Túto výzvu si rád os­vo­jím.

Americký prezident Joe Biden zas povedal: „Snažíme sa zistiť, ako sa Putin môže dostať z tejto situácie. Ako to urobiť, aby ne­stra­til nielen svoju tvár, ale ani moc v Rusku?“ 

S tým už neviem po­môcť.

Čo možno radiť vladárovi, ktorý budoval minimálne pätnásť rokov navonok čo­raz sil­nejšie Rusko, aby ho jedným šmahom oslabil tak ako nikto predtým? 

Cisár je nahý, jeho mobilizovaní pod­da­ní blúdia zmätení po najväčšej krajine na svete a jeden a pol milióna zim­ných uni­fo­ri­em, ktoré by sa tým chudákom teraz veľmi zišli, bolo „de­ma­te­rializovaných“.

Myšlienka zastrelenia a sebazastrelenia je v Rusku od osudového vyhlásenia oneskorenej mobilizácie rozšírená. Zdieľať

Čo môže ešte urobiť? Dobre, môže ešte hodiť atómovú bombu, môže stiahnuť so sebou do záhuby Ukrajinu, Ruskú federáciu a prípadne celú našu prekrásnu zemeguľu, ale aké aspoň trochu dôstojné východisko si pone­chal? Na to nemám dostatok fantázie.

Keby moja viera nepokladala samovraždu za smrteľný hriech, poradil by som mu pri príležitosti okrúhleho jubilea: „Vladimir Vladimirovič, vy sa môžete vlastne už len zastreliť.“

Všímam si, že myšlienka zastrelenia a sebazastrelenia je v Rusku od osudového vyhlásenia oneskorenej mobilizácie rozšírená.

Môj obľúbenec medzi kolaborantmi, „chersonský Che Guevara“ Kirill Stremousov, tvrdil ešte v utorok – keď ruská armáda stratila pri­bliž­ne tretinu územia na pravom brehu Dnepra –, že sa nič nedeje, Ukrajinci si šli s obrovskými stratami „po selfie“. 

V stredu pri­z­nal iba to, že zopár dedín je nateraz „sivou zónou“, a to za cenu obrovských strát na ukrajinskej strane. 

No a včera chersonský vi­ce­gauleiter, ktorý reční vo svojej kancelárii pred ma­lič­kým por­tré­tom Pu­ti­na, odporúčal ministrovi obrany Sergejovi Šojguovi, aby sa zastrelil.

Dalo by sa po­ve­dať, že pre stúpencov vojny (pre odporcov nie) kvitne sloboda slova. Zdieľať

Pred niekoľkými dňami som bol svedkom rozhorčeného dialógu dvoch vedúcich ruských propagandistov o zbabranej mobilizácii. Terčom hnevu boli držitelia funkcie s názvom „voenkom“, regionálni odvodoví dôs­tojníci. 

Citujem v ruštine. Moderátor Vladimir Soloviov sa pý­tal: „A možno rasstreľať?“ Na to Margarita Simoňanová, šéf­re­dak­tor­ka propagandistického koncernu RT: „Ja pro­tiv rasstreľov.“ So­lo­viov na to: „A ja za.“

Na druhý deň vytiahol mladý blondiak na Sibíri zbraň a strieľal na „voenkoma“, ktorý mu práve odovzdal povolávací rozkaz.

Sedím celé noci pred ruskou televíziou a pred telegramkanálmi rus­kých milblogerov, lebo človek tam vidí nevídané veci. 

Dalo by sa po­ve­dať, že pre stúpencov vojny (pre odporcov nie) kvitne sloboda slova. Predseda branného výboru Štátnej dumy Andrej Kar­ta­po­lov vyzval ruské ministerstvo obrany, aby „prestalo klamať“ o vojne na Ukrajine. 

Poukázal na to, že denné zvodky generál­neho štábu od za­čiatku vojny „prakticky nemenia svoj obsah: bolo zostrelených de­sať lietadiel, zasiahnutých 50 ob­jek­tov, zničené stovky na­cis­tov…“.

Podľa Kartapolova však „národ čosi tuší: vidí, že ho neberú váž­ne, že nepovažujú za potrebné povedať mu nieže celú pravdu, ale ani len časť z nej“.

Každý deň teraz niekde vyskočí bývalý generál a terajší po­sla­nec Dumy Andrej Guruľov. Bol to on, kto vyrukoval s pravdou milióna a pol ukradnutých zimných uniforiem. Guruľov hovorí: „Problémom je endemické klamstvo, správy o ‚dobrej situácii‘. Tento systém funguje zho­ra nadol.“

Niekto mával vlajkou, niekto sa tváril pred kamerou radostne, ale drvivá väčšina mala kamenné tváre. Zdieľať

A hore sedí Putin. Vládnutie klamstvom je jeho dielo. Aj tá vojna je jeho dielo. A porážka na Ukrajine, ktorá sa rysuje pre túto jeseň, možno aj na­vždy, je tiež jeho dielo. 

Dešpekt k člo­ve­ku, zastarané zbra­ne, zlyhávajúca ko­munikácia, neschopné velenie, lož – bol to on, kto ten systém na­sta­vil. Bude to on, kto prehrá vojnu.

Pozrel som si prenos veľkého galakoncertu, s ktorým sa minulý pia­tok na Červenom námestí oslavovala pseudoanexia štyroch ukrajinských oblastí k Rusku. 

Návštevnosť bola slabá a bolo tam veľa mladých ľudí, ktorí sa bezradne prechádzali sem a tam. Niekto mával vlajkou, niekto sa tváril pred kamerou radostne, ale drvivá väčšina mala úplne bezvýrazné, ba kamenné tváre.

Poznám túto ruskú mládež zo svojho či­tateľského turné po Rusku v roku 2018. Bolo to desivé, so študentmi popredných univerzít sa ne­da­lo hovoriť o ničom. 

Správy nečítali, o dianí na svete niečo iba tušili. Niektorí sa mi priznali, že sa nezaoberajú relevantnými té­mami, lebo nemajú komu veriť.

Hromadia sa príznaky, že Putin tým Rusko nechtiac vrhne do novej „smuty“. Zdieľať

Učiteľom tejto generácie je dnešný oslávenec. 

Taká bola dohoda: Vy sa nestaráte do vecí verejných a ja sa nestarám do vecí súkromných. Ale 21. septembra Putin zmluvu vypovedal. Pochopil, že musí úplne demo­bilizované obyvateľstvo bleskurýchlo mobilizovať.

Hromadia sa príznaky, že Putin tým Rusko nechtiac vrhne do novej „smuty“. Do obávaného „ob­do­bia zmätkov“, ako je označená hlboká krí­za moskovského štátu v rokoch 1598 – 1613. 

Slovenský názov „ob­do­bie zmätkov“ je vybraný dobre – do kostí zmätených občanov Ruskej fe­derácie je tak veľa, že to stačí na gigantickú smutu.

O hroziacom období zmätkov debatovali aj propagandisti v stre­daj­šej relácii Soloviova. Bolo tam povedané, že terajšia „hroz­ba nie je men­šia ako v roku 1941“ a že v prípade ruskej po­rážky na­sleduje smu­ta, ktorá „bu­de taká krvavá kaša!“.

Opäť zaznela aj tvrdá kritika ve­lenia ruskej armády.

To bežne funguje podľa osvedčenej schémy „cár je dobrý, činovníci sú zlí“. 

Ten­toraz ma však iritoval je­den malý detail: možno to bo­la náhoda – Putina však už veľmi ani nespo­mí­na­li.