Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
Kozmonautický index (22. september - 1705 článkov)
„Dôležitým prínosom programu Apollo bolo, že sa ukázalo, že ľudstvo nie je navždy pripútané k tejto planéte a že naše vízie idú ešte ďalej a naše možnosti sú neobmedzené.“ – Neil Armstrong
Schéma znázorňujúca dráhu telies vystrelených vodorovne rôznymi rýchlosťami
Obežná dráha alebo orbita je dráha, po ktorej obieha kozmické teleso okolo ťažiska sústavy. Ťažisko je v blízkosti centrálneho telesa (napríklad v sústave Zem - Mesiac je asi 1 400 km pod povrchom Zeme). Aby sa teleso dostalo z povrchu väčšieho telesa na jeho obežnú dráhu, musí vyvinúť prvú únikovú rýchlosť, napr. prostredníctvom raketových motorov. Aby teleso dopadlo, resp. pristálo na povrchu centrálneho telesa, musí časť svojej rýchlosti stratiť. Po navedení na obežnú dráhu sa teleso pohybuje už len zotrvačnosťou, bez činnosti motorov a nachádza sa v stave blízkom dynamickému stavu beztiaže.
Nijaké hmotné teleso neobieha presne okolo ťažiska iného telesa. Aj keď je hmotnosť ľahšieho telesa oveľa menšia ako hmotnosť hmotnejšieho, v skutočnosti obe telesá obiehajú spoločné ťažisko, ktoré je spravidla pod povrchom hmotnejšieho telesa. Stred Zeme preto obieha okolo spoločného ťažiska obehu s Mesiacom, čo z vonkajšieho pohľadu spôsobuje kývavý pohyb Zeme počas jej obehu okolo Slnka. Ak je rozdiel hmotností centrálneho a obiehajúceho telesa príliš veľký, alebo ak je obiehajúce teleso od centrálneho veľmi ďaleko, môže sa ťažisko ich spoločného obehu dostať mimo obidve telesá. V prípade, že sú vzájomne sa obiehajúce telesá planéty, hovoríme o dvojplanéte; v prípade planétok ide o dvojplanétky, v prípade hviezdy o dvojhviezdu, atď.
Návratová kapsula americkej sondy OSIRIS-REx so vzorkami regolitu z povrchu blízkozemskej planétky Bennu odobratými v roku 2020 úspešne pristála v púšti v Utahu.[1]
Astronaut Francisco Rubio prekonal rekord v dĺžke pobytu amerického astronauta na ISS. K tomuto dňu strávil na palube stanice 355 dní. Pristáť má 27. septembra po 371 dňoch vo vesmíre.[3]
Misia vozidla Pragyaan, ktoré je súčasťou misie Čandraján-3, skončila z dôvodu západu Slnka v jeho lokalite a tým ukončenia prísunu energie pre jeho solárny panel. Stroj splnil všetky svoje plánované úlohy. Hoci nie je stavaný na prežitie mesačnej noci, riadiaci tím natočil vozidlo do ideálnej polohy na to, aby naň dopadalo po východe Slnka svetlo. Urobili tak pre prípad, že by vozidlo predsa len prežilo lunárnu noc.[5]
Americká mesačná sonda Lunar Reconnaissance Orbiter s najväčšou pravdepodobnosťou vyfotografovala miesto dopadu ruskej sondy Luna 25. Neúspešná sonda pri dopade vyhĺbila asi desaťmetrový kráter na strmej stene mesačného krátera Pontécoulant G. Nachádza sa asi 400 km od plánovaného miesta pristátia Luny 25.[6]
Pristávací modul Vikram misie Čandraján-3 úspešne pristál blízko južného pólu Mesiaca. India sa tak stala iba štvrtou krajinou sveta, ktorá dopravila svoj pristávací modul na Mesiac a prvá, ktorá to zvládla v náročnej polárnej lokalite.[7]
Misia Luna 25 zlyhala. Po neúspešnom manévri, ktorý mal sondu naviesť na dráhu pre pristátie, pristávací modul nekontrolovane narazil do povrchu Mesiaca. Snahy o komunikáciu boli neúspešné.[8][9]
Z kozmodrómu Vostočnyj odštartovala kozmická sonda Luna 25 s nosnou raketou Sojuz-2.1b. Táto výnimočná misia je pokračovaním programu Luna po 47 rokov trvajúcej pauze a prvá čisto ruská misia po 35 rokoch, ktorej sa podarilo opustiť bezprostredné okolie Zeme. Cieľom sondy bolo pristátie na južnom póle Mesiaca.[10][11]
Sonda Chandrayaan-3 uskutočnila motorický manéver, ktorý ju naviedol na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Dráha je vysoko eliptická, ale sonda ju bude znižovať v súlade s tým, že 23. augusta sa pokúsi pristáť na mesačnom povrchu.[12]
Wernher bol druhým z troch synov nemeckého baróna Magna von Brauna (ktorý bol od júna 1932 do januára 1933 ministrom výživy a poľnohospodárstva Weimarskej republiky) a Emmy von Quistorp. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska, a zoznámil sa tak s prácou Hermanna Obertha, ktorý napísal v roku 1923 štúdiu Raketa do planetárnych priestorov (Die Rakete zu den Planetenräumen). Vzhľadom na von Braunove znalosti z oblasti matematiky a fyziky nebolo pre neho zložité princípu raketových nosičov porozumieť.
Už ako mladík sa vďaka svojmu záujmu o vesmír aktívne zapojil do nemeckého Spolku pre kozmické lety (Verein für Raumschiffahrt, ktorý bol označovaný VfR), a to niekedy okolo roku 1929. Tento krok mu umožnil získavať podporu a finančné prostriedky pre budovanie väčšej a schopnejšej rakety. V roku 1930 začal mladý Wernher študovať technický inštitút v Berlíne a v roku 1932 získal titul bakalára.
Astronómia
Slnečná sústava
Hviezda
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.svg){kind=small}
