Tento článok som rozdelil do šiestich (A-F) zamyslení. 

A/ Láska sa začala považovať za nenávisť
Nie je pravda, že by Cirkev niekoho nenávidela kvôli jeho sexuálnej orientácii. Jej postoj je založený na postoji lásky, ktorá sa začala považovať za niečo zlé. Láska a pravda idú „ruka v ruke“. Ak niekto, koho máme radi, robí niečo, čo mu škodí alebo môže škodiť, tak ho upozorníme, prípadne vyjadríme nesúhlas. Je to pre jeho dobro. Nesúhlas nie je to isté čo nenávisť. Je užitočné rozlišovať medzi homofóbiou (iracionálnym strachom či nepriateľstvom) voči ľuďom, ktorí cítia homosexuálnu náklonnosť, a nesúhlasom s homosexuálnym konaním. Ježiš nás však pripravil na to, že keď nenávideli jeho, môžeme to istým spôsobom očakávať aj my. Budeme osočovaní a kadejako nálepkovaní. Takže vieme, čo môžeme očakávať aj naďalej. 

B/ Je rozdiel medzi správaním, náklonnosťou a osobou
Kritika vychádza z predpokladu, že ak Cirkev s nejakým konaním nesúhlasí, tak to znamená, že nenávidí (nemá rada, alebo má fóbiu) z tých, ktorí sa na danom konaní zúčastňujú. Toto však z toho nevyplýva, pretože je rozdiel medzi konaním a osobou. Nesúhlasiť s konaním neznamená nenávisť voči človeku. Je veľa vecí, na čom sa nezhodneme. To neznamená, že sa preto navzájom nenávidíme. Napokon, nálepkovať veriacich a Cirkev ako homofóbnych je „ad hominem“ argument (útok na osobu), čo situácii príliš neprospieva a ani to nevyvracia to, čo Cirkev učí. 

Berme do úvahy rozlíšenie medzi identitou a konaním osoby. Všetci sme milované Božie deti. Rozlišujme tiež medzi náklonnosťou a správaním. Každý pociťujeme voči niečomu náklonnosť či pokušenie. To samo o sebe nemusí byť hriechom, ale to, ako na základe toho konáme, je už na našej zodpovednosti. Cirkev ani kresťania neodsudzujú niekoho len preto, lebo majú nejakú náklonnosťou. Katolícka cirkev odmieta akúkoľvek nespravodlivú diskrimináciu voči ľuďom s homosexuálnou náklonnosťou.  Ako uvádza KKC v bode 2358: “Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.” KKC dokonca uvádza, že s pomocou priateľstva, modlitby a milosti sa “môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti” (KKC 2539).

C/ Obviňovanie Cirkvi a veriacich je založené na falošnej dileme
Toto obvinenie typu „si netolerantný homofób“ je síce dobrý rétorický ťah s emocionálnym nábojom, ale zdá sa, že je založené na falošnej dileme. V spoločnosti sa vytvorilo presvedčenie, že v niektorých veciach sa nedá rozumne a tolerantne nesúhlasiť. Buď sa prispôsobíš a prijmeš všetko, čo daná skupina chce, alebo si jednoducho netolerantný homofób. Tretia cesta či možnosť nie je. Nedá sa byť tolerantným a pritom nesúhlasiť.

D/ Námietka vyvracia samú seba a kritik je nekonzistentný v aplikácii morálnych princípov
Morálna zásada tejto námietky je, že by sme nemali odmietnuť vieru či prax niekoho iného, pretože ak to spravíme, ide o „nenávistné prejavy“ a „netoleranciu“. Avšak, kritik tiež nesúhlasí s tým, čo tvrdia a robia kresťania a Cirkev, čiže podľa tohto princípu tiež šíri nenávisť a je netolerantný. Mohli by sme ho nazvať ako „kresťanofób“ či „cirkevnofób“. Ale asi vidíš, že to nedáva zmysel. A toto ani robiť nechcem. No podobný nezmysel je niekoho označiť za homofóba len preto, lebo má na niečo iný názor. Ak teda nesúhlas znamená šírenie nenávisti, potom tí, čo nesúhlasia s Cirkvou, šíria nenávisť voči Cirkvi a všetkým veriacim. Mnohí obhajujú slobodu slova, ale niekde tá sloboda nie je prípustná. Ide o dvojitý meter. „Buďte ku nám tolerantní, no my takí ku vám nebudeme“ (príklad: situácia biskupa Haľka).

Ešte jedna vec: na aký morálny štandard sa môžu tí, čo hlasno kričia o tolerancii a spravodlivosti, odvolať? Ak je všetko relatívne a len vecou názoru človeka, potom nejde o nič objektívne správne či nesprávne. Čo potom s ľuďmi, ktorí by napr. povedali, že pre nich spravodlivosť a tolerancia nie sú dôležité? Čo spravíme teraz v mene tolerancie? Veď mali by sme tolerovať všetko, či nie? Odvolávanie sa na objektívnu morálnu hodnotu znamená, že táto hodnota nevychádza len z ľudí, ale presahuje človeka. A toto je teda istým dôkazom existencie Boha ako objektívneho morálneho štandardu.

E/ Prečo Cirkev učí to, čo učí
Zajímalo by ma, koľkí z kritikov sa aj skutočne zaujímajú o to, čo Cirkev učí, a prečo to učí. Prečo Cirkev vníma homosexuálne úkony ako niečo nesprávne či nezriadené? Mohlo by nám pomôcť pozrieť sa na prirodzený zákon. To, čo je dobré pre živého tvora, je určené účelom, na ktorý existujú jeho prirodzené schopnosti a danosti. Každá vec má účel, a je správne použitá, ak je to v súlade s daným účelom. Napr. píla je na rezanie vecí (pílenie dreva...). Ale ak sa ju niekto pokúsi použiť inak, napr. na česanie vlasov alebo brnkanie na gitare, nielenže poškodí pílu či gitaru, ale môže si aj ublížiť. Keď používame veci v rozpore s ich podstatou, stávajú sa dysfunkčnými až nebezpečnými. Teraz, na čo sú sexuálne orgány a danosti? Ak ich človek chce použiť, bez osoby opačného pohlavia zostanú neúplné, potrebujú druhú osobu. Sú určené na komplementaritu. Svoje naplnenie a správne použitie dosiahnu teda vo vzájomnom zjednotení sa s osobou opačného pohlavia. Ide teda o zjednotenie, a okrem toho aj plodenie. Keďže toto chýba pri snahe o zjednotenie osôb rovnakého pohlavia, je to nezriadené a v rozpore s prirodzenými danosťami ľudí a orgánov. To neznamená, že sú nezriadení všetci títo ľudia ako takí. Ale dané konanie ide proti prirodzenému zmyslu a účelu, a teda, nie je to pre človeka dobré. A ak ide o manželstvá osôb rovnakého pohlavia, tak, ak je manželstvo o mužovi a žene, tak osoby rovnakého pohlavia manželstvo nedokážu vytvoriť. Nejde ani tak o to, čo by malo alebo nemalo byť povolené a umožnené, ale skôr o to, čo je možné a čo nie.

Ako som spomínal, treba sa samozrejme vyhýbať urážkam, nespravodlivej diskriminácii a každého treba prijímať s rešpektom a s úctou. To je tiež postoj Cirkvi. Láska k blížnemu. Láska však neznamená všetko schvaľovať. Ak sa však vyskytnú a vyskytujú urážlivé a dehonestujúce komentáre a správanie voči členom LGBT skupiny, som jasne proti tomu. 

F/ Námietka: „Prečo Cirkev zakazuje, aby sa mali dvaja ľudia radi?“
Toto je nepresné. Kresťanstvo nie je o tom, že by sa zakazovala láska dvom ľuďom. To je veľmi pokrivené prezentovanie kresťanstva a Cirkvi. Láska sa nezakazuje. Čo však láska vlastne je? Čo znamená mať niekoho rád? Láska sa prejavuje rôzne, poznáme viacero druhov. Nie každý typ je rovnaký, nie v každom sa správame rovnako, nie v každom vyjadrujeme lásku rovnako.

Vzťahy s osobami rovnakého pohlavia zakázané nie sú. Veď všetci v nich žijeme. Zádrhel nastáva, keď sa za pojem láska automaticky a implicitne dosádza sexuálne vyjadrenie jednoty a lásky, ktoré patrí len do manželstva a je možné len medzi mužom a ženou. To, že táto jednota nemôže existovať medzi mužom a mužom, ženou a ženou neznamená, že títo ľudia nemôžu byť v jednote a láske s druhými inými spôsobmi. Aj oni sú povolaní žiť svoje poslanie a smerovať k ľudskej a kresťanskej dokonalosti. V podcaste "Rozumná viera" (č. 47) som v rámci tejto témy hovoril ešte o mnoho inom a obšírnejšie, ako v článku. Spomínal som aj zdravotné riziká homosexuálneho správania. Aj z tohto hľadiska je namieste toto konanie nepodporovať – nechceme podporovať niečo, čo môže druhým škodiť.

Ja osobne nemám nič proti ľuďom, nech je ich orientácia, náklonnosť či príslušnosť ku skupine akákoľvek. Chcem mať ku každému rešpekt a úctu. Ale to, že nie so všetkým súhlasím neznamená, že odsudzujem konkrétnych ľudí alebo že ich nenávidím. Veľmi dobrou pomôckou v tejto debate môžu byť rozlíšenie, ktoré som uviedol: osoba, konanie, náklonnosť. Priatelia, navrhujem, aby sme mali k sebe vzájomnú úctu a rešpekt a to aj napriek nezhodám. A aby sme nerobili unáhlené zovšeobecňujúce závery a obvinenia. Takže, je Cirkev homofóbna? Nie, nie je. 

Ďakujem, ak si si článok prečítal/a. Maj sa krásne.