„Narodil som sa dva razy. Mal som zástavu srdca, chvíľu nebilo,“ povie mi po krátkom rozhovore starší pán v električke číslo 9. Dozviem sa tiež, že je pätnásty rok vdovcom. To je vraj nič proti jeho mame, ktorá žila bez otca štyri desaťročia. Môj nový známy dnes cestuje na konečnú, aby si dal zlepiť protézu, zasmejeme sa. A dodá: „Robil mi ju ešte môj brat, zubár. Ani ten už tu šiesty rok nie je.“ 

Po dvoch rokoch pandémie sa postupne vraciame do električiek, trolejbusov, autobusov aj vlakov a podobné rozhovory sú opäť možné. Obavy, či sa ľudia vrátia k cestovným návykom spred pandémie, sa nenaplnili. Štatistiky ukazujú, že Slováci dôveru vo verejnú dopravu úplne nestratili.

„Kým ešte v januári odviezol Dopravný podnik Bratislava 410-tisíc cestujúcich denne, dnes je to už 550-tisíc. Ide o približne 85 percent počtu pôvodných cestujúcich z obdobia pred covidom,“ hovorí pre Postoj hovorca DPB Martin Chlebovec.

Aj keď nám „home-office“ zo začiatku pripadal ako skvelá vec, mnohí sa do prostriedkov verejnej dopravy vlastne tešíme. Naša intuícia nám totiž našepkáva dobre: podľa najnovších vedeckých štúdií môže mať pravidelné dochádzanie verejnou dopravou blahodarné účinky na naše telo aj dušu. Vieme však, čo potrebujeme urobiť, aby mohol byť aj plný vozeň zdrojom – a nie čiernou dierou – pozitívnych emócií?

Radi by sme cestovali menej, no ideálny čas dochádzania nie je nula

Marchettiho konštanta – tak nazývajú vedci aj mestskí plánovači 60 minút, ktoré sme vraj denne ochotní stráviť presunom. Taliansky fyzik, ktorého meno nesie, ňou tiež vysvetľoval fakt, že ani staroveké mestá ako Rím nikdy nepresiahli šírku približne päť kilometrov. 

Podľa časopisu The Atlantic síce auto, električka alebo metro túto vzdialenosť predĺžili, ale priemerný Američan aj dnes dochádza jedným smerom asi 27 minút. 

Pohľady na túto polhodinu sa rôznia. Vo výskume laureáta Nobelovej ceny Daniela Kahnemana skončilo denné cestovanie ako tá najhoršia časť nášho dňa – hneď po nej sa umiestnila samotná práca. Dlhší čas strávený dochádzaním môže byť spojený s nižšou spokojnosťou v práci aj súkromí, so zvýšeným stresom a zhoršeným duševným zdravím.

S denným cestovaním azda máme negatívne skúsenosti a niekoľkomesačný covidový výpadok sme si doslova užili. No podľa vedcov platí aj iný zaujímavý fakt: nedochádzať vôbec si väčšina z nás takisto neželá. Ideálny čas, ktorý by sme vraj radi strávili cestovaním, je asi 16 minút. To je pravdepodobne kratšie, než väčšinou musíme, no ideálny čas dochádzania nie je nula. 

Foto: Flickr/Juan Bello

Niektorí účastníci prieskumu by dokonca tento svoj ranný a večerný tranzit radi predĺžili. Ako dôvod uviedli, že cesta do práce či z práce je čas, keď si môžu naplánovať ďalšiu časť dňa, vybaviť telefonáty alebo tiež vydýchnuť si či počúvať audioknihu. Z údajov firmy Microsoft zase počas pandémie vyplynulo, že absencia denného dochádzania môže znížiť produktivitu a zamestnanci, čo pracovali iba z domu, boli menej angažovaní a vyčerpanejší.

To, že každodenné cestovanie vie byť naozaj pozitívne, tvrdia aj výsledky serióznych vedeckých výskumov. Čo nám teda cesta mestskou dopravou či vlakom môže ponúknuť a prečo je po dvoch rokoch lockdownov možno tým, čo práve potrebujeme?

Ak doma zareagujete ako manažér, možno budete večer spať na gauči

Covidové obdobie práce z domu bez presunov považoval marketingový konzultant Dominik Harman najskôr za dar z nebies. No už po roku cítil, že mu chýbajú kolegovia aj každodenný pohyb: „Nezdá sa to, ale 20 minút tam aj naspäť nemá ďaleko k dennému cieľu 10 000 krokov. Teraz sa hocikedy pristihnem, že o piatej poobede mám na konte 120 krokov – do kuchyne a naspäť. A ďalšia vec: predtým som sa tešil domov, teraz sa niekedy teším, že z neho vypadnem.“

Príliš krátka vzdialenosť medzi pracovňou a kuchyňou je však problémom nielen pre našu kondičku. Podľa takzvanej teórie hraníc platí, že človek vystrieda počas dňa viacero rolí. A v každej z nich potrebujeme fungovať iným spôsobom. 

Jon Jachimowicz, ktorý vedecky skúma prínosy denného dochádzania na Harvard Business School, pre The Atlantic povedal: „Ak doma zareagujete ako manažér, možno budete večer spať na gauči. A ak v práci zareagujete ako rodič, je to skrátka divné.“ Tento fenomén nazývajú vedci aj prelínanie rolí (z anglického role spillover). 

Prepínanie z jednej roly do druhej je prirodzenou potrebou, no nedeje sa automaticky, potrebujeme mu venovať vedomú pozornosť. A práve tu prichádza na scénu naša ranná a večerná električka či regionál expres. 

Foto: Flickr/Hege

Jachimowicz zistil, že zamestnanci, ktorí počas rannej cesty premýšľali o svojej pracovnej role a plánoch na daný deň, boli spokojnejší so svojím pracovným aj domácim životom než tí, ktorí namiesto tohto kroku „vypli“ alebo rozmýšľali o osobných problémoch. Aj krátky presun v nás vraj „spustí sekvenciu, v ktorej deaktivujeme myšlienky a pocity, ktoré súvisia s rodinou a domácim prostredím, a zapneme tie pracovné.“ 

A potrebujeme tiež prepnúť naspäť z práce do rodinného modu: tí, ktorí si počas cesty domov zapísali, čo počas dňa zažili a ako sa pri tom cítili, pocítili úľavu a posielali večer menej pracovných emailov. Práve schopnosť odpútať sa od práce je podľa vedcov kľúčovou súčasťou psychohygieny, predchádza vyhoreniu a napomáha dlhodobú rovnováhu. 

Vzdialenosť z pracovne do kuchyne je príliš krátka. No je tu aj ďalší problém: kvôli nej si pracovnú košeľu či šaty oblečieme len málokedy. A veda dnes vie už potvrdiť, že známa fráza platí doslova – šaty robia človeka.

Tí, čo si pred náročnou úlohou, ktorá si vyžadovala vizuálnu koncentráciu, obliekli biely plášť, urobili asi o polovicu menej chýb. To však platilo, len ak ho organizátori štúdie nazvali laboratórny plášť. Keď sa účastníci dozvedeli, že ide o maliarsky plášť, ich výsledky sa zlepšili, ale len trochu. „Plášť má symbolickú silu, ktorá sa však prejaví až vtedy, keď si ho človek oblečie a odev stelesní,“ vyjadrili sa autori výskumu.

To, že sa prezlečieme z pyžama či teplákov a do života vyrazíme oblečení v pracovnom, ovplyvní naše prežívanie aj náš výkon.

Keď si vyberáme samotu, robíme chybu. Aj ak sme presvedčení, že to tak nie je

Za prvé tri mesiace roka 2022 previezla Železničná Spoločnosť Slovensko asi 70 percent počtu cestujúcich pred pandémiou, uviedol pre Postoj hovorca ZSSK Tomáš Kováč. V absolútnych hodnotách ide o úctyhodných viac ako 13,5 milióna osôb, ktoré mohli byť našimi spolucestujúcimi. A práve tu niekde spočívajú príležitosti aj výzvy dochádzania. 

„Keď som zvykol každý deň cestovať vlakom, mal som tento čas len pre seba, na knihu, noviny či spánok. A nejedna skautská hra sa vymyslela medzi Bratislavou a Trnavou,” spomína databázový špecialista Jozef. Väčšinu ciest absolvoval sám a v tichu: „Vždy som si rád vypočul nejaký zaujímavý rozhovor, no takmer nikdy som sa nezapojil.“ Na otázku prečo, odpovedá, že ho brzdila hanblivosť. 

Ilustračné foto: TASR – František Iván

Užiť si pár minút nerušenej samoty alebo nadviazať rozhovor s človekom oproti? Táto dilema sa zdá byť jasná. Venovať sa vlastným záujmom bude príjemnejšie než ísť do rizika a námahy rozhovoru s cudzincom, nahovára azda väčšine z nás intuícia. 

No naša intuícia sa mýli, a veľmi. Práve výskumu tohto javu venoval roky svojho života behaviorálny vedec Nicholas Epley. Pokus za pokusom v londýnskych vlakoch, v amerických autobusoch či taxíkoch vychádzal rovnako. Väčšina cestujúcich predpokladala, že najpríjemnejšie bude venovať sa sám sebe. Avšak ich reálne pocity boli po skončení cesty opačné: tí, čo nadviazali aj len zbežný rozhovor, zažívali pozitívnejšie emócie a považovali tento čas za lepšie strávený. Avšak aj tí, ktorí už túto pozitívnu skúsenosť mali, by si opäť vybrali samotu. 

Prečo to tak je? Väčšina cestujúcich si myslela, že druhým bude rozhovor na ťarchu. No práve tento omyl veda vyvracia: nadviazanie spojenia s druhými je veľmi príjemné pre obe strany. 

„Keď veríme, že druhí nemajú na rozhovor chuť, zabraňuje nám to niekoho osloviť a presvedčiť sa, že naše obavy nie sú založené na realite,“ hovoria autori štúdie. A tvrdia aj ďalšiu vec: telefóny či tablety vytvárajú ešte väčšiu bariéru medzi nami a rozhovorom s druhým človekom – zvyšujú totiž predpoklad, že ho oslovením vyrušíme.

Práve pripomenúť cestujúcim výhody stretnutí v MHD bolo podľa hovorcu Martina Chlebovca jedným z cieľov kampane „Cestovanie s úsmevom“, ktorú Dopravný podnik Bratislava spustil ešte minulý rok v lete. Bratislavčanom mohlo zdvihnúť náladu, že vybrané zastávky v tom čase ohlasovali známe osobnosti. Zvonka na vozidlách zase mohli nájsť vtipné bonmoty vodičov či rady, ako cestovať pozitívnejšie, ako napríklad: „Sadni si dnes inde, ako zvykneš“ či „Nepozeraj do mobilu, preveziem ťa krásami Bratislavy“.

Rozhovor o počasí je očistec konverzácie a čakárňou na lepšie veci

Ak sa teda vďaka tomu, čo sme práve čítali, odvážime ísť do rizika náhodného rozhovoru, natíska sa ďalšia otázka: O čom s našimi spolucestujúcimi hovoriť?

V najnovšej časti výskumu sa tím okolo tohto vedca zaoberá práve fenoménom takzvaného „smalltalku“: keď hovoríme o počasí či o rannej káve a vlastne o ničom.

Náš deň je niekedy plný podobných konverzácií, no podľa Epleyho nám tieto povrchné témy jednoducho nestačia: „Behaviorálna veda spoľahlivo dosvedčuje, že čím máme hlbšie a intímnejšie rozhovory, tým sme v daný deň šťastnejší. A naopak, čím viac času strávime ,smalltalkom‘, tým je pravdepodobnejšie, že sa nebudeme cítiť nijako. Rozhovor o počasí je očistec konverzácie, je len čakárňou na tie dobré veci.“ 

Foto: Dopravný podnik Bratislava

V električke či jedálenskom vozni však pravdepodobne narážame na ďalší omyl svojej intuície: väčšina z nás si myslí, že hlbší rozhovor s náhodným spolucestujúcim bude nepríjemný alebo dokonca nevhodný. No viac ako 1800 účastníkov štúdie potvrdilo, že hlbšie konverzácie s cudzincami sú oveľa menej zvláštne, než očakávame, a zažívame po nich viac šťastia aj pocitu spojenia s druhými, než si predstavujeme. 

Neznámym ľuďom záleží na tom, čím žijeme. „A keď ich záujem podceňujeme, pravdepodobne podceňujeme aj silu toho, aké napĺňajúce môžu byť hlbšie konverzácie s ľuďmi mimo nášho bežného okruhu aj v našom autobuse,“ vyjadrili sa autori. 

Keď sa PR manažérka Dominika spýtala svojho spolucestujúceho, odkiaľ ide, dostala nečakanú odpoveď: „Práve ma po ôsmich rokoch prepustili z basy,“ povedal muž a ukázal na ilavskú väznicu, okolo ktorej prechádzali. „Vysvitlo, že sedel za bitku, a nie prvý raz. Doma na neho čakala jeho mama a syn, ktorému povedali, že otec pracuje v zahraničí.“ 

Aj keď Dominika zostala zarazená, z kupé neodišla: „Nečakaný príbeh bol pre mňa pozitívnou skúsenosťou: novým pohľadom na slobodu aj výzvou brať ľudí takých, akí práve sú, a bez predsudkov. Keď som sa ho pred odchodom spýtala, či sa ešte bude biť, šibalsky na mňa žmurkol a povedal: Keď ma nikto nebude provokovať…“  

Nicholas Epley tvrdí, že k dobrému rozhovoru nepotrebujeme žiadne magické otázky – úplne postačí, keď budeme chcieť ísť hlbšie než obvykle. A zároveň nás upozorňuje: to, čo sme sa dozvedeli, neznamená, že obavy nie sú namieste a že by sme sa každému okoloidúcemu mali zdôverovať s hĺbkou svojho vnútra.

„Náš výskum len naznačuje, že človek, ktorý sedí vedľa vás, by pravdepodobne radšej počúval o vašom poslaní či záľubách než o počasí. Aj keď sú naše dôkazy silné, presvedčte sa o nich sami. Experimentujte: nadviažte hlbší rozhovor s človekom, ktorý sedí oproti, a uvidíte. Naším vedeckým predpokladom je, že budete pozitívne prekvapení.“