V roku 1961. John F. Kennedy, 35. prezident USA vyhlásil: „Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina urobiť pre vás, pýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre vašu krajinu“ („Ask not what your country can do for you; ask what you can do for your country“). Odvtedy sa tieto slová citujú ako vzor vlastenectva.

Čo to je - krajina?

„Krajinou“ nazývame územie, vymedzené podľa prírodných, a (alebo) politických, historických, kultúrnych vlastností. Je jasné, že ich (okrem prírody) zdrojom je tam žijúci národ (alebo národy), bez ktorého neexistuje ani politika, ani dejiny, ani kultúra.

Vyzývajúc ľudí, aby sa najprv starali o krajinu, Kennedy asi nemal na mysli územie USA samo o sebe. Vtedy ešte málokto rozumel potrebe chrániť a šetriť prírodné prostredie. S veľkou istotou môžeme predpokladať, že hovoril o štáte. Slovo „krajina“ sa často používa ako synonymum „štátu“. V podstate to nie je korektné. Ale v mnohých jazykoch je už zakorenená vzájomná nahraditeľnosť týchto slov.

Je tu však zásadný problém. Sme zvyknutý myslieť si, že to práve ľudia vytvárajú štát - ako systém orgánov, ktorým delegujú moc - aby im slúžil a realizoval ich spoločné záujmy. Ako ten môže mať pred občanmi prednosť?

„Usadený bandita“

Vedci prišli s mnohými teóriami, vysvetľujúcimi vznik a vývoj štátu. Niektorí z nich to pripisujú potrebe koordinácie úsilia množstva ľudí. Napríklad – pri stavbe a spoločnom použití veľkých irigačných systémov, typických pre suché regióny Ázie. Aj v iných častiach sveta, vrátane Európy, tisíce rokov pred naším letopočtom, ľudia vytvárali megalitické konštrukcie, ktorých účel nám ani nie je jasný. Ale v podstate tieto činnosti spĺňali aj etagennú funkciu.

Realizácia spoločných cieľov spájala nesúrodé skupiny ľudí a v konečnom dôsledku sa z nich stali spoločnosti a štáty. Nie každý sa však dobrovoľne zúčastňoval vo verejných prácach – bolo to povinné až nútené. Preto je aj pohľad, že hlavný faktor etagenézy je násilie. 

Predstavme si skupinu pôdohospodárov, na ktorých občas útočia lupiči, kradnúc im úrodu. Raz jedného z útočníkov napadlo: načo sú nám tieto nájazdy, keď je výnosnejšie pravidelne vyberanie tribútu alebo daní. Sám sa usadil v blízkosti, aby všetko kontroval a bránil svoje zdroje blahobytu pred inými banditmi. Tak, podľa amerického vedca Mancura  Olsona, sa zrodil prvý štát, ním nazvaný „usadený bandita“ («stationary bandit»).

Vnímanie štátu ako lupiča, ktorý odoberá od ľudí peniaze a núti ich robiť to, čo sa im nepáči, existuje aj dnes. Laurence Peter, autor známeho diela „Petrov princíp“ („The Peter Principle“), ironicky parafrázoval vyššie spomenuté slova Kennedyho: „Nepýtajte sa, čo môžete urobiť pre svoju krajinu – aj tak vám to budú pripomínať“ („Do not ask what you can do for your country - they will remind you about it“).

Čaro etatizmu

Kriticky postoj k štátu však nie je veľmi rozšírený. Tisíce rokov vládcovia, politici a úradníci presviedčali ľudí, že je to jediná možná forma organizácie spoločnosti, bez ktorej táto zahynie v krvavom chaose.

Existuje odôvodňujúci toto koncept, nazývaný „etatizmus“ (od franc. l´état – štát). Podľa neho iba štát je zdrojom poriadku a progresu. Ospravedlňuje jeho účasť vo všetkých sférach sociálneho, ekonomického a súkromného života a podriadenie záujmov jednotlivcov i skupín jeho záujmom.

Múdry vodca, starostlivý otec, mohutný obranca, spoľahlivý partner – tak vidia štát nielen ideoví etatisti, ale aj iní občana. Dostávame jeho podporu, sťažujeme sa mu na nespravodlivosť, cítime sa bezpečnejšie pod ochranou armády a polície. Od detstva nás učia milovať štát, byť naň hrdý. Prisaháme a slúžime mu, ctíme jeho symboly. Preto súhlasíme strpieť obmedzenia osobnej slobody a poslúchať úradníkov.

Je tu však háčik: táto mohutná entita nemá iné zdroje moci okrem obyvateľstva. Žije z našej dôvery a peňazí, prerozdeľujúc to, čo dostane ako dane alebo príjmy z verejného majetku - používa naše vlastné prostriedky. 

Spoločné záujmy

Výzvy venovať sa svojej krajine viac ako sebe majú však aj racionálne zdôvodnenie. Naozaj nie všetky spoločné potreby vychádzajú z osobných - niektoré z nich sa nedajú znížiť na sumu jednotlivých. Podobné potreby sa ťažko diagnostikujú: niekto ich musí uvidieť, pochopiť, sformulovať a presvedčiť verejnosť.

Jednou z nich je ochrana hlavnej podmienky existencie ľudstva – prírodného prostredia. Zhoršovanie environmentálnych problémov vedie k tomu, že čoraz viac pozornosti venujeme hrozbe vyčerpania prírodných zdrojov a potrebe ich obnovy. Musíme sa viac starať o životné prostredie, aspoň niečo dávať (vracať) prírode, ako len využívať jej bohatstvá. Ale pre každého jednotlivca je ťažké to pochopiť. A ak áno, sám nič nezvládne zmeniť.

O čo by sme však mali najviac dbať, to sú krajania. Žijeme vo vzájomne závislej komunite, kde ľudia slúžia jeden druhému aj všetkým spolu. Keď sa abstrahujeme od štátu a územia, zostanú ľudia – nositelia národného ducha, vytvárajúceho kultúrnu zložku krajiny (spoločný jazyk, náboženstvo, tradície, zvyky, folklór).

Je charakteristické že slovenskí vlastenci 19. storočia, najmä Anton Bernolák, Ľudovít Štúr a ich nasledovníci hovorili o národe, nie o krajine. Slováci vtedy nemali vlastné politicky vymedzené územie, krajina im nepatrila a štát bol skoro neprijateľným (hoci sa snažili byť dobrými občanmi), zato mali spoločnú duchovnú vlasť.

Vlastenecká sebeckosť

Keď takto pochopíme, čo je krajina, všetko je jasnejšie. Žiadny štát, jeho orgány a úradníci – iba príroda a ľudia! V takom kontexte, očistenom od etatizmu, Kennedyho formulácia vyzerá takto: nepýtaj sa na to, čo ešte môžeš dostať od prírody a od krajanov, ale na to, čo môžeš urobiť pre nich.

No nie je realistické očakávať, aby sa všetci občania alebo aspoň ich väčšina takto správala. Preto sú vedci, ktorí si myslia, že je zbytočné vyzývať ľudí k solidarite - ak sa každý poriadne postará o seba, bude to úžitok pre všetkých.

Ruský filozof a spisovateľ 19 st. Nikolaj Černyševskij toto dôsledne sformuloval a zdôvodnil v jeho najslávnejšom románe „Čo robiť?“ («Что делать?»). Tam nájdeme koncept „rozumného egoizmu“: schopnosti jednotlivca prispievať k spoločnému dobru len napĺňaním vlastných záujmov.

V 20. storočí túto ideu rozvinula Ayn Randová v esejach «Cnosť sebectva» ( „The Virtue of Selfishness“. 1964). Podľa nej každá osoba má právo sa starať o svoj vlastný osoh, neobetovať sa pre iných a ani iní pre ňu, pričom spoločnosť ako zoskupenie ľudí s podobným správaním bude tým iba pevnejšia.

Napríklad, keby niekto založil business aby zbohatol, zamestnal pár pracovníkov, vyrobil a predal niečo užitočné pre iných ľudí a zaplatil dane v prospech miestneho a štátneho rozpočtu – neznamenalo by to, že urobil niečo dobré aj pre krajinu?  

Koncept rozumného egoizmu je však podrobovaný ostrej kritike z hľadiska morálky. Sme zvyknutý hodnotiť altruizmus a solidaritu oveľa vyššie ako individualizmus a sebeckosť, aj keby boli prínosom pre všetkých.

No rozdiel medzi týmito postojmi nie je neprekonateľný. S plnou oddanosťou myšlienke solidarity a vlasteneckým citom, je príjemné si uvedomiť, že objektívne procesy v spoločnosti sú schopné zabezpečiť prosperitu krajiny aj napriek (alebo vďaka) sebectvu, typickému pre veľa ľudí.

Samozrejme, naša príroda a krajania si zaslúžia dokonca aj isté obete. Ale keď je niekto na to  neschopný, hneď ho neodsudzujme – nie je vylúčené, že pre svoju sebeckosť je pre krajinu užitočnejší, ako iní, ktorí len hlásajú vlastenecké logá.