Vianoce a zlodeji...

Mať psa je výhoda i povinnosť. Príležitosť i výzva. Prostriedok na prevetranie si myšlienok a to aj vtedy, keď presviedčam samú seba, že „Nemám čas.“ A okrem toho, je to aj priestor, kde spoznávam mnoho ľudí i príbehov. Ten dnešný bude o Betty.

Včera to vo mne vrelo. Čo na tom, že sú Vianoce... Horúco vie byť duši aj v zime.

Každý deň sa pýtam, čo odo mňa chce Boh. Vyzvedám od Neho aj to, čo si prajú ľudia, ktorých stretávam na potulkách životom. Potrebujem dávať otázky, aby som sa nestratila vo vlastnej schránke pyšnej preudopravdy.

Tak na krátko... Ak ti poviem, že mi chýbaš, nič sa nezmení. Ty si tam a ja tu. Moje telo ma drží v šachu. Nemôžem vyhrať cestu tam hore – ako sa to vraví – do Božieho Kráľovstva.

Len tak mi to dnes brnklo do nosa. A myslím, že to stojí za to. Viem že idem s kožou na trh, ale občas to robím, hoci viem, že sa nájdu mnohí, čo nebudú so mnou súhlasiť. Ale z času na čas sa Boh rozhodne aj demolovať. Je to iba u mňa, alebo aj u vás?

Vrátim sa k nedeľnému evanjeliu. Ešte stále som sa ho nezbavila a vŕta vo mne. Aj vy ste narazili na tvrdú reč? Aj vy ste sa pohádali z Ježišom? Práve tento moment ma zaujal. Ježišovi učeníci sa s ním hádajú... a to nie o ekonomické záležitosti, ale o vieru. Teda o to, kvôli čomu prišiel...

Občas sa pýtam, prečo práve ľudia, ktorí sa (skoro) denne stretávajú s Kristom, sú takí akí sú. Nemal by ich Ježiš, ak je skutočne mocný zmeniť, urobiť dokonalejšími... jednoducho spraviť z nich niečo ako chutnú pomazánku na chlieb, ktorá priťahuje každého hladoša?

... aj keď, viem, že by si rád alebo rada. Presne vieš, akí by mali byť, ako by sa mali správať, ako by ťa mali mať radi, ako...

Dnes som zašla na cintorín. V tichom tichu som postávala nad hrobmi a zverovala tajomstvá tým mojim „hore.“ Za každou tou kopou mramoru sa skrýval príbeh. Taký, ktorý som poznala osobne, ale i ten, ktorý mi je známy len z rozprávania.