Spor u evanjelikov
Na konferencii staromestského zboru o homosexualite sa posmievali biskupom
Spor staromestského zboru s vedením ECAV pre názory na homosexualitu pokračuje. Biskupom sa na konferencii dostalo posmeškov.
Mária Kolíková a Anna Polcková. Foto: facebooková stránka Staré lýceum
Bratislavský staromestský evanjelický cirkevný zbor spolu s OZ Signum – Dúhoví kresťania a OZ Starokatolíci na Slovensku zorganizoval konferenciu Kráčajme spolu s podnázvom LGBTQ ľudia sú súčasťou nášho života.
Konferencia sa konala v Malom evanjelickom kostole a vystúpili na nej viacerí slovenskí i zahraniční rečníci – z Holandska, Nórska a Česka. Holandsko konferenciu aj finančne podporilo, podujatie bolo taktiež financované z prostriedkov Európskeho finančného mechanizmu a zo štátneho rozpočtu v rámci projektu LYCEUM – Free Society Lab.
Program celého podujatia bol – hosťami i obsahom prednášok či workshopov – jasne ideovo zameraný. Všetok priestor – okrem jedného – bol venovaný rečníkom, ktorí zastávajú v otázkach homosexuality progresívny postoj, hoci nie vo všetkých prípadoch išlo o rečníkov z kresťanského prostredia.
Spor staromestského zboru s vedením
Možno povedať, že táto konferencia je ďalšou kapitolou už roky trvajúceho sporu medzi staromestským zborom a vedením Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV). Predsedajúca farárka staromestského zboru Anna Polcková je svojimi postojmi v téme homosexuality dlhodobo známa, v minulosti sa napríklad vyjadrila, že Ježiš by dnes mohol prísť ako gay, no zároveň by podľa nej určite neprišiel v biskupskom ornáte alebo v kravate do parlamentu.
Presbyterstvo tohto zboru v tom čase vydalo aj vyhlásenie, v ktorom kritizovalo, že v prostredí cirkví dochádza k tabuizácii tém sexuálnej orientácie, respektíve ak sa k nim cirkvi vyjadrujú, tak zraňujúcim spôsobom. Vo vyhlásení sa presbyterstvo ospravedlnilo ľuďom, ktorí pre svoju orientáciu čelia nenávistným vyjadreniam motivovaným kresťanskou vierou, a vyzvalo predstaviteľov ECAV, aby začali otvorene komunikovať o týchto problémoch a „hľadali také spôsoby pomoci, ktoré budú rešpektovať ich Bohom darovanú sexuálnu orientáciu a rodovú identitu“.
Farárka Polcková vystúpila aj na Dúhovom pride v roku 2020 s prejavom, v ktorom vyjadrila ľuďom s homosexuálnou orientáciou podporu. Povedala, že sa hanbí za to, že sú títo ľudia v mene Božom umlčiavaní, a chce podnietiť interdisciplinárnu diskusiu, aby sa v spoločnosti i cirkvi prehodnotil doterajší postoj „voči vzťahom, ktoré stoja na láske ako tej najkonzervatívnejšej hodnote“.
Anna Polcková na Dúhovom pride 2020. Foto: facebooková stránka Dúhový PRIDE Bratislava
Zbor biskupov ECAV aj na základe týchto verejných výziev následne vydal pastorálne stanovisko, v ktorom odsúdil, ak je niekto na základe svojej sexuálnej orientácie znevažovaný alebo znevýhodňovaný, no zároveň rozsiahlo kritizoval viaceré trendy tzv. progresívneho kresťanstva. Kazateľov vyzval, aby téma homosexuality nezískala v ich kázňovej tvorbe primát.
Biskupi kritizovali farárku Annu Polckovú za to, že zo svojich názorov na homosexualitu robí „mediálny produkt s bulvárnou príchuťou“. Taktiež kritizovali vyhlásenie presbyterstva staromestského zboru vo svojom stanovisku vieroučného výboru.
Ako vidieť, staromestský zbor už dlhšie stojí v opozícii voči vedeniu vlastnej cirkvi a obe strany si takto posielajú rôzne odkazy, výzvy a stanoviská. Konferenciu, ktorú sa rozhodla farárka Polcková usporiadať, tak možno vnímať ako ďalší krok v tejto téme, no zatiaľ zrejme najrozsiahlejší.
Program konferencie Kráčajme spolu. Obrázok: facebooková stránka Staré lýceum
Polcková: Ide o život
Konferencia v Malom kostole na Panenskej ulici prebiehala v komornej atmosfére. Prítomných bolo zhruba tridsať ľudí, z čoho približne desiati mohli patriť k rečníkom a organizátorom.
Úvodný príhovor mala Polcková, ktorá kritizovala zraňovanie či zbavovanie dôstojnosti homosexuálov a nekonanie v prospech presadzovania ich prijatia a práv označila za pokrytectvo.
„Trápenia mladých ľudí, ktorí sa roky odhodlávajú, aby sa s tým, akí sú a koho chcú milovať, zdôverili svojim rodičom, strach zo stigmatizácie, z odmietnutia a výsmechu, ale aj nedostupná medicínska a psychologická pomoc, to všetko vedie k neslobode, neustálemu tlaku, ale aj k rozhodnutiu opustiť Slovensko alebo k túžbe nežiť. A preto je to, aby sme o téme homosexuality a práv LGBTQ ľudí diskutovali, nevyhnutné. Ide totiž o život,“ zdôraznila Polcková.
Ďalší s príhovorom vystúpil kantor staromestského zboru Ján Vladimír Michalko, ktorý vyjadril presvedčenie, že homosexuálne správanie nie je hriech, a odmietol, že by pri tom šlo o prispôsobovanie kresťanského učenia dobovým trendom. Vedecké poznatky podľa Michalka môžu byť v plnom súlade s najväčšou hodnotou, ktorou je podľa neho láska. Pomohol si prirovnaním s vedeckými objavmi Mikuláša Kopernika, ktoré Martin Luther považoval za protirečiace Biblii, ale aj s kritikou Darwinovej teórie zo strany Jozefa Miloslava Hurbana.
„Symbolom spojenia, znamením zmluvy medzi Bohom a zemou, je dúha. Čím je dúha väčšia, farebnejšia, rozmanitejšia, tým je krajšia,“ rečnil Michalko. Po ňom nasledovali príhovory zástupcov holandského a nórskeho veľvyslanectva, ako aj exministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej. Tá v prejave ocenila, že sa konferencia koná, a to dokonca na cirkevnej pôde.
V prejave sa pýtala, či je človek s hnedými očami lepší ako modrooký alebo či je človek s nadváhou horší od štíhleho. Podľa Kolíkovej je to rovnako absurdné ako rozlišovať ľudí, či sú homosexuálni alebo heterosexuálni.
Exministerka kritizovala, že po tom, čo vstúpila do vlády, sa téme „ochrany života dieťaťa aj na úkor matky“ venovala veľká pozornosť, no práva homosexuálnych párov nemali žiadne miesto. Kolíková uviedla, že ju to mrzí, ako ju mrzí aj zloženie vlády a parlamentu, v ktorej sú tieto témy podľa nej nepriechodné.
Konferencia v priestore Malého kostola. Foto: facebooková stránka Staré lýceum
Ábel: Homosexuálne správanie nie je hriech
Po príhovoroch nasledovala prvá z prednášok. Profesor z Katedry Novej zmluvy Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK František Ábel predniesol svoj príspevok na tému Homosexualita a homosexuálne správanie nie je hriech – interpretácia biblických textov.
Ábel na úvod zdôraznil, že súčasná podoba biblických textov je výsledkom konsenzu určitého spoločenstva veriacich v konkrétnom čase, kultúrno-spoločenskom a geopolitickom prostredí. Preto, ako uviedol, ich treba historicky skúmať. Ďalej povedal, že židovsko-kresťanská tradícia vychádza z predstavy Boha ako dynamicky konajúcej entity, čiže Božie stvoriteľské dielo sa vyvíja, nie je staticky uzavreté samo v sebe. Podľa Ábela to možno najlepšie pozorovať na vývine ľudských kognitívnych schopností. Vyvíja sa ľudské poznanie a schopnosti reflektovať svoje bytie, preto sa musí ďalej rozvíjať aj teológia, a to v korelácii s inými vednými disciplínami. To všetko treba vziať do úvahy aj vo vzťahu k homosexualite, tvrdí Ábel.
Ábel uviedol, že v biblickom kánone sa nachádza päť textov proti sexuálnemu styku medzi ľuďmi rovnakého pohlavia. V Starej zmluve ide o dva texty v knihe Leviticus.
Podľa Ábela je nutné vnímať ich v historickom kontexte. Vysvetlil, že muž bol vo vtedajšej patriarchálnej spoločnosti chápaný ako dominantný pri výbere partnerky a následnom vykonaní pohlavného styku, v rámci ktorého žena zaujímala dobrovoľne podriadené postavenie. Preto sa podľa Ábela na sexuálny styk muža s mužom hľadelo ako na čosi neprirodzené, teda zakázané, keďže jeden z mužov musí pri takomto styku zaujať ženskú polohu a tým vyjadriť svoju podriadenosť.
Čo sa týka Novej zmluvy, podľa Ábela zákaz smilstva, ako je uvedený v Skutkoch apoštolov v 15. kapitole, neznamená zákaz sexuálneho styku muža s mužom, ale výhradne zákaz cudzoložstva. Vyslovene sa proti homosexuálnemu správaniu v Novej zmluve podľa Ábela nachádzajú tri zmienky, všetky v listoch svätého apoštola Pavla.
Ábel argumentoval tým, že v skutočnosti apoštol Pavol hovorí o niečom inom. V prípade Prvého listu Korintským a Prvého listu Timoteovi apoštol Pavol hovorí o neviazaných sexuálnych avantúrach, no nie nutne medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia. V ostatných dvoch prípadoch vraj šlo o cudzoložníkov a o mladých chlapcov, ktorí sa živili prostitúciou.
V historickom kontexte života apoštola Pavla bol pritom homosexuálny styk vnímaný skôr ako bláznovstvo, rozhodne nie ako niečo, čo by bránilo spáse, tvrdil Ábel. Tak aj podľa neho treba texty svätého Pavla vnímať.
Ku koncu prednášky sa Ábel dostal ku konštatovaniu, že vedecké poznanie sa vyvíja, a položil otázku, odkiaľ berieme, že práve kresťanské učenie v oblasti homosexuality je naveky zafixované, keď viaceré iné učenia sa ukázali ako nesprávne, pričom spomenul geocentrizmus, predstavu trojpodlažného sveta či stvorenie v časovom úseku siedmich dní.
František Ábel. Foto: facebooková stránka Staré lýceum
Hardoš: Na vine je konšpiračný naratív
Po Ábelovi s prednáškou vystúpil Pavol Hardoš z Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK. Hardoš sa vo svojom príspevku pokúsil odpovedať na otázku, prečo majú homosexuáli na Slovensku iné postavenie ako v zahraničí. Podľa Hardošových slov za to môže „konšpiračný naratív o gender ideológii“.
Podľa Hardoša to boli cirkevní predstavitelia, ktorí okolo rokov 2012 a 2013 zadefinovali pojem „gender“ ako akýsi všeobecný nepriateľský pojem, ktorý je zodpovedný za hrozbu voči kresťanstvu, normálnosti, rodine a podobne. Hardoš ďalej konštatoval, že to, čo naratív o gender ideológii robí konšpiračným, je to, že podľa tohto naratívu chcú zlé a zvrátené elity nastoliť nový poriadok a tým zničiť Západ, kresťanstvo i rodinu.
Na Slovensku je podľa Hardoša silná aliancia niektorých náboženských organizácií, niektorých cirkevných predstaviteľov spolu s krajne pravicovými politickými aktérmi, ktorí využívajú strach zo zmeny spoločenských noriem a usilujú sa zadefinovať nepriateľa zodpovedného za tieto zmeny, konkrétne gender ideológiu. Ako presnejšie príklady, kde sa tieto tézy údajne nachádzajú, spomenul publikáciu Globálna sexuálna revolúcia od Gabriele Kuby alebo druhé vydanie knihy Levy prichádzajú od Vladimíra Palka, ktorá vyšla vo vydavateľstve Postoj.
Hardošov príspevok sa niesol v rovine jeho pozorovaní, názorov a subjektívnych interpretácií. Takmer žiadne zo svojich tvrdení v prednáške nepodložil žiadnymi argumentmi či dôkazmi. Formát konferencie neumožňoval klásť rečníkom otázky, priestor na diskusiu totiž nebol vyhradený. Farárka Polcková iba uviedla, že ak má niekto nejakú otázku, môže na to využiť desaťminútovú prestávku, ktorá nasledovala po bloku prednášok, prípadne recepciu na konci konferenčného dňa.
Pavol Hardoš. Foto: facebooková stránka Staré lýceum
Reakcia biskupov a Havranovo divadlo
Druhý deň konferencie bol na programe jediný bod, v rámci ktorého dostal priestor niekto, kto má na témy súvisiace s predmetom konferencie iné názory ako jej organizátori. Šlo o bod programu „Zástupca zboru biskupov ECAV“.
Polcková uviedla, že pozvali biskupov, aby prišli diskutovať a vysvetlili svoje pastorálne stanovisko spred dvoch rokov. Organizátori však od biskupov nedostali žiadnu odpoveď až do poslednej chvíle, keď od nich dostali písomné stanovisko.
Prečítať ho Polcková pozvala evanjelického teológa a publicistu Michala Havrana. Ten sa na úvod vyjadril, že mu text, ktorý má čítať, pripadá smiešny, a dôrazne sa od neho dištancoval. Následne so stanoviskom biskupov namiesto toho, aby ho čítal, robil pomerne nevkusné divadlo. Počas čítania sa na viacerých miestach chechtal, robil rôzne grimasy, rozhadzoval rukami, dvíhal obočie a text všelijakými vsuvkami komentoval.
V časti, kde sa v texte objavila zmienka o „správaní človeka v ľudskej pospolitosti“, Havran urobil veľavýznamnú pauzu a zopakoval slovo pospolitosť, narážajúc na rozpustenú politickú stranu Mariana Kotlebu – na pobavenie poslucháčov. Po časti, kde biskupi kritizovali prestretie dúhovej vlajky na oltári, Havran povedal, že sa nevie zdržať, ale takú hlúposť už veľmi dávno nečítal.
Po zhruba tretine prejavu, keď sa Havran nedokázal na viacerých miestach zdržať smiechu, zasiahla farárka Polcková a naznačila mu, že bude pokračovať ona. Havran iba skonštatoval, že text je hlúpejší a hlúpejší, načo Polcková pritakala so slovami: „Tak, ako to je, a tak, ako to už aj poznáme.“
Polcková prejav prečítala bez posmeškov a vlastných komentárov. Na konci sa však za správanie Michala Havrana neospravedlnila, namiesto toho povedala, že sa jej to ťažko čítalo, a ospravedlnila sa tým, „ktorých sa tieto slová museli veľmi dotknúť“.
Za obsah prejavu (nie za svoje vsuvky) sa ospravedlnil aj Michal Havran na svojom facebookovom profile. „Pocit hanby je dôležitá emócia. Avšak netušil som, že ho dnes zažijem na mieste, kde sme mávali cvičenia z liturgie a prípravy kázne, v malom kostole na Panenskej,“ napísal Havran.
„V texte však bolo toľko vyslovených hlúpostí, lží a predovšetkým urážok, že som sa ako evanjelik, teológ a človek hanbil za predstaviteľov vlastnej cirkvi, a chcel by som poprosiť o odpustenie všetkých, ktorí na konferenciu prišli a museli to počúvať, nie iba farárky a teológov zo zahraničia, LGBT veriacich, ale aj bežných návštevníkov,“ dodal Havran vo svojom príspevku.
V komentároch sa k tomu vyjadril i evanjelický teológ a bývalý vysokoškolský učiteľ Ondrej Prostredník, ktorému biskupi v roku 2017 odňali kánonickú misiu. „Hanbiť sa budú oni a prosiť o odpustenie Najvyššieho. Panenská a Lýcejná budú svedkami,“ napísal Prostredník.
Michal Havran. Foto: facebooková stránka Staré lýceum
Evanjelickí biskupi sa ku konferencii nechceli vyjadrovať pre médiá, Postoju poslali iba stručné stanovisko, v ktorom uviedli, že nikto z nich sa nemohol na konferencii zúčastniť, ale konferencii poslali svoje stanovisko, ktoré aj zaznelo. Keďže ho nemáme v písomnej podobe, uvádzame jeho prepis zo zvukového záznamu.
Generálny biskup Ivan Eľko na otázky, či sa predstavitelia staromestského zboru držia pastorálneho stanoviska, a ak nie, či plánujú v danej veci nejaké kroky, uviedol, že ide o vnútornú záležitosť ECAV.
Keďže konferenciu spoluorganizovalo aj OZ Starokatolíci na Slovensku, Postoj sa obrátil na Starokatolícku cirkev. Jej biskup Vlastimil Šulgan odpovedal, že toto občianske združenie nie je s oficiálne registrovanou Starokatolíckou cirkvou nijako previazané. Od kňaza a teológa Martina Kováča, ktorý patril k organizátorom konferencie, ako aj od jeho aktivít sa cirkev dištancuje a nestotožňuje sa s názormi, ktoré sú v rozpore s učením Biblie a tradičnými kresťanskými morálnymi hodnotami.
Stanovisko biskupov ECAV ku konferencii Kráčajme spolu (prepis zo zvukového záznamu)
Vážení organizátori a účastníci konferencie Kráčajme spolu – LGBT ľudia sú súčasťou nášho života. Využívame príležitosť prezentovať na Vašej konferencii svoj postoj ako zboru biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.
Robíme tak písomne, pretože nikto z nás troch sa nemôže osobne na konferencii zúčastniť a ani s nami nebolo konzultované naše zaradenie do programu. Uvedomujeme si, že ak hovoríme o homosexualite a homosexuálnom správaní, hovoríme o extrémne citlivej veci a ľudia s homosexuálnou orientáciou sú súčasťou nášho života a našich spoločenstiev. Máme s nimi osobnú pastorálnu skúsenosť, všetci sme boli Bohom prijatí v Kristovi, preto sa učíme prijímať sa navzájom aj so svojimi nie dobrými charakterovými vlastnosťami, komplikovanou minulosťou, s rôznymi názormi na smerovanie cirkvi, na politiku alebo i so svojou sexuálnou orientáciou.
V našich spoločenstvách máme i ďalšie a početnejšie menšiny – jazykové, rasové a národnostné, zástupy ľudí ovdovených, osamelých, rozvedených, ľudí s vážnymi zdravotnými obmedzeniami, ľudí závislých či permanentne vystavených ekonomickej mizérii –, na ktoré sa nesmie zabúdať na úkor žiadnej inej menšiny, trebárs sexuálnej.
Žiadna menšina nesmie získať prednosť pred inou menšinou. K základom ľudských práv, ktoré jediné považujeme za východisko akéhokoľvek uvažovania o správaní človeka v ľudskej pospolitosti, patrí uplatňovanie princípu rovnosti všetkých ľudí, preto tí, ktorí tvoria menšinu s homosexuálnou orientáciou, nemôžu byť z hľadiska ľudských práv inými diskriminovaní. Nemôžu byť ani preferovanejší. Ich hlasom sa nesmie dostať väčšej politickej, spoločenskej a mediálnej relevancie, dokonca status výnimočnosti.
Každý, kto vstupuje do prostredia cirkvi, má počuť, že súčasťou rozpoznania vlastnej identity je predovšetkým rozpoznanie a poznanie svojej hriešnosti, porušenosti pred Bohom. Tiež tragickej nezmyselnosti existencie v prípade, ak človek zostane iba so svojou prirodzenou ľudskou výbavou sám a svoj. Ďalšie rozpoznanie možnosti spravodlivého odsúdenia hriešnika svätým Bohom. Nadovšetko potom rozpoznanie a prijatie tajomstva nekonečného Božieho zmilovania sa v Ježišovi Kristovi a napokon prijatie daru nového života a ochoty k osobnému posväteniu – premene – a nasledovaniu Krista, ktoré je človeku umožnené v Duchu Svätom.
Toto je podľa nás skutočná pravá sebaidentifikácia človeka v Kristu, a to napriek tomu, že sa niekomu môže zdať schematická. Stojí v opozícii voči všetkým iným typom sebaidentifikácie človeka, okrem iného voči humanistickému optimizmu, hoci kresťansky podfarbenému, ktorý deklaruje, že tak ako som, som súčasťou pestrosti stvorenia, vychutnávam si ju a v tomto sebaprijatí, sebaspokojnosti a sebapotvrdení dosahujem šťastie, naplnenie a zmysel.
Sexualita určite nie je najdôležitejším identifikačným znamením a vymedzením človeka. V tomto zmysle nevidíme ako správne prezentovať homosexuálov ako špeciálnu akoby najcitlivejšiu menšinu vyžadujúcu si špeciálne zaobchádzanie, právno-legislatívnu ochranu, pozitívnejšiu diskrimináciu ako iné menšiny. V tejto súvislosti dávame do súvislosti fakt, že dosiaľ nikto, asi s výnimkou najperfídnejších diktátorov, necítil oprávnenie prestrieť na oltári vlajku svojej menšiny, iba priaznivci LGBT ideológie.
Kladieme si otázku, prečo si práve oni na takýto akt osobujú právo, a to nielen v porovnaní s inými menšinami, ale najmä vzhľadom na úctu k prastarej liturgickej tradícii cirkvi, ktorá bola vždy teologicky objektivistická, jej cieľom bolo vždy symbolom, gestom, farbou poukazovať na Boha, jeho konanie, nikdy nie vyjadrovať človeka, jeho úmysly a ciele.
Zásadne odsudzujeme, ak sa niekto pre svoju sexuálnu orientáciu stáva predmetom verbálnych, fyzických útokov a znevažovania. Súčasťou nášho poslania je dvíhať hlas, aby sa tak nedialo. Odmietame názor, že ak má niekto v otázke sexuality liberálnejšie názory, je automaticky kvalitným, fundovaným človekom alebo že práve sa stal skutočne milujúcim človekom. Odmietame aj časté mediálne komunikačné vzorce, v ktorých sú prezentovaní kvalitní, fundovaní ľudia dneška, avšak so záverečným dôvetkom, že patria k LGBT menšine.
Životná skúsenosť nás učí, že takýto obraz elitárstva, ktorý sme tu už mali v podobe komunikačného vzorca „je statočný človek, pretože je komunista zväzák, stachanovec“, je falošný a navyše nebezpečný. Žiadna priama úmera medzi morálnou, intelektuálnou či spirituálnou kvalitou človeka a jej akceptovaním LGBT názorov neexistuje. Je zásadným omylom, ktorý raz prinesie svoje trpké ovocie, ak je vytvárané takéto zdanie.
Odmietame, ak sa taká intímna vec, ako je sexualita a homosexuálna orientácia, prezentuje verejným a vyzývavým spôsobom, miestami ideologicky atakujúc hranicu perverzie. Toto je spôsob, akým táto menšina ostatných doslova núti, aby jej nazerali do spální. Nevyčíta práve ona takéto počínanie konzervatívnemu prostrediu?
Odmietame, aby sa zo sexuality stávalo politikum, zdroj ideologického nátlaku, politického a finančného lobizmu či výsmechu mainstreamových médií ľuďom a spoločenstvám s konzervatívnymi názormi. Neprijatie úplného konceptu práv LGBT menšiny bez zvyšku, napríklad cirkvami, býva označované za homofóbiu. Ale prejav nesúhlasu predsa nemôže byť prejavom nenávisti. S takýmto typom značkovania máme dnes, žiaľ, bohaté osobné skúsenosti. V spomienkach nás prenáša do starých čias ideologického extrémizmu boľševicko-komunistického typu.
Odmietame, ak sa zo sexuality stáva dôvod na tvorbu nových a bezprecedentných legislatívnych úprav a inštitútov pre oblasť manželstva, výchovy detí, rodovej identity či takzvaného rodovo podmieneného násilia.
Odmietame, ak tradičný západný demokratický koncept ľudských práv je prekrývaný konceptom práv menšinových, v ktorom sa nedá do budúcnosti predpokladať, ktorá z možných bizarných menšín sa bude dožadovať svojich osobitných práv, na úkor koho a ako to zmení civilizačné prostredie, ako ho dnes poznáme.
Za neprimerané z hľadiska na jednej strane vyváženého budovania osobnej viery členov cirkvi a na druhej strane dbania na vyznávačskú zomknutosť spoločenstva považujeme, ak kazatelia s liberálnymi názormi v otázke homosexuality stavajú práve túto tému do centra svojho kázania a vyučovania. Ak ju akcentujú silene a neprirodzene, bez ohľadu na liturgickú príležitosť.
Dovoľujeme si prezentovať fakt, že ako biskupi čelíme vo vysokej frekvencii sťažnostiam osôb, ktoré boli súčasťou komunity cirkevného zboru Veľký kostol, avšak vzhľadom na jednostajnú monotematickosť kázní, posolstiev a podujatí, ktoré majú podľa ich názoru skôr podobu ľudskoprávneho aktivizmu či humanizmu s kresťanským podfarbením, prostredie tohto cirkevného zboru znechutení opustili.
Toto nehovoria ľudia nevzdelaní, neskúsení, názorovo a vieroučne vyšinutí. Hovoria to tradiční členovia tohto cirkevného zboru. Mnohí však prestali služby Božie navštevovať alebo ich navštevujú inde. Reflexiu tohto faktu a zodpovednosť zaň nech prevezme vedenie cirkevného zboru.
Deklarujeme, že Písmo sa snažíme čítať a študovať poctivo. Snažíme sa stáť podľa tradičného princípu nad Písmom. V žiadnej biblickej pasáži však nenachádzame podklad na to, aby sme mohli s čistým svedomím vyhlásiť za manželstvo niečo iné ako celoživotný zväzok jedného muža a jednej ženy a za skutočnú intimitu niečo iné ako sexuálne spojenie muža a ženy žijúcich v manželstve.
Nenachádzame žiadny podklad ani na to, aby sme praktizovanú homosexualitu mohli s čistým svedomím vyhlásiť za celkom štandardné, Bohom mienené a akceptované správanie pre kresťana, ktoré je v súlade s Božou vôľou a ktoré vyjadruje pôvodný Boží stvoriteľský poriadok a úmysel s ľuďmi.
Nenachádzame ho dokonca ani v prípade, že by išlo o dvojicu ľudí, ktorí ako homosexuáli žijú vo vzájomnej vernosti. Vernosť izolovane, samu osebe, samozrejme, hodnotíme ako vzácnu cnosť. Podľa nás však ani ona nemôže nič zmeniť na fakte, ktorý patrí do úplne iného kontextu. Totiž že intímne spolu žijú iné bytosti ako muž a žena, ktorým je to stvoriteľsky dané a umožnené. Teda intímne spolu žijú bytosti, ktoré nikdy spojené nemali byť.
Klasickým formatívnym miestom je pre nás pasáž Rímskym 1:18 – 32, kde homosexuálne správanie je označené za jeden z množstva dôsledkov ľudského hriechu. Ten Písmo vidí v esenciálnej neochote človeka vzdať jedinému skutočnému Bohu oslavu a vďaku, aká patrí iba jemu. Homosexuálne správne a vymenovaný katalóg ďalších typov hriešneho správania tu nevyplýva z úbohosti a bezradnosti človeka. Práve naopak, vyplýva z jeho v pýche pestovanej domnelej výšky, áno, z vlastnej múdrosti, ako hovorí Písmo. Tá je hrdosťou človeka, ktorý stratil pôvodné bytostné životodarné spoločenstvo s Bohom. Teraz sa sám štylizuje do podoby Boha, sám si je autoritou, sám normuje i interpretuje svoj život a správanie. V tejto pasáži vymenované typy hriešneho správania vrátane protiprirodzeného styku sú Písmom zároveň označené za súčasť vydania nečistote, ktoré je reakciou Svätého Boha na sebavedomie, pseudobožskú pýchu človeka, v ktorej chce byť človek sám svoj, a nie Boží.
Presne v takomto istom duchu uvažuje apoštol Pavol nad otázkami hriechu človeka v súvislosti s jeho sexuálnym správaním na ďalších klasických formatívnych miestach, napríklad Galatským 5, 1. Korintským 6, 1. Timoteovi 1. Homosexuálne správanie je tu vždy označené za hriech, resp. dôsledok hriechu, teda za viditeľné ilustrovanie porušeného stavu človeka.
V tejto oblasti ani v inej časti svojho posolstva sme nechceli nikoho uraziť ani ponížiť. Ak sme sa v živote stretli s homosexuálnymi ľuďmi, pozerali sme im priamo do očí a principiálne sme im preukazovali lásku. Sami sa považujeme za úbohých hriešnikov. Avšak nechceme pestovať ani falošnú politickú korektnosť. Jednoducho cítime povinnosť deklarovať, že nenachádzame žiaden iný alternatívny, pritom nešpekulatívny a neideologizovaný výklad týchto a ďalších pasáží Písma, ktorý by nám umožnil na otázku praktizovanej homosexuality pozrieť zásadne inak, plne ju akceptovať a interpretovať ju nie ako dôsledok ľudského hriechu, ale úplne naopak, ako Bohom zamýšľanú a ním požehnávanú slobodu, pestrosť a vitalitu svojho stvorenia. Práve tu sa cítime ako tí, ktorí stoja pod autoritou Písma.
Záverom predkladáme na uváženie zvláštny paradox. Ako to, že cirkev stáročia exegezujúca Písmo, cirkev, ktorá na tomto základe vytvorila teologicky sofistikované dogmy o Kristovej božskej a ľudskej prirodzenosti či o Svätej Trojici, nedokázala z Písma vyčítať jednoduchú pravdu o plnom Božom súhlase s homosexuálnym správaním človeka, zaradiť ho do klasických katechizmov a urobiť ho trvalou súčasťou svojho zvestovania a vyučovania? Ako to, že túto pravdu dokázala objaviť a aplikovať až progresivistická exegéza?
Z pastorálneho hľadiska považujeme za dôležité, aby človek, ktorého sa to týka, pochopil, aký je Boží pohľad na praktizujúce homosexuálne správanie, ktorý zjavuje Písmo. Ono je hriechom, resp. je súčasťou hriešneho správania človeka. Homosexualitu praktizujúci človek tak ako iný smie poznať, že v Kristovi je a zostáva Bohom nekonečne milovaný, zachránený Ježišovou obetou a vyhlasovaným za milované Božie dieťa, za Božie vlastníctvo.
Homosexualitu praktizujúci človek má byť nie s hrozbami a pohŕdaním, ale v najväčšej láske a citlivosti, akej sme len schopní, pastorálne vedený zanechať praktizovanú homosexualitu. Poslaním cirkvi je vytvárať podporujúce spoločenstvo, do ktorého sú včlenení rodina aj priatelia a ktoré je plné porozumenia, podpory a modlitieb. Uvedomujeme si, že to nie je vôbec jednoduchá cesta. Áno, je a zrejme znova bude označovaná za stredovekú, násilnú, traumatizujúcu, neinteligentnú, dogmatickú. Dokonca aj tými, ktorí, dobre pamätáme, práve takéto riešenie v dávnej minulosti sami odporúčali a práve toto riešenie považovali za progresívne. Avšak ideologický kontext doby a aj intencia ľudí sa zvykne rýchlo a dosť radikálne meniť.
Samozrejme, táto cesta nie je pre všetkých. Nenútime ju sekulárnym ľuďom, tak ako im nenútime žiadny náš názor a vieroučný postoj. My o nej hovoríme v kresťanskom prostredí tým, ktorí sú kresťania. Pri tom platí, kto má uši na počúvanie, nech počuje.
Ivan Eľko
Peter Mihoč
Ján Hroboň
Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku
