Rusko

O iných významoch výrazu Rusko pozri Rusko (rozlišovacia stránka).

Ruská federácia
Vlajka Znak
Národné motto: nie je
Štátna hymna: Gosudarstvennyj gimn Rossijskoj Federacii (Štátna hymna Ruskej federácie)
Miestny názov
• dlhý	Российская Федерация
• krátky	Россия
Hlavné mesto	Moskva 55°45′ s.š. 37°37′ v.d.
Najväčšie mesto	Moskva
Úradné jazyky	ruština v jednotlivých subjektoch ďalšie jazyky
Demonym	Rus, Ruska
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	federatívna poloprezidentská republika Vladimir Putin Michail Mišustin
Vznik	25. december 1991 (rozpadom ZSSR)
Susedia	Nórsko, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Bielorusko, Ukrajina, Gruzínsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Mongolsko, Čína, KĽDR, Japonsko, USA
Rozloha  • celková  • voda (%)	17 098 246 km² (1.)   720 500 km² (13 %)
Počet obyvateľov  • sčítanie (2021)  • hustota (2022)	144 699 673 (okrem Krymu) 8,4/km² (181.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2022 4,650 bilióna $ (6.) 31 967 $ (59.)
Index ľudského rozvoja (2019)	0,824 (52.) – veľmi vysoký
Mena	ruský rubeľ (=100 kopejok) (RUB)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+2 až +12) (UTC+3 až +13)
Medzinárodný kód	RUS / RU
Medzinárodná poznávacia značka	RUS
Internetová doména	.ru (rezervovaná aj doména .su), .рф
Smerové telefónne číslo	+7

Rusko (rus. Россия – Rossija), dlhý tvar Ruská federácia (RF; rus. Российская федерация – Rossijskaja federacija), je transkontinentálna krajina rozprestierajúca sa na území východnej Európy a severnej Ázie. Ide o najväčší štát na svete, ktorého medzinárodne uznané územie má rozlohu 17 098 246 km² a zahŕňa jednu osminu obývateľnej pevniny Zeme. Rusko sa rozprestiera v jedenástich časových pásmach a má spoločné pozemné hranice so štrnástimi krajinami, čo je viac ako ktorákoľvek iná krajina okrem Číny. Je deviatou najľudnatejšou krajinou sveta a najľudnatejšou krajinou Európy. Má 144 miliónov obyvateľov. Hlavným a najväčším mestom Ruska je Moskva, najväčšie mesto Európy podľa počtu obyvateľov. Petrohrad je kultúrnym centrom krajiny a druhým najväčším mestom Ruska. Medzi ďalšie veľké mestské oblasti patria Novosibirsk, Jekaterinburg, Nižnij Novgorod a Kazaň.

Východní Slovania sa ako rozpoznateľná etnická skupina objavili v Európe medzi 3. a 8. storočím n. l. Kyjevská Rus vznikla ako štát v 9. storočí a v roku 988 prijala od Byzantskej ríše pravoslávne kresťanstvo. Rus sa nakoniec rozpadla a Moskovské veľkokniežatstvo sa rozrástlo na Ruské cárstvo. Do začiatku 18. storočia sa územie Ruska značne rozšírilo prostredníctvom dobývania, anexií a úsilia ruských objaviteľov a vyvinulo sa do Ruského impéria, ktoré je dodnes treťou najväčšou ríšou v histórii. Po ruskej revolúcii v roku 1917 však bola monarchia v Rusku zrušená a nahradená Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou – prvým socialistickým štátom na svete. Po ruskej občianskej vojne založila Ruská socialistická federatívna sovietska republika s ďalšími tromi sovietskymi republikami Sovietsky zväz, v rámci ktorého bolo Rusko najväčšou a hlavnou republikou. Na úkor miliónov životov Sovietsky zväz v 30. rokoch 20. storočia prešiel rýchlou industrializáciou a neskôr zohral rozhodujúcu úlohu pre Spojencov v druhej svetovej vojne, keď viedol rozsiahle vojnové úsilie na východnom fronte proti nacistickému Nemecku. S nástupom studenej vojny súperil so Spojenými štátmi o globálny ideologický vplyv. Sovietska éra 20. storočia bola tiež svedkom niektorých najvýznamnejších ruských technologických úspechov vrátane prvej družice vyrobenej človekom a prvého letu človeka do vesmíru.

V roku 1991 vznikla po rozpade Sovietskeho zväzu nezávislá Ruská federácia. Bola prijatá nová ústava a odvtedy je Rusko spravované ako federatívna poloprezidentská republika. Od prelomu 20. a 21. storočia dominuje ruskému politickému systému Vladimir Putin, za ktorého vlády krajina zaznamenala ústup od demokracie a posun k autoritárstvu. Rusko sa vojensky angažovalo vo viacerých postsovietskych štátoch, čo zahŕňalo medzinárodne neuznanú anexiu Krymu v roku 2014 od susednej Ukrajiny a jej štyroch ďalších regiónov v roku 2022 počas prebiehajúcej invázie. V medzinárodných rebríčkoch sa Rusko umiestňuje na nízkych priečkach v meraní ľudských práv a slobody tlače. Krajina má tiež vysokú mieru vnímanej korupcie.

V celosvetovom rebríčku je ruská ekonomika deviata najväčšia podľa nominálneho HDP a šiesta najväčšia podľa HDP v parite kúpnej sily. Rusko vlastní najväčší arzenál jadrových zbraní a má piate najvyššie vojenské výdavky. Jeho zdroje nerastných a energetických surovín sú najväčšie na svete a v ťažbe ropy a zemného plynu je v celosvetovom meradle na vysokej úrovni. Krajina je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, členským štátom G20, ŠOS, BRICS, APEC, OBSE a WTO a vedúcim členským štátom SNŠ, OZKB a EAEU. V Rusku sa nachádza 30 pamiatok svetového dedičstva UNESCO.

Pôvod názvu

Slovo ruský (starorusky: русьскыи) je utvorené od slova rus (po rusky: русь) prebratého od východných Slovanov. Týmto slovom nazývali východoslovanský štát Kyjevskú Rus – niekedy však aj Kyjevská zem – (po rusky: Киевская земля), aby ju rozlíšili od Novgorodskej zeme a Rostovsko-suzdaľského kniežatstva. V byzantských kronikách sa okrem základu slova s „u“ (russ-) spomína aj základ s písmenom „o“ (Rhos, R(h)os). Z tohto variantu pochádza aj konečný názov krajiny – Rusko.

Etymológia slova rus nie je dodnes vyriešená, a jej vysvetlenie má korene v mnohých verziách:

• Slovo má pôvod v staroslovienskom jazyku a je odvodené od slova Róþsmenn alebo Róþskarlar (po slovensky: moreplavec), nie však Róþs.
• Vo fínčine od slova ruotsi (po slovensky: Švéd, Švédsko).
• Slovo je odvodené od základu indoárijskeho slova ruksa (russa) čo znamená svetlý alebo biely.

Táto téza sa zakladá na skutočnosti, keď väčšina obyvateľov ruskej zeme v 10. – 12. storočí mala v tvári črty škandinávskych národov, aké sa dnes vyskytujú u obyvateľov Fínska, Švédska, Nórska, Islandu a Grónska.

• Za pôvod etymológie slova sa pokladá posvätné zviera východných Slovanov – medveď – analogicky z latinského jazyka (ursus) a starogréckeho jazyka (αρκτος), ktorého podoba v staroslovienčine by bola рьсь.
• Slovo má pôvod v názve ukrajinskej rieky Ros (pravý prítok rieky Dneper). Slovo však nemalo na konci písmená „o“ ani „u“ ale nemý zvuk „ъ“.
• Slovo je odvodené z mena prvého kniežaťa Kyjevskej Rusi – Rurika.

Dejiny

Kniežatstvá Kyjevskej Rusi (1054 – 1132)

Periodizácia dejín Ruska:

• Územie Ruska pred vytvorením Starej Rusi (7. storočie pr. Kr. – 5. storočie)
• Stará Rus (5. storočie – 9. storočie)
• Kyjevská Rus (882 (862) – (1132) 1125)
• Moskovské kniežatstvo (1246 – 14. stor.)
• Moskovské veľkokniežatstvo (14. stor. – 1547)
• Ruské cárstvo (1547 – 1721)
• Ruské impérium (1721 – 1917)
• Ruská sovietska federatívna socialistická republika (1918 – 1922)
• Zväz sovietskych socialistických republík (1922 – 1991)
• Ruská federácia (1991)

Prvá písomná zmienka o Rusku pochádza z 10. storočia a je uvedená v staroruských dokumentoch z 10. – 15. storočia pod názvom Россiя alebo Россiа. Tento termín, ktorý sa používal od roku 1517 označoval iba severovýchodné územie krajiny (t. j. Ruské zeme), ktoré nepatrilo Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu, boli však spojené s Veľkým moskovským kniežatstvom do jedného štátu. V 14. storočí sa Ruskom v povedomí západných krajín označovalo územie Moskovskej Rusi, ktorého obyvateľmi boli Moskviti.

Oficiálny názov štátu – „Rusko“ – zaviedol Peter I. v roku 1721, keď vytvoril Ruské impérium. Dňa 1. septembra 1917 bola v Rusku vyhlásená republika, ale fakticky sa ňou stalo už 3. marca 1917 po vypuknutí februárovej revolúcie. V období od 10. januára 1918 do 30. decembra 1922 bolo ruské územie súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a následne Zväzu sovietskych socialistických republík (30. december 1922 – 25. december 1991).

Dňa 12. júna 1990 poslanci Najvyššieho sovietu RSFSR prijali Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej federácie. Začiatkom decembra (8. december 1990) sa predstavitelia RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska na stretnutí v Bielovežskej rezervácii dohodli na spoločnom rozpustení ZSSR a vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov. Dňa 25. decembra 1991 zaniknutý štátny útvar Zväz sovietskych socialistických republík dostal nový názov – Ruská federácia.

Geografia

Hranice

Poloha Ruska vo svete

Mapa Ruska

Topografická mapa Ruska

Rusko hraničí celkovo so 16 krajinami a so 14 po súši:

na severozápade

• Nórsko (219,1 km, po súši 195,8 km)

V dĺžke 152,8 km hranica Ruska a Nórska vedie riekami a jazerami a 23,3 km vedie po mori.

• Fínsko (1 325,8 km, po súši 1 271,8 km)

V dĺžke 180,1 km hranica Ruska a Fínska vedie riekami a jazerami a 54 km vedie po mori.

na západe

• Estónsko (466,8 km, po súši 324,8 km)

V dĺžke 145 km hranica Ruska a Estónska vedie po mori.

• Lotyšsko (270,5 km, po súši 133,3 km)
• Litva (288,4 km, po súši 266 km)

Hranica s Kaliningradskou oblasťou je dlhá 236,1 km a 22,4 km z nej vedie po mori.

• Poľsko (236,3 km, po súši 204,1 km)

Hranica s Kaliningradskou oblasťou je dlhá 0,8 km z toho 32,2 km vedie po mori.

• Bielorusko (1 239 km)

na juhozápade

• Ukrajina (2 245,8 km, po súši 425,6 km)

V dĺžke 320 km hranica Ruska a Ukrajiny vedie po mori.

na juhu

• Gruzínsko (897,9 km, po súši 875,9 km)

V dĺžke 56,1 km hranica Ruska a Gruzínska vedie riekami a jazerami a 22,4 km po mori.

• Azerbajdžan (350 km, po súši 327,6 km)

V dĺžke 55,2 km hranica Ruska a Azerbajdžanu vedie po mori.

• Kazachstan (7 598,6 km, po súši 7 512,8 km)

V dĺžke 1 576,7 km hranica Ruska a Kazachstanu vedie riekami a jazerami a 85,8 km po mori.

• Mongolsko (po súši 3 485 km)
• Čína (po súši 4 209,3 km)
• Kórejská ľudovodemokratická republika (39,4 km)

V dĺžke 17 km hranica Ruska a KĽDR vedie riekami a jazerami a 22,1 km vedie po mori.

na východe

• Japonsko (194,3 km)
• Spojené štáty americké (49 km)

S Bieloruskom, Mongolskom a Čínou nemá Rusko hranicu vedúcu po vode.

Problém súčasných hraníc Ruska s bývalými sovietskymi republikami v medzinárodno-právnom vzťahu ešte nie je skončený. Napríklad hranica medzi Ruskom a Ukrajinou je doteraz ohraničená, hoci jej určenie bolo zakončené v roku 2006.

Hranice po súši

Západná suchozemská hranica Ruska sa neviaže k prírodným hraniciam. V časti od Baltského do Azovského mora prechádza obývaným územím. V tejto oblasti hranicu vymedzujú železnice na trase Petrohrad – Tallinn, Moskva – Riga, Moskva – Minsk – Varšava, Moskva – Kyjev, Moskva – Charkov.

Južná hranica po zemi s Gruzínskom a Azerbajdžanom vedie cez hory Kaukazu od Čierneho po Kaspické more. Železničná trať v tejto oblasti lemuje brehy morí. Cez strednú časť chrbta vedú dve diaľnice, ktoré sú v zime často zasypané snehom.

Hranica s Kazachstanom

Hranica s Kazachstanom je najdlhšia hranica Ruska, ktorá vedie po súši. Vedie cez Zavolžie, južný Ural a juh Sibíri. Cez hranicu prechádzajú mnohé železnice smerujúce do strednej Ázie (Astrachan – Guriev, Saratov – Uraľsk, Orenburg – Taškent) a Kazachstanu (Barnaul – Alma-Ata). Hranicou prechádza aj malá časť Transsibírskej magistrály (Čeľabinsk – Omsk), Stredosibírskej a Južnosibírskej magistrály.

Hranica s Čínou

Hranica s Čínou je druhá najdlhšia hranica Ruska. Prechádza riekou Amur a jeho prítokom Ussuri a Argun. Stretáva sa s Čínskovýchodnou železnicou, postavenou ešte v roku 1903 a diaľnicou do Vladivostoku, ktorá pokračuje na čínskom území, aby tak mohla čo najkratším možným spôsobom spojiť Ďaleký východ so Sibírou.

Hranica s Mongolskom

Prechádza hornou oblasťou južnej Sibíri a delí ju Transsibírska magistrála na trase Ulan-Ude – Ulanbátar – Peking.

Hranica s KĽDR

Cesta z Vladivostoku do dedinky Chasan v stráženom hraničnom pásme Ruska a KĽDR

Hranicou Kórejskej ľudovodemokratickej republiky prechádza železničná trať smerujúca do Pchjongjangu.

Hranice po mori

Hranicu, ktorá prechádza len morom má Rusko s USA a Japonskom. Sú to úzke prielivy, ktorými sú rozdelené Južné Kurily od ostrova Hokkaidó a Ratmonov ostrov od Ostrova Kruzenšterna (tzv. Diomedove ostrovy). Celková dĺžka hraníc vedúca po vode je 38 807,5 km.

Severná hranica

Najdlhšia morská hranica Ruska je dlhá 19 724,1 km a prechádza pobrežím Severného ľadového oceánu, Barentsovho, Kurského, Lapteho, Východosibírskeho a Čutského mora. Plaviť sa bez ľadoborca sa dá iba pri severných brehoch Kolského polostrova. Všetky prístavy, ktoré sa nachádzajú na severe Ruska okrem prístavu v meste Murmansk sa využívajú iba v letných mesiacoch (2 – 3 mesiace), pretože väčšinu roka sú zamrznuté. Toto je dôvod prečo sa severná hranica Ruska nevyužíva na lodné spojenie s inými krajinami.

Západná hranica

Druhá najväčšia morská hranica v dĺžke 16 997 km prechádza pobrežím Tichého oceánu a Beringovým, Ochotským a Japonským morom. Juhovýchodné pobrežie Kamčatky sa nachádza bezprostredne pri oceáne. Hlavné nezamŕzajúce prístavy v tejto oblasti sú v mestách Vladivostok a Nachodka.

Železnica sa k pobrežiu Ruska dostane iba na juhu prímorského kraja v oblasti prístavov v Tatárskom prielive (Sovetskaja Gavaň a Vanino). Prímorské oblasti sú tu veľmi riedko osídlené.

Hranica Azovského mora

Hranica Azovského mora prechádza od Taganrogského zálivu do Kerčského prielivu, a potom čiernomorským pobrežím Kaukazu. Hlavné prístavy na pobreží Čierneho mora sú v mestách Novorossijsk (najväčší prístav Ruska) a Tuapse. Známymi prístavmi Azovského mora sú Ejsk a Taganrog. More je však veľmi plytké, preto tu nie je veľa prístavov. Ďalším problémom je, že pobrežie Azovského mora na krátku dobu zamŕza a plavba v zimnom období je tu možná iba s ľadoborcami.

Hranica Baltského a Azovsko-čiernomorského úmoria

Dĺžka morského pobrežia Baltského a Azovsko-čiernomorského úmoria je dlhá 389,5 kilometra. Využíva sa veľmi intenzívne.

Hraničné prístavy Ruska

V Sovietskom zväze sa prístavy stavali predovšetkým v regióne Pobaltia. Najväčším morským obchodným prístavom krajiny je prístav v Petrohrade, ale v súčasnosti sa stavajú vo Fínskom zálive aj ďalšie, ktoré sa v budúcnosti využijú ako ropné terminály.

Najvzdialenejšie body Ruska

• Najsevernejší kontinentálny bod Ruska je Čeľuskinov mys (77°40′S 104°15′V), ostrovný zas mys Fligeli na Rudolfovom ostrove v súostroví Zem Františka Jozefa (81°50′35″S 59°14′22″V).
• Najjužnejší bod Ruska sa nachádza v Dagestane na hranici s Azerbajdžanom. (41°13′14″S 47°51′28″V).
• Najzápadnejší bod Ruska je Baltská kosa v Kaliningradskom zálive. (54°27′29.4″S 19°38′21″V).
• Najvýchodnejší bod Ruska je na Diomedových ostrovoch v Beringovom prielive. (65°47′S 169°01′Z).

Keďže cez polostrov Čukotka prechádza 180. poludník, ležia najvýchodnejšie časti Ruska na západnej pologuli. V Rusku sa nachádza najchladnejšie trvale obývané miesto na Zemi - dedina Ojmiakon na Sibíri.

Povrch

Rovinatá step vo Volgogradskej oblasti

Národný park Jugyd Va v pohorí Ural

Kaukazské pohorie

Elbrus, najvyšší bod Ruska (5 642 m n. m.)

Altaj

Koriacka sopka nad mestom Petropavlovsk-Kamčatskij na Kamčatke

Väčšia časť Ruska sa nachádza v stabilnej oblasti vrchnej časti zemskej kôry Eurázijského kontinentu. Má väčšinou rovinatý, nízkohorský povrch. Podľa výšky a charakteru reliéfu v kontinentálnej časti Ruska sa územie delí na 6 veľkých oblastí:

• pahorkatinovo-nížinnú (európska časť Ruska),
• nížinno-rovinatú (západná Sibír),
• nízkohorskú (stredná Sibír),
• horskú (južná Sibír),
• horskú a nížinnú (severná časť Ďalekého východu),
• horsko-rovinatú (Ďaleký východ).

Súčasťou takéhoto rozdelenia oblastí Ruska sú aj pohoria Ural a Kaukaz, ktoré ohraničujú európsku časť krajiny a západnú Sibír.

Na južnom Urale sa nachádza jedna z najväčších pamiatok historickej kultúry z tejto oblasti – Kapova jaskyňa, kde v roku 1959 našli najstaršie paleolitické nástenné maľby mamuta, koňa a nosorožca.

Okrem toho je tu vyše 100 unikátnych granitových útesov zaujímavých tvarov, ktoré sú na zozname chránených objektov sveta. Najväčší z nich s výškou 750 m sa nachádza v Krasnojarskom kraji.

V oblasti Veľkého Kaukazu sa nachádza najvyšší bod Ruska – Elbrus, ktorý dosahuje výšku 5642 metrov nad morom. Susedný vrch Kazbek (hneď oproti nemu) má výšku 5 621 m. Najnižším bodom v krajine je Kaspické more vo výške 27 metrov nad morom.

Hneď pri Elbruse sa nachádza známe ruské alpinistické stredisko Terskolom, ktoré je centrom vysokohorskej turistiky.

Polostrovy

Pobrežie Ruska nie je až také členité ako pobrežie Európy. Napriek tomu dosahuje dĺžku vyše 37 000 km a obsahuje veľa polostrovov:

• Čukotský polostrov,
• Jamalský polostrov,
• Kamčatka,
• Kolský polostrov,
• Kuršská kosa,
• Tajmýrsky polostrov,
• Krymský polostrov (sporné územie).

Podnebie

Köppenova klasifikácia podnebia Ruska

Rusko je štát s pomerne chladným podnebím. Teploty v zime siahajú hlboko pod bod mrazu.

Krajina sa rozkladá v štyroch klimatických pásmach:

• arktické pásmo,
• subarktické pásmo (moria Severného ľadového oceánu, arktické ostrovy),
• mierne pásmo (väčšia časť územia krajiny),
• subtropické pásmo (časť čiernomorského pobrežia Kaukazu).

Podľa klimatických ukazovateľov sa územie Ruska delí na:

• Ruská Arktída

Charakteristika: dlhé slnečné dni v období od apríla do polovice septembra a nočné dni od polovice októbra do konca februára.

• Európska časť Ruska

Charakteristika: jednoznačný vplyv Atlantického oceánu na územie, kde sa morský vzduch pretvára na suchý kontinentálny. V tejto oblasti nastáva zmena charakteru západného a východného podnebia.

• Západosibírske pohoria (Altaj, Sajany)

Charakteristika: dosah kontinentálneho podnebia od severu na juh.

• Východná Sibír

Charakteristika: územie s kontinentálnym podnebím, ktoré má chladné zimy a teplé letá.

• Ďaleký východ

Charakteristika: Pre toto územie je typické monzúnové podnebie.

Najchladnejším mesiacom v Rusku je január, kedy teplota vzduchu dosahuje okolo −30 °C. Je to zhruba 20-stupňový rozdiel oproti teplotám na Sibíri, kde januárová teplota dosahuje hodnotu −50 °C. Absolútne teplotné minimum, čo dokumentuje aj pamätník (tzv. Pól chladu), tu namerali v roku 1982 (−68 °C, Verchojanský chrbát).

Ruskí vedci robili výskumy a zaznamenali, že za každých sto rokov sa územie Ruska oteplí o 0,9 °C. Posledné takéto meranie sa uskutočnilo v 70. rokoch 20. storočia.

Vodstvo

Hlavný problém vodných tokov a jazier Ruska je znečistenie riek a vodných diel poľnohospodárskou činnosťou. To je dôvod, prečo vodné objekty nevyhovujú európskym normám a potrebám. Podľa zákona sa 76% vody používa na zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou a liečebné účely a 24% sa využíva v priemysle.

V krajine je asi 300 významných oblastí minerálnych a/alebo termálnych prameňov – Jessentuki, Piatigorsk, Železnovodsk, Kislovodsk (Severný Kaukaz), Belokuricha (Altaj), Marcipánova voda (Karélia), Macesta (Čiernomorské pobrežie Kaukazu) a iné.

Moria

Sanatórium Ordžonikidze na pobreží Čierneho mora v Soči

Brehy Ruska obmýva 12 morí, ktoré patria trom úmoriam oceánov a Kaspickému moru:

• Atlantický oceán: Baltské more, Čierne more, Azovské more;
• Severný ľadový oceán: Barentsovo more, Biele more, Karské more, More Laptevovcov, Východosibírske more, Čukotské more;
• Tichý oceán: Beringovo more, Ochotské more, Japonské more.

Jazerá

Zamrznuté Bajkalské jazero neďaleko ostrova Olchon

Rusko je krajina jazier, hoci veľkých jazier je tam málo. Ich celkový počet prevyšuje počet 2,7 miliónov a ich rozloha je väčšia ako 400 000 km² (bez najväčšieho – Kaspického mora, ktoré má zhruba 371 000 km²).

Jazerá na území Ruska (podľa rozlohy):

• Kaspické more
• Bajkal
• Ladožské jazero
• Onežské jazero
• Tajmýrske jazero
• Čudské jazero
• Biele jazero
• Iľmenské jazero
• Imandra
• Telecké jazero

Rieky

Rieka Volga v Jaroslavli

Územím Ruska preteká vyše 2,5 milióna riek. Najvodnatejšia z nich je rieka Jenisej tečúca strednou Sibírou. Väčšina ruských riek vteká do Severného ľadového a Tichého oceánu.

Bezodtokové Kaspické more zásobuje vodou rieka Volga, ktorá je najdlhšou riekou Ruska a zároveň jedinou, ktorá sa vlieva do tohto mora. Je tiež najdlhšou riekou Európy a piatou najdlhšou riekou sveta. Rieka je spojená s kanálmi Baltského, Bieleho, Azovského a Čierneho mora a s riekou Moskva.

Ostatné rieky: Jenisej, Ob, Lena, Irtyš, Amur, Angara, Volga, Don, Oka, Moskva, Neva, Ural, Dneper, Severná Dvina, Pečora, Selenga.

• Rieky polostrova Kamčatka
• Rieky ostrova Sachalin

Geológia

Geologická mapa Ruska z roku 1845

Geologická stavba ruského územia je veľmi pestrá, tvorená geologickými jednotkami rôzneho veku. Základné prvky geologickej stavby tvoria staré (archaické) platformy obklopené neoproterozoicko-kenozoickými orogénmi a na nich naloženými mladšími mezozoicko-kenozoickými panvovými oblasťami. V európskej časti krajiny je to východoeurópska platforma (s jadrom v baltickom štíte) a v ázijskej – sibírska platforma (s jadrom v anabarskom štíte). Oddeľuje ich vrchnopaleozoické pohorie Ural a menšie a mladšie kryštalinické masívy prekambrického a spodnokambrického veku (tzv. timanidy a bajkalidy), ktoré tvoria napr. karský, ochotský a omlonský blok ako aj rad oblastí v podloží paleozoického platformného pokryvu. V južných oblastiach Ruska možno pozorovať aj celky kaledónskeho (spodnopaleozoického) orogénu tvoriace kazachstanský blok, altajsko-sajanskú a zabajkalskú oblasť. Na severe je to naopak výbežok škandinávskych kaledoníd až po Svalbard a hyperborská oblasť na šelfe Severného ľadového oceánu severne od Čukotky. Po ich okraji sa kontinuálne nachádzajú vrchnopaleozoické orogény, hlavne Ural, džungársko-balchašský masív a gobi-južnomongolský orogén. Mezozoické (druhohorné) orogény predstavujú hlavne mongolský, sichote-aliňský, novosibirsko-čukotský orogén, Verchojanský chrbát, južný Tajmýr, Nová Zem a Paj-Choj. Najmladšími sú mezozoicko-kenozoické orogény Veľkého Kaukazu a Krymu v západnej časti krajiny a Sachalin na východe Na túto zložitú stavbu sú naložené mladšie sedimentárne panvy. V európskej časti krajiny sú to hlavne moskovská, timansko-pečorská, volgo-uralská, indolo-kubáňska, severokaukazská a prikaspická panva. V ázijskej časti to sú hlavne rozsiahla západosibírska a tunguská panva.

Obyvateľstvo

Vývoj počtu obyvateľov Ruska v rokoch 1950 – 2015

Podľa najnovších údajov k 1. júnu 2014 činí počet obyvateľov Ruska 146 800 000 obyvateľov. S Krymským federálnym okruhom dosahuje počet obyvateľov Ruska k tomu istému dátumu 146 100 000 obyvateľov. V rokoch 1992 až 2012 Rusko zaznamenávalo prirodzený úbytok obyvateľstva, ktorý bol v 90. rokoch kompenzovaný imigráciou Rusov z postsovietskych republík, neskôr masovou imigráciou najmä zo strednej Ázie, ktorá bola motivovaná ekonomickými faktormi. Prvý raz od roku 1991 sa podarilo zaznamenať prirodzený prírastok v roku 2013.

Prvé sčítanie obyvateľstva Ruska sa datuje do rokov 1718 – 1724. V roku 1745 malo Rusko takmer 15,4 miliónov obyvateľov, na začiatku 19. storočia sa ich počet zvýšil na 26,7 miliónov a v polovici storočia 42,4 miliónov. V roku 1900 počet obyvateľov stúpol na 71,1 miliónov, ale do konca 19. storočia sa každým rokom počet obyvateľstva Ruska zvyšoval iba o 1%.

Demografický rozvoj obyvateľstva Ruska v 20. storočí bol dramatický. Pričinilo sa o to mnoho faktorov vrátane prvej svetovej vojny a občianskej vojny, revolúcie v roku 1917 a následnej emigrácie ruského obyvateľstva do krajín západnej Európy, hladomor v krajine v rokoch 1932 – 1933 a represálie voči obyvateľstvu v 30. rokoch 20. storočia. Táto situácia sa čiastočne zlepšila v rokoch 1937 – 1939 zákonom z roku 1936, ktorý zakazoval potraty.

Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945), povojnový rast obyvateľstva (1946 – 1955) a jej pokles na začiatku 60. rokov 20. storočia boli hlavnými príčinami, pre ktoré Sovietsky zväz začal viesť tzv. propôrodnú politiku (1982 – 1987) (po rusky: пронаталистская политика). Tento druh politiky priniesol svoje ovocie v roku 2002, keď sa konalo sčítanie ľudu. V ňom sa Rusko umiestnilo na 7. mieste spomedzi krajín sveta s počtom obyvateľov 145 166 731 aj napriek prirodzenému úbytku 8 000 000 obyvateľstva v rokoch 1992 – 2002, ktorý sa čiastočne vykompenzoval migráciou obyvateľstva z pobaltských a zakaukazských republík.

Národnostné zloženie obyvateľstva

Rusi v Petrohrade

Tatári v národných krojoch

Národnostné zloženie obyvateľstva Ruskej federácie v roku 2010.

Rusi	111 016 896	(77,71%)
Tatári	5 310 649	(3,72%)
Ukrajinci	1 927 988	(1,35%)
Baškirci	1 584 554	(1,11%)
Čuvaši	1 435 872	(1,01%)
Čečenci	1 431 360	(1,00%)
Arméni	1 182 388	(0,83%)
Avari	912 090	(0,64%)
Mordvania	744 237	(0,52%)
Kazachovia	647 732	(0,45%)
Nemci	≈600 000	(0,43%)
ďalší / neuvedené		(11,23%)

Jazyky

Ruština je oficiálnym a prevažne používaným jazykom v Rusku, je najpoužívanejším materinským jazykom v Európe, geograficky najrozšírenejším jazykom Eurázie a zároveň najrozšírenejším slovanským jazykom na svete. Ruština je tiež jedným z dvoch oficiálnych jazykov na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice a zároveň jedným zo šiestich oficiálnych jazykov Organizácie Spojených národov.

Rusko je viacjazyčný národ; v celej krajine sa hovorí približne 100 až 150 menšinovými jazykmi. Podľa ruského sčítania ľudu z roku 2010 hovorilo 137,5 milióna ľudí v celej krajine po rusky, 4,3 milióna po tatársky a 1,1 milióna po ukrajinsky. Ústava dáva jednotlivým republikám krajiny právo vytvoriť si okrem ruštiny aj vlastné štátne jazyky, ako aj zaručuje občanom právo na zachovanie ich rodného jazyka a vytvorenie podmienok na jeho štúdium a rozvoj. Rôzni odborníci však tvrdia, že jazyková rozmanitosť Ruska rýchlo klesá v dôsledku ohrozenia mnohých jazykov.

Vierovyznanie

Chrám Vasilija Blaženého v Moskve je najznámejšou sakrálnou pamiatkou Ruska

V súčasnosti v Rusku existuje vyše 70 náboženských smerov. Podľa ústavy Ruskej federácie sú všetky náboženské spolky v krajine nezávislé od štátu a rovnoprávne pred zákonom. Všetci občania majú právo vyznávať akúkoľvek vieru podľa ich želania. Majú tiež právo byť ateistami.

Tradičné náboženstvá na území Ruska sú pravoslávie, islam, v menšej miere judaizmus a budhizmus. Väčšina obyvateľstva vyznáva pravoslávie. Jeho súčasťou sú aj náboženské sekty ako staroverectvo a molokánstvo.

Prežitky pohanskej viery ostali zakorenené v symboloch. Ľudia si predstavovali Zem, ktorá je zložená z troch častí – neba, zeme a pekla, ktorému vládnu slovanskí bohovia Perún, Veles a Svarog.

Školstvo

Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova, najprestížnejšia vzdelávacia inštitúcia v Rusku

Rusko má 100% gramotnosť dospelých a povinné vzdelávanie trvá 11 rokov, a to výlučne pre deti vo veku od 7 do 17 až 18 rokov. Podľa ústavy poskytuje svojim občanom bezplatné vzdelávanie. Ministerstvo školstva Ruskej federácie je zodpovedné za základné a stredné vzdelávanie, ako aj za odborné vzdelávanie; zatiaľ čo ministerstvo školstva a vedy je zodpovedné za vedu a vysokoškolské vzdelávanie. Regionálne orgány regulujú vzdelávanie v rámci svojej jurisdikcie v rámci platných federálnych zákonov. Rusko patrí k najvzdelanejším krajinám sveta a má šiesty najvyšší podiel absolventov terciárneho vzdelávania v percentuálnom vyjadrení na populáciu, a to 62,1%. V roku 2018 vynaložilo na vzdelávanie približne 4,7% svojho HDP.

Ruský systém predškolského vzdelávania je vysoko rozvinutý a nepovinný, približne štyri pätiny detí vo veku 3 až 6 rokov navštevujú jasle alebo materské školy. Základná škola je povinná jedenásť rokov, začína sa vo veku 6 až 7 rokov a vedie k získaniu základného všeobecného vzdelania. Na získanie certifikátu stredoškolského vzdelania sú potrebné ďalšie dva alebo tri roky školskej dochádzky a približne sedem osmin Rusov pokračuje vo vzdelávaní aj po tejto úrovni.

Prijatie na vysokú školu je výberové a vysoko konkurenčné: štúdium na prvom stupni trvá zvyčajne päť rokov. Najstaršími a najväčšími univerzitami v Rusku sú Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova a Petrohradská štátna univerzita. V celej krajine je desať vysoko prestížnych federálnych univerzít. Rusko bolo v roku 2019 piatou najvýznamnejšou svetovou destináciou pre zahraničných študentov, keď ich prijalo približne 300 tisíc.

Zdravotná starostlivosť

Metallurg, sanatórium zo sovietskej éry v Soči

Rusko zaručuje podľa ústavy bezplatnú, univerzálnu zdravotnú starostlivosť pre všetkých ruských občanov prostredníctvom povinného štátneho programu zdravotného poistenia. Ministerstvo zdravotníctva Ruskej federácie dohliada na ruský systém verejného zdravotníctva a tento sektor zamestnáva viac ako dva milióny ľudí. Federálne regióny majú tiež svoje vlastné ministerstvá zdravotníctva, ktoré dohliadajú na miestnu správu. Na prístup k súkromnej zdravotnej starostlivosti v Rusku je potrebný samostatný plán súkromného zdravotného poistenia.

V roku 2019 Rusko vynaložilo na zdravotnú starostlivosť 5,65% svojho HDP. Jeho výdavky na zdravotnú starostlivosť sú výrazne nižšie ako v iných rozvinutých krajinách. V dôsledku vysokej úmrtnosti mužov má Rusko jeden z najzastúpenejších pomerov pohlaví na svete – na každú ženu pripadá 0,859 muža. V roku 2019 bola celková očakávaná dĺžka života v Rusku pri narodení 73,2 roka (68,2 roka u mužov a 78,0 roka u žien) a malo veľmi nízku dojčenskú úmrtnosť (5 na 1 000 živonarodených detí).

Hlavnou príčinou úmrtí v Rusku sú kardiovaskulárne ochorenia. Obezita je v Rusku rozšíreným zdravotným problémom; v roku 2016 malo 61,1% dospelých Rusov nadváhu alebo obezitu. Najväčším zdravotným problémom v Rusku je však historicky vysoká miera konzumácie alkoholu, ktorá napriek výraznému poklesu v poslednom desaťročí zostáva jednou z najvyšších na svete. Ďalším zdravotným problémom v krajine je fajčenie. Vysoký počet samovrážd v krajine, hoci klesá, zostáva významným sociálnym problémom.

Sídla

Moskva

Petrohrad

Mestá Ruska sa delia do 6 skupín podľa ich veľkosti:

• malé mestá (do 50 000)

• stredne veľké mestá (50 000 – 100 000)

• veľké mestá (100 000 – 250 000)

• väčšie mestá (250 000 – 500 000)

Čeboksary, Balašicha, Kaliningrad, Tula, Kursk, Soči, Sevastopoľ (sporný), Stavropoľ, Ulan-Ude, Tver, Magnitogorsk, Ivanovo, Briansk, Belgorod, Surgut, Vladimír, Nižný Tagil, Čita, Archangeľsk, Simferopol (sporný), Kaluga, Smolensk, Volžskij, Jakutsk, Saransk, Čerepovec, Kurgan, Vologda, Oriol, Vladikavkaz, Podoľsk, Groznyj, Murmansk, Tambov, Sterlitamak, Petrozavodsk, Kostroma, Nižnevartovsk, Novorossijsk, Joškar-Ola, Chimki , Taganrog

• najväčšie mestá (500 000 – 1 000 000)

Krasnodar, Saratov, Ťumeň, Togliatti, Iževsk, Barnaul, Ulianovsk, Irkutsk, Chabarovsk, Jaroslavľ, Vladivostok, Machačkala, Tomsk, Orenburg, Kemerovo, Novokuzneck, Riazaň, Astrachán, Naberežnyje Čelny, Penza, Kirov, Lipeck

• miliónové mestá (po rusky: города миллионеры) (vyše 1 000 000)

Moskva, Petrohrad, Novosibirsk, Jekaterinburg, Nižný Novgorod, Kazaň, Čeľabinsk, Omsk, Samara, Rostov nad Donom, Ufa, Krasnojarsk, Voronež, Perm, Volgograd

Politika

Štátne zriadenie

Vladimir Putin, prezident Ruskej federácie od 7. mája 2012

Michail Mišustin, predseda vlády Ruskej federácie od 16. januára 2020

Moskovský kremeľ je ústredným miestom ruských politických záležitostí už od sovietskych čias

Ruská federácia je parlamentnou demokraciou. Forma vlády sa charakterizuje ako prezidentská (respektíve poloprezidentská) republika. Na čele krajiny stojí prezident.

Výkonná moc patrí prezidentovi a vláde, pričom prevažuje moc prezidenta. Zákonodarná moc sa delí medzi vládu a dvojkomorový parlament – Federálne zhromaždenie (po rusky: Федеральное собрание) – ktorý je najvyšším reprezentatívnym a zákonodarným orgánom krajiny, ale fakticky drží v štáte mocenskú prevahu prezident.

Dolnú komoru predstavuje Štátna duma (po rusky: Государственная дума, ГОСДУМА), hornú Rada federácie (po rusky: Совет федерации). Dumu tvorí 450 poslancov volených v parlamentných voľbách. V Rade federácie zasadá 170 senátorov, ktorých vysielajú subjekty federácie (každý z 89 subjektov zastupujú dvaja senátori).

Na rozdiel od dumy sa rada nevolí v priamych voľbách. Senátorov vyberajú regionálne politické reprezentácie – jedného volí regionálny parlament, druhého ustanovuje regionálna výkonná moc. Počet členov Rady sa zrejme zmení v súvislosti so zlučovaním niektorých subjektov. V súčasnosti územie Ruska tvorí 89 subjektov federácie (21 republík, 6 krajov, 49 oblastí, 2 mestá federálneho významu a 1 autonómna oblasť). Všetky subjekty federácie sú si rovné.

Voľby do Ruskej štátnej dumy v roku 2003

V parlamentných voľbách v roku 2003 bolo registrovaných 108 miliónov voličov a zúčastnilo sa ich takmer 60 miliónov. Najviac mandátov získala strana Jednotné Rusko (po rusky: Единная Россия, ЕДРОС) – 221 kresiel (získala 22,5 milióna hlasov), podporujúca prezidenta Putina. Keďže s poslancami Jednotného Ruska zvyčajne hlasujú aj viaceré menšie strany a nezávislí poslanci, prezidentova politika má v parlamente zabezpečenú nadpolovičnú väčšinu.

Druhou najväčšou stranou je Komunistická strana RF (po rusky: Комунистическая партия Российской Федерации, КПРФ) – 51 kresiel a 7,6 milióna hlasov. Po nej nasledujú Liberálno-demokratická strana Ruska (po rusky: Либерал-демократическая партия России, ДЛПР) – 37 kresiel a koalícia Strany ruských regiónov a socialistov (37 kresiel). K najmenším patrí kedysi pomerne známa Ruská demokratická strana Jabloko (po rusky: ЯБЛОКО) – 4 kreslá.

Voľby do Ruskej štátnej dumy v roku 2007

7% hranicu zvoliteľnosti prekročili v parlamentných voľbách v roku 2007 štyri strany. Rovnako ako v predchádzajúcich voľbách prvé miesto obsadila strana Jednotné Rusko (po rusky: Единная Россия, ЕДРОС) – 311 kresiel (získala 43 miliónov hlasov). Na druhom mieste sa umiestnila Komunistická strana RF (po rusky: Комунистическая партия Российской Федерации, КПРФ) – 58 kresiel (získala 8 miliónov hlasov) a Liberálno-demokratická strana Ruska (po rusky: Либерал-демократическая партия России, ДЛПР) – 42 kresiel (5 miliónov hlasov). Na úkor ruskej demokratickej strany Jabloko sa do parlamentu dostala strana bývalých členov Putinovej strany Jednotné Rusko – Spravodlivé Rusko (po rusky: Справедливая Россия, СП), ktorí v parlamente získali 39 mandátov. Volilo ich okolo 5 miliónov občanov.

Administratívne rozdelenie

Administratívne rozdelenie Ruska

Oficiálny názov krajiny – Ruská federácia – napovedá, že nejde o unitárny štát, ale o spojenie rozličných subjektov s väčšou či menšou autonómiou. Od roku 2008 Rusko tvorí 83 subjektov, medzi ktorými sú veľké rozdiely nielen čo do rozlohy, počtu obyvateľstva či životnej úrovne, ale aj čo do miery politickej autonómie.

Najvyšší stupeň samostatnosti v rozhodovaní má 21 republík, ktoré sú zväčša vytvorené na etnickom základe, aj keď podiel ruského obyvateľstva v nich môže byť mimoriadne vysoký. Ako príklad možno uviesť Udmurtskú republiku, kde sú titulárnym národom Udmurti, no tí v celkovom počte obyvateľov republiky predstavovali podľa sčítania obyvateľstva v roku 2002 iba 29,3%, kým podiel Rusov presahoval 60%.

Najnižší stupeň autonómie majú autonómne okruhy (celkovo 4) a autonómna oblasť (1), ktoré sú síce subjektami Federácie, ale zároveň tvoria všetky – s výnimkou Čukotského autonómneho okruhu – súčasť iných subjektov Federácie.

Okrem toho Rusko tvorí ešte 46 oblastí a 9 krajov. Osobitnými subjektmi sú aj dve najväčšie mestá Moskva a Sankt Peterburg ako tzv. mestá federálneho významu.

Najvyššie funkcie môžu mať v jednotlivých subjektoch federácie rozličné označenia, no s výnimkou republík, kde sa používajú tituly prezident republiky alebo hlava republiky, je to spravidla gubernátor alebo primátor (po rusky: мэр). Novšie sa v rámci úsilia o väčšiu centralizáciu a integráciu krajiny vytvorilo 7 federálnych dištriktov (4 v Európe a 3 v Ázii). Správu dištriktov ustanovuje prezident Ruskej federácie.

Zmeny v roku 2014

Dňa 18. marca 2014 Ruská federácia násilne anektovala polostrov Krym. Na základe tejto zmeny má podľa ruskej ústavy Ruská federácia od 18. marca 2014 85 subjektov federácie. Novými subjektami federácie sú Krymská republika a mesto Sevastopoľ ako mesto federálneho významu. Väčšina medzinárodného spoločenstva pripojenie Krymu k Rusku na základe referenda neuznáva a Krym je naďalej považovaný za súčasť Ukrajiny.

Ekonomika

Moskovskij Meždunarodnyj Delovoj Centr „Moskva-Siti“. Mesto Moskva má jednu z najväčších mestských ekonomík na svete

Rusko má zmiešanú ekonomiku s obrovskými prírodnými zdrojmi, najmä ropou a zemným plynom. Podľa nominálneho HDP je deviatou najväčšou ekonomikou na svete a šiestou najväčšou podľa parity kúpnej sily. Veľký sektor služieb tvorí 62% celkového HDP, nasleduje priemyselný sektor (32%), zatiaľ čo poľnohospodársky sektor je najmenší a tvorí len 5% celkového HDP. Rusko má nízku oficiálnu mieru nezamestnanosti 4,1%. Jeho devízové rezervy sú piate najväčšie na svete a majú hodnotu 540 miliárd dolárov. Má približne 70 miliónov pracovnej sily, čo je šiesta najväčšia pracovná sila na svete.

Rusko je trinástym najväčším vývozcom na svete a 21. najväčším dovozcom. Vo veľkej miere sa spolieha na príjmy z daní a vývozných ciel súvisiacich s ropou a plynom, ktoré v januári 2022 predstavovali 45% príjmov ruského federálneho rozpočtu a v roku 2019 až 60% jeho vývozu. Ministerstvo prírodných zdrojov a životného prostredia odhadlo v roku 2019 hodnotu prírodných zdrojov na 60% HDP krajiny. Rusko má jednu z najnižších úrovní zahraničného dlhu spomedzi veľkých ekonomík, hoci nerovnosť príjmov a bohatstva domácností je jednou z najvyšších medzi rozvinutými krajinami. Problémom sú aj vysoké regionálne rozdiely.

Po viac ako desaťročí postsovietskeho rýchleho hospodárskeho rastu, ktorý bol podporovaný vysokými cenami ropy a nárastom devízových rezerv a investícií, bolo ruské hospodárstvo poškodené po začiatku rusko-ukrajinskej vojny a anexii Krymu v roku 2014 v dôsledku uvalenia prvej vlny západných sankcií. Po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 krajina čelila obnoveným sankciám a bojkotom zo strany firiem, čím sa stala najviac sankcionovanou krajinou na svete, v rámci kroku, ktorý sa opisuje ako „totálna ekonomická a finančná vojna“ s cieľom izolovať ruskú ekonomiku od západného finančného systému. V dôsledku týchto dopadov ruská vláda prestala od apríla 2022 zverejňovať množstvo ekonomických údajov. Ekonómovia naznačujú, že sankcie budú mať dlhodobý vplyv na ruskú ekonomiku.

Pozri aj

• Spolupráca Ruskej federácie s pohraničným obyvateľstvom a susednými krajinami
• Pôvod názvu krajiny

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

Wikislovník

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Rusko
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rusko
• Wikislovník ponúka heslo Rusko

Externé odkazy

• Oficiálna stránka ruskej vlády (po rusky)
• Mapa severnej pologule a Ruska

Ruský portál