Medzi nimi boli nielen lídri superveľmocí a vojenský velitelia, ale aj pápež Ján XXIII, ktorého úlohu nedávno zdôraznil pápež František. Ako sa to stalo?

Stúpajúce napätie

V roku 1962 napätie vo vzťahoch medzi ZSSR a USA prudko narastalo. Američania  rozmiestnili rakety s atómovými hlavicami v Turecku, odkiaľ by dosiahli na sovietske územie v priebehu 10-15 minút. V protireakcii na to Sovieti poslali svoje jadrové zbrane na Kubu. Obidve krajiny sa odôvodnene ocitli v ohrození.

V lete toho roku takmer 50 tis. sovietskych vojakov dostalo zimné uniformy vrátane lyže a boli poslaný loďami údajne na Čukotku. Iba po prechode Gibraltáru a výstupe do Atlantiku zistili, že skutočné idu do Kuby. Vtedy nikto z nich nemal vo vačku smartfón, preto posun armády zostal tajomstvom. Američania ani nepodozrievali o takomto posilnení kubánskej obrany a vážne plánovali pristáť na ostrove.    

Obyvateľstvo obidvoch veľmocí netušilo o týchto udalostiach. Kubánska raketová kríza sa rozvinula v skoro úplnej absencii verejných informácií. Neboli žiadne úniky do tlače alebo vzájomné verbálne útoky a vyhrážky. Ak by atómové bomby naozaj začali padať na hlavy občanov, bolo by to pre nich hotové prekvapenie.

Politici (najmä sovietski) sa vtedy málo riadili verejnou mienkou a preferovali tajnú diplomaciu. Môžeme ich za to viniť, ale v tomto prípade sa to stalo jedným z  faktorov vyriešenia situácie. Vodcovia sa nebáli, že ich niekto odsúdi za slabosť a nerozhodnosť, preto si mohli slobodne zvoliť svoje činy bez strachu zo „straty tváre“. Občas si želám aby takto aj dnes bolo na Ukrajine.

Pred poslednou čiarou

Udalosti mali rýchly rozvoj. 27. októbra sovietske jednotky protivzdušnej obrany zostrelili americké prieskumné lietadlo nad Kubou. Vedenie USA oboznámilo sovietskeho veľvyslanca že ak sa to opakuje, vypukne vojna.

Na druhý deň už Američania zaútočili na sovietsku ponorku pri Kube. Jej kapitán chcel vrátiť úder so všetkou jadrovou silou – mal na to aj zbrane aj právomoci. Šťastnou náhodou bol vtedy na lodi jeho náčelník, budúci admirál Vasilij Archipov, ktorý mu zakázal odpáliť rakety a tak zabránil atómovej vojne.

Medzitým kubánsky vodca Fidel Castro oznámil, že invázia Yankee sa čoskoro začne. To nebola jeho fantázia – Američania, ktorí ani nevšimli rozsah sovietskej prítomnosti na Kube, už nachystali agresiu. Castro chcel, aby ZSSR udrel ako prvý jadrovými strelami z ostrova do Spojených štátov. Toto bola posledná čiara, pred ktorou sa ocitli súperiace veľmoci.

Urbi et orbi

Na vrchole krízy zaznel hlas z Večného Mesta. Pápež Ján XXIII verejne apeloval na hlavy konfrontujúcich štátov, aby sa zastavili a zabránili vojne. Nebol to tradičný „Urbi et orbi“, no tí, od ktorých závisela ďalšia existencia ľudstva, dobre ho počuli.

Skutočnosť, že John Kennedy prijal jeho slová, vyzerá celkom prirodzene: vyrastal v katolíckej rodine a jeho otec bol osobným priateľom pápeža Pia XII. Reakcia sovietskej strany sa však bola úplne prekvapivou. Na druhý deň už hlavné komunistické noviny „Pravda“ zverejnili pápežovu výzvu bez skratiek a komentárov, čo bolo bezprecedentné. Zároveň sovietsky vodca Nikita Chruščov poslal Kennedymu odkaz, v ktorom ponúkol kompromis.

Ten už bol na to pripravený. Kríza bola šťastne zažehnaná: ZSSR odvolal rakety a jednotky z Kuby, ktorá dostala od USA záruky neútočenia. Americké jadrové zbrane odišli z Turecka a Talianska. Dá sa to hodnotiť ako jedno z najefektívnejších vyjadrení Svätej stolice.

Prečo sa to umožnilo? Po prvé, ako sám Chruščov neskôr priznal, bol vážne vystrašený, keď sa ocitol na pokraji atómovej vojny. Slová pápeža mu asi ukázali správnu cestu. Po druhé, bez ohľadu na to, ako zvláštne to znie, bol Jánovým obdivovateľom. Zaznamenal podobu ich osudov: obaja vyšli z hĺbky svojich národov a dosiahli najvyššej moci vďaka vlastným schopnostiam a neustálej práce.     

Dokonca s ním nadviazal osobný vzťah. Sprostredkovateľom v ich kontaktoch bol šéfredaktor známeho amerického týždenníku „Saturday Review“ Norman Cousins. Niekoľkokrát cestoval medzi Rímom a Moskvou s pokynmi od pápeža, celé hodiny sa rozprával s Chruščovom, odovzdával jeho pozdravy pápežovi. Vďaka ich komunikáciám sa podarilo vybaviť prepustenie zo sovietskeho väzenia ľvovského arcibiskupa Josepha Slipyho a pražského arcibiskupa Josefa Berana.

Pacem in terris

Ten istý Cousins ​​ako prvý priniesol do Moskvy výtlačok novej encykliky „Pacem in terris“ („Mier na Zemi“) v ruštine. Jeho návšteva bola venovaná vyriešeniu bolestivej otázky - inšpekcií jadrových testov, ktorá opäť začala kaziť vzťahy medzi Kennedym a Chruščovom. Encyklika poskytla základ pre zodpovedné správanie dvoch vodcov.

Tento dokument, v podstate - testament Jána XXIII, nielenže nestratil svoj význam, ale stal sa možno ešte dôležitejším. Pápež Ján trval: „...medzi štátmi môžu a vznikajú konflikty záujmov, ale takéto rozpory a spory treba prekonať a vyriešiť bez použitia sily, prefíkanosti a klamstva... so vzájomným porozumením...“ Poukázal na potrebu odzbrojenia pre udržanie mieru na Zemi. „Aj po šesťdesiatich rokoch na nás tieto slová pôsobia svojou aktuálnosťou. Ja som si ich osvojil,“ - povedal nedávno pápež František.

Tak ako pápežovo vyhlásenie malo vplyv na ukončenie konfrontácie v dňoch kubánskej raketovej krízy, tak aj jeho výzva na odzbrojenie, súdiac podľa udalostí, ktoré veľmi skoro nasledovali, mala svoj účinok. O niekoľko mesiacov neskôr podpísali ZSSR, USA a Veľká Británia v Moskve zmluvu o zákaze jadrových skúšok.

Pápež Ján XXIII sa toho nedožil, zomrel v júni 1963. John Kennedy bol zavraždený v novembri. V októbri 1964 Chruščova zvrhli jeho súdruhovia. Epizóda ich spoločných akcií zostala dôkazom možnosti najradikálnejších dohôd – iba ak si to lídri skutočne želajú. A vidia ich morálne opodstatnenie a božskú prozreteľnosť.

Sovietsky dôstojník, americký novinár, komunistický vodca, demokraticky zvolený prezident a rímsky pápež – títo ľudia zachránili svet pred 60. rokmi. Kto to urobí dnes? Stačí súčasným štátnym činiteľom zodpovednosť a oddanosť ľudstvu, aby sa zastavili pred posledným osudovým krokom? Alebo do takej miery dôverujú vlastnej propagande, že nadšene prekročia čiaru a dovedú nás do nešťastia?

Len pred pár dňami pápež František prihovoril sa za mier a ukončenie „jadrovej nočnej mory“: „Mier je svätý. Vojna taká nikdy nemôže byť. Ľudstvo musí skoncovať s vojnami, inak príde vojna, ktorá skoncuje s ľudstvom“. Mali by ho vypočuť tí, ktorí majú moc zastaviť ozbrojené šialenstvo.

P.S. Pri písaní tohto textu boli použité materiály z článkov dvoch skvelých ruských novinárov - Georgia Bovta a Andreja Kolesnikova, uverejnených v novinách "Газета.ru".         

https://www.gazeta.ru/comments/column/bovt/15655873.shtml

https://www.gazeta.ru/comments/column/kolesnikov/15675079.shtml