Vitalizmus (z lat.
vita – život) je filozofický smer (najmä v biológii), ktorý tvrdí, že na vznik a trvanie životných prejavov je potrebná tvorivá, nemateriálna až nadprirodzená sila nazývaná
životná sila (lat.
vis vitalis),
entelechia,
duša a podobne. Je to opak mechanicizmu. Počiatky smeru nájdeme u Platóna (učenie o duši) a Aristotela (učenie o entelechii), ale ako koncepcia vznikol vitalizmus až v 17. – 18. storočí.
Zmienka o tom, že telesné funkcie sú dôsledkom vitalistického princípu existujúceho vo všetkých živých organizmoch, má korene siahajúce prinajmenšom do rokov 384 pred Kr. – 322 pred Kr. Kým vitalistické myšlienky sa stali bežnými v tradičnej medicíne, pokusy vytvoriť funkčné vedecké modely sú datované od 17. storočia, kedy sa argumentovalo, že hmota existuje v dvoch radikálne rôznych formách, čo bolo odpozorované od ich správania v súvislosti s teplom. Tieto dve formy hmoty boli nazvané organická hmota a anorganická hmota. Anorganická hmota mohla byť roztopená a do pôvodného stavu vrátená odobraním tepla. Organické zlúčeniny boli zohrievaním premenené na nové formy, ktoré nemohli byť vrátené do pôvodného stavu (ireverzibilný dej). Tvrdilo sa, že podstatný rozdiel medzi týmito dvomi druhmi hmoty je vo vitálnej sile, ktorá mala byť prítomná len v organickej hmote.
Vynálezom mikroskopu v 16. storočí bola podporená teória, podľa ktorej príčinou chorôb sú mikroorganizmy. Taktiež lepším pochopením funkcie orgánov v ľudskom tele sa udržiavanie života stalo pochopiteľnejšie, čím sa redukovala potreba vysvetlovať životné pochody v termínoch „vitálnych síl“. Aj napriek tomu, vitalistické myšlienky boli stále podľa mnohých vedcov nevyhnutné k vysvetleniu ako organizmy udržujú život. Flogistonová teória, ktorá bola rozvinutá J. J. Becherom a G. Stahlom na konci 17. storočia tvrdila, že všetky horľavé materiály obsahujú flogiston, substanciu bez farby, pachu, chuti alebo hmotnosti, ktorá sa uvoľňuje pri horení. Po zhorení sa myslelo, že látka zbavená flogistonu, je vo svojej „pravej“ forme nazývanej calx.
