľad na ženské záľuby?

Vnímam to veľmi podobne, aj keď verím, že každá žena si potrebuje nájsť aj recept, aby uvarila zaujímavý obed. (Smiech.) V Ne.obyčajnej prinášame práve iný rozmer premýšľania ženy samej o sebe. Prostredníctvom rozhovorov dávame ženám priestor a čas, aby si vypočuli inšpiratívne príbehy iných žien a objavili niečo podobné v sebe. Ženy v sebe niečo neobyčajné majú, len si myslia, že je nudné o tom hovoriť alebo to dokonca žiť. Týmto otvárame istú trinástu komnatu a vedieme ich k tomu, aby boli tým, kým potrebujú byť. A kým už dávno sú, len na to možno zabudli.

Zdroj: súkromný archív respondentky, foto: Alexandra Rymšinová, Jana Kočišová