Latinčina
| Latinčina (Lingua latīna) | |
| Štáty | Latium, Staroveký Rím, Vatikán |
|---|---|
| Región | Európa |
| Klasifikácia | Indoeurópske jazyky
|
| Písmo | latinka |
| Postavenie | |
| Úradný jazyk |  Vatikán |
| Regulátor | Pápežská latinská akadémia |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-1 | la |
| ISO 639-2 | lat |
| ISO 639-3 | lat |
| Wikipédia | |
| Adresa | la.wikipedia.org |
| Pomenovanie | Vicipaedia, libera encyclopaedia |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
 | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Latinčina (latīnum alebo lingua latīna) je klasický jazyk patriaci do italickej vetvy indoeurópskych jazykov. Latinčina bola pôvodne nárečím, ktorým sa hovorilo v oblasti dolnej Tibery okolo dnešného Ríma (vtedy známej ako Latium)[1] a vďaka moci Rímskej republiky sa stala dominantným jazykom v Itálii a následne v celom impériu Rímskej ríše. Dokonca aj po páde Západorímskej ríše bola latinčina dorozumievacím jazykom medzinárodnej komunikácie, vedy, učenia a akademickej obce v Európe až do 18. storočia, keď ju iné regionálne jazyky (vrátane jej vlastných potomkov, románskych jazykov) nahradili v dorozumievacích akademických jazykoch a politických zvykoch a nakoniec sa stala mŕtvym jazykom v modernej lingvistickej definícii.
Latinčina je veľmi flektívny jazyk s tromi rozdielnymi rodmi, šiestimi alebo siedmimi pádmi podstatných mien, piatimi deklináciami, štyrmi konjugáciami slovies, šiestimi časmi, tromi osobami, tromi slovesnými spôsobmi, dvoma slovesnými rodmi, dvoma alebo tromi slovesnými vidmi a dvoma číslami. Latinská abeceda je odvodená z etruskej a gréckej abecedy a nakoniec z fénickej abecedy.
V neskorej rímskej republike (75 pred Kr.) bola stará latinčina štandardizovaná na klasickú latinčinu používanú vzdelanými elitami. Vulgárna latinčina bola hovorová forma, ktorou sa v tom čase hovorilo medzi obyvateľmi nižšej triedy a bola dosvedčená v nápisoch a dielach komických dramatikov ako Plautus a Terentius[2] a autora Petronia. Neskorá latinčina je spisovným jazykom od 3. storočia; jeho rôzne dialekty vulgárnej latiny sa v 6. až 9. storočí vyvinuli do moderných románskych jazykov, ako je taliančina, sardínčina, benátčina, neapolčina, sicílčina, piemontčina, lombardčina, francúzština, franko-provensálština, okcitánčina, korzičtina, ladinčina, fruilčina, rétorománčina, katalánčina/valencijčina, aragónčina, španielčina, astúrčina, galícijčina, portugalčina, rumunčina (dakorumunčina), meglenorumunčina, istrorumunčina a arumunčina. Stredoveká latinčina sa používala počas stredoveku ako literárny jazyk od 9. storočia do renesancie, ktorá potom používala renesančnú latinčinu. Neskôr sa nová latinčina vyvinula počas raného novoveku, aby sa nakoniec stala zriedkavo používanou súčasnou latinčinou, z ktorých jedna, cirkevná latinčina, zostáva úradným jazykom Svätej stolice a rímskeho obradu Katolíckej cirkvi vo Vatikáne.
Funkcia[upraviť | upraviť zdroj]
Od 3. stor. pred Kr. až do zániku Západorímskej ríše (476 po Kr.) resp. do 6. stor. po Kr. v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) bola latinčina, čiastočne popri gréčtine, vládnucim spisovným jazykom republiky resp. cisárstva. V Byzantskej ríši ju potom vystriedala gréčtina, ale na tomto území sa fakticky už aj predtým používala hlavne gréčtina. V severozápadnej Afrike v 8. stor. po Kr. latinčinu, bežne používanú od roku 146 pred Kr., nahradila arabčina.
Z ľudovej (vulgárnej) latinčiny (lingua romana rustica, sermo vulgaris), čiže reči nižších spoločenských vrstiev a rímskych kolonistov v provinciách, sa vyvinuli dnešné románske jazyky (taliančina, francúzština, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina a iné).
Od 4. stor. sa presadzovala ako liturgický jazyk v západnom kresťanstve a dodnes zostala oficiálnym a (v súčasnosti aj popri iných jazykoch, no do Druhého vatikánskeho koncilu jediným) liturgickým jazykom rímskokatolíckej cirkvi a úradným jazykom Vatikánu.
V stredoveku fungovala ako medzinárodný jazyk (ako dnes angličtina). V 16. stor. ju začali vytláčať národné jazyky. Ako vyučovací a vedecký jazyk sa však udržala po celej Európe aj v novoveku najmenej až do 18. stor.
V Uhorsku (a teda aj u nás) sa latinčina – najmä kvôli mnohonárodnostnému charakteru štátu – používala ako jazyk štátnej správy od počiatku až do 40. rokov 19. stor. a ako literárny jazyk až do 18. stor.
Ústup vyučovania latinčiny ako jazyka zo škôl začal až po druhej svetovej vojne, no napr. na Slovensku oveľa viac ako v západnej Európe.
Ešte aj dnes je prameňom pre vedeckú terminológiu (napr. v biológii, práve, medicíne, chémii, astronómii, školstve), ale napr. aj v oblasti rodných mien. Aj mnohé novotvary sú – aspoň sčasti – latinské (napr. sanatórium, supravodič), i keď často aj chybne vytvorené (napr. exponát by správne mal znieť expositum). Latinské výpožičky možno nájsť vo všetkých európskych jazykoch (napr. v angličtine je údajne až 80% slov priamo či nepriamo – napr. cez francúzštinu – latinského pôvodu), a to aj v keltských jazykoch a baskičtine, ako aj v berberských jazykoch severnej Afriky. Najmenej latinských slov je v slovanských jazykoch a gréčtine. Latinčina má vysoký podiel na slovnej zásobe niektorých umelých jazykov.
Latinské písmo používa dnes asi 35 – 40% ľudstva.
Forma zapisovania[upraviť | upraviť zdroj]
Keďže voskové tabuľky boli malé a papyrus bol drahý, písalo sa pôvodne takzvaným scriptio continua (plynulým písmom) bez medzier a malých písmen. Príklad:
AUREAPRIMASATAESTAETASQUAEVINDICENULLO SPONTESUASINELEGEFIDEMRECTUMQUECOLEBAT POENAMETUSQUEABERANTNECVERBAMINANTIAFIXO AERELEGEBANTURNECSUPPLEXTURBATIMEBAT IUDICISORASUISEDERANTSINEVINDICETUTI NONDUMCAESASUISPEREGRINUMUTVISERETORBEM MONTIBUSINLIQUIDASPINUSDESCENDERATUNDAS NULLAQUEMORTALESPRAETERSUALITORANORANT NONDUMPRAECIPITESCINGEBANTOPPIDAFOSSAE NONTUBADIRECTINONAERISCORNUAFLEXI NONGALEAENONENSISERANTSINEMILITISUSU MOLLIASECURAEPERAGEBANTOTIAGENTES
Dnešný prepis:
- Aurea prima sata est aetas, quae vindice nullo,
- sponte sua, sine lege fidem rectumque colebat.
- Poena metusque aberant nec verba minantia fixo
- aere ligabantur, nec supplex turba timebat
- iudicis ora sui, sed erant sine vindice tuti.
- Nondum caesa suis, peregrinum ut viseret orbem,
- montibus in liquidas pinus descenderat undas,
- nullaque mortales praeter sua litora norant.
- Nondum praecipites cingebant oppida fossae,
- non tuba directi, non aeris cornua flexi,
- non galeae, non ensis erant: sine militis usu
- mollia securae peragebant otia gentes.
Citát z Ovídiových Premien: Stvorenie
Hoci v mnohých nápisoch už zvetrávaním zanikli alebo boli vynechané, Rimania často značili aj dĺžky samohlások, a to presne tak ako v dnešnej slovenčine, čiže pomocou znaku ´ (napr. Á). V dnešných slovníkoch a podobne sa naopak dĺžky latinských samohlások zapisujú pomocou makrónu, čiže pomocou znaku ¯ (napr. Ā).
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Staroveký Rím
Predliterárne obdobie (7. stor. – 240 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]
Do 4. stor. pred Kr. latinčinou hovorili Latinovia, obyvatelia Latia, pri dolnom toku rieky Tiber. Centrom Latia bol Rím. Najstarší latinský text pochádza zo 7. stor. pred Kr. (nápis: Manios med fhefhaked Numasioi = Manios ma urobil pre Numasia). Z predliterárneho obdobia sa zachovali len úlomky (nápisy, neskoršie citáty). Prízvuk sa ustálil na prvej slabike.
Medzi 5. a 3. stor. pred Kr. sa jazyk tak rýchlo menil, že staršie texty prestali byť zrozumiteľné.
Okrem vlastnej slovnej zásoby (napr. filius = syn) latinčina prebrala slová z etruštiny (histrio = herec), oskičtiny a iných susedných jazykov, najmä však z gréčtiny, a to najmä po roku 265 pred Kr. (pozri ďalej).
Rimania, hlavný kmeň Latinov, si časom podmanili celú Itáliu. Okolo roku 265 pred Kr. dobyli aj grécke kolónie v Itálii, čím latinčina získala mnoho gréckych prvkov (napr. machina = stroj, essentia = esencia).
Starolatinské literárne obdobie (240 – 100 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]
V jazyku existovalo veľa alternatívnych tvarov (napr. divus aj deus) a používali sa najmä jednoduché vety. Dvojhlásky „oi“ a „eu/ou“ sa zmenili na „u“, hláska „s“ medzi samohláskami sa zmenila na „r“.
Klasické obdobie (Zlaté obdobie) (100 pred Kr. – 14 po Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]
V 1. stor. pred Kr. sa s rozvojom prózy fakticky kodifikovali pravidlá a vycibrila sa slovná zásoba. Došlo k normovaniu jazyka, čiže k odstráneniu alternatívnych tvarov, používali sa súvetia a ustálili sa gramatické pravidlá. Prízvuk sa ustálil na poslednej slabike (ak je dlhá) resp. na predpredposlednej (v iných prípadoch).
Vrcholnými predstaviteľmi vtedajšej latinskej prózy a hlavnými „kodifikátormi“ boli Cicero a Caesar.
Ľudový jazyk bol však dosť odlišný od literárneho jazyka. Preto hovoríme, že (neľudová) latinčina bola už od 1. stor. pred Kr. mŕtvym jazykom (v hore uvedenom zmysle). Ako úradný a diplomatický jazyk sa však v Rímskej ríši používala aj naďalej.
Poklasické obdobie (Strieborné obdobie) (14 – 120)[upraviť | upraviť zdroj]
Prvky básnického jazyka prenikli do prózy. Vulgarizmy a provincializmy prenikli do celej latinčiny.
V prvých storočiach po Kr. sa spolu s rozširovaním moci Rimanov rozšírila aj latinčina do západnej a južnej Európy a do dnešného Rumunska, na Balkán a do severnej Afriky a stala sa tam všade úradným a spisovným jazykom.
Archaizujúce obdobie (120 – 200)[upraviť | upraviť zdroj]
Preberali sa znova slová z predklasického obdobia.
Neskoroantické obdobie (200 – 600)[upraviť | upraviť zdroj]
Literárna latinčina sa značne vzdialila od ľudovej (tzv. vulgárnej) latinčiny a ľudová latinčina získala prevahu. No boli aj kresťanskí spisovatelia, ktorí používali ľudovú latinčinu (aj pri prekladoch Biblie). Došlo aj k výrazným zmenám vo výslovnosti, napríklad od roku 400 sa „c“ pred e/i vyslovovalo ako [c] a nie už ako [k] (napr. Cicero [cicero] predtým [kikero]). V neprízvučných slabikách mizli samohlásky (napr. merula –> merla) a zanikalo koncové -m (napr. olim → oli). V syntaxe došlo k nahradeniu pádov genitív, datív a ablatív tvarmi s predložkami „de“, „ab“ a „ad“ a podobne sa aj iné syntetické tvary nahradili analytickými.
Stredoveké obdobie (600 – 1300)[upraviť | upraviť zdroj]
Stredoveká latinčina nadviazala na neskoroantickú spisovnú latinčinu, prebrala však aj nelatinské slová z národných jazykov a vytvorila nové slová (napr. compassio – súcit).
Novoveké obdobie (Moderné obdobie; od 1300)[upraviť | upraviť zdroj]
Toto je latinčina používaná dnes prinajmenšom rímskokatolíckou cirkvou a v celej Európe aspoň do 18. stor. Vznikla síce z renesančnej snahy prekonať obdobie „úpadku“ stredoveku, napriek tomu si zachovala mnohé črty, ktoré pribudli v stredovekom období (napr. dlhú dobu písanie e namiesto ae a oe, zámenu zámien suus, eius). S vývojom civilizácie samozrejme pribudli mnohé neologizmy, v poslednej dobe najmä vďaka úsiliu katolíckej cirkvi (napr. dnes "pilula anticonceptiva" = antikoncepčná tabletka, "instrumentum televisorium" = televízor, "textus televisificus" = teletext či "tabula subrotata" = skejbord)
Gramatika[upraviť | upraviť zdroj]
Prvé opísanie gramatiky pochádza z 1. stor. pred Kr.. Klasickú gramatiku latinčiny napísal v 4. stor. po Kr. Donatus (tzv. Donátova gramatika).
Latinské prebásnené hymny Gorazda Zvonického[upraviť | upraviť zdroj]
Jeden z veľkých znalcov latinského i slovenského rýmu, metriky a verša bol prekladateľ a básnik Gorazd Zvonický. Za jeho najväčší prekladateľský prínos môžeme pokladať breviárové hymny, ktoré prebásnil z latinského originálu. Vyšli v troch zväzkoch pod názvom Hymny na posvätenie času. Prvý a druhý zväzok vyšiel v roku 1975 a tretí o rok neskôr (1976).[3]
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- KUKLICA, Peter: Slovník stredovekej latinčiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2000. 167 s. ISBN 80-08-01405-9
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ University of Chicago Press [online]. African Studies Companion Online, [cit. 2022-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Clark, Victor Selden (1900). Studies in the Latin of the Middle Ages and the Renaissance. Lancaster: The New Era Printing Company.
- ↑ KUBANOVIČ, Zlatko. Príspevok Gorazda Zvonického k pokoncilovej liturgickej reforme. Don Bosco dnes, 2013, roč. XLIV, čís. 3, s. 26 – 27. Dostupné online [cit. 2016-09-28]. ISSN 1338-4201.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o latinské výroky
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Latinčina
Wikislovník ponúka heslo latinčina