Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
Titan boli nosné rakety vesmírnej agentúry NASA a USAF, ktoré sa používali od roku 1959 až do roku 2005. Projekt začal roku 1955 a mal slúžiť ako doplnok alebo náhrada programu medzikontinentálnych balistických strielSM-65 Atlas v prípade jeho zlyhania alebo oneskorenia. Na rozdiel od Atlasu, išlo o klasickú dvojstupňovú raketu. Prvým zástupcom rodiny rakiet bol Titan 1, označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68, ktorý v motoroch oboch stupňov spaľoval kvapalný kyslík a RP-1. Mal mať nosnosť až 1 800 kg na nízku obežnú dráhu. Ako kozmický nosič však nebol použitý a čoskoro bol nahradený Titanom 2, ktorý bol vyrábaný pre potreby kozmickej dopravy, ale aj ako ICBM. S Titanom II prišla aj zásadná koncepčná zmena: namiesto kvapalného kyslíka a RP-1, bol použitý oxid dusičitý a Aerozín 50, vďaka čomu sa zvýšila reakcieschopnosť. Nové použité palivo nemuselo byt tankované tesne pred štartom, ale mohlo byt skladované v rakete dlhodobo.
Vývoj Titanu v 60. rokoch prebiehal súčasne so Saturnom I. Titan mal síce nižšiu nosnosť, ale relatívna jednoduchosť a schopnosť rýchlej reakcie hrali v jeho prospech. NASA aj USAF používali rakety Titan dlhú dobu, ale aj napriek solídnej úspešnosti (88,9%) komerčne prepadli. Titan 3 bol vybavený dvoma silnými pomocnými motormi a bol tak schopný dopraviť až 15 000 kg. Rakety Titan bývali vybavené rozličnými hornými stupňami: pokusne stupeň Able, Agena, Centaur, Transtage, a ďalšie.
Z kozmodrómu Ťiou-čchüan odštartovala raketa Dlhý pochod 2F/G s kozmickou loďou Shenzhou 17. Jej cieľom je stanica Tiangong, na ktorú dopraví trojčlennú posádku v zložení Tang Hongbo, Tang Shengjie a Jiang Xinlin. V ten istý deň sa spojili s jej základným modulom. Veliteľ Tang Hongbo ako prvý človek v histórii navštívil túto stanicu už druhýkrát.[1]
Z modulu NaukaMedzinárodnej vesmírnej stanice unikol amoniak, ktorý na nej slúži ako chladiace médium. Únik však nastal z radiátora, ktorý bol vynesený na obežnú dráhu už pred trinástimi rokmi na module Rassvet. Príčina úniku zatiaľ nie je známa. Posádka stanice nie je v ohrození.[2]
Vrtuľník Ingenuity na Marse vytvoril pri svojom už 61. lete výškový rekord. Vystúpal 24 metrov nad povrch. Bežne lietal vo výške okolo 10 metrov. Let bol vertikálny, pristátie teda prebehlo na mieste štartu.[3]
Misia sondy Chandrayaan-3 skončila. Na mieste jej pristátia skončila lunárna noc, ale rover ani pristávací modul sa riadiacemu stredisku neozvali. V súlade s očakávaniami tak extrémne mrazy na mesačnom povrchu pravdepodobne poškodili ich elektroniku.[4]
Prevádzka kozmickej sondy New Horizons, ktorá prelietava Kuiperovým pásom, bola predĺžená až do roku 2030. Pred predĺžením mala misia trvať len do roku 2024.[5]
Kozmická loď Sojuz MS-23 pristála v kazachstanskej stepi s troma členmi posádky na palube. Títo traja muži Sergej Prokopjev, Dmitrij Petělin a Frank Rubio, svojou 370-dňovou misiou prekonali rekordnú dĺžku pobytu na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Američan Frank Rubio navyše prekonal rekord nepretržitého pobytu občana USA na obežnej dráhe. Prekonanie rekordu nebolo vopred plánované, došlo k nemu v dôsledku toho, že kozmická loď Sojuz MS-22, v ktorej mali pôvodne pristávať, trpela poruchami a preto sa museli vrátiť až novou loďou.[6][7]
Návratová kapsula americkej sondy OSIRIS-REx so vzorkami regolitu z povrchu blízkozemskej planétky Bennu odobratými v roku 2020 úspešne pristála v púšti v Utahu.[2]
Astronaut Francisco Rubio prekonal rekord v dĺžke pobytu amerického astronauta na ISS. K tomuto dňu strávil na palube stanice 355 dní. Pristáť má 27. septembra po 371 dňoch vo vesmíre.[10]
Narodil sa 7. februára1926 v meste Voronež v úradníckej rodine ruskej národnosti. Otec Piotr Pavlovič Feoktistov (1890 – 1984) bol účtovníkom, matka Marija Fiodorovna (1890 – 1957) zdravotnou sestrou, neskôr pokladníčkou sporiteľne. Na začiatku sovietsko-nemeckej vojny rodina stratila jeho staršieho brata Borisa, nezvestného od roku 1941. V lete 1942 dokončil deviatu triedu a dobrovoľne sa prihlásil do armády. Vo vojsku strávil len necelé dva mesiace od 7. júla do 28. augusta 1942. Bol poslaný k prieskumnej jednotke voronežského frontu. Pri šiestej prieskumnej akcii padol do rúk nemeckých jednotiek v oblasti Voroneže. Nemci sa ho rozhodli za špionáž na mieste popraviť. Privliekli ho k zákopu a zasiahli ho z pištole do hlavy. Keďže po páde do zákopu ležal na bruchu, si jeho popravcovia nevšimli, že ešte žije a odišli. Strela mu vnikla do tela v oblasti sánky a vyletela krkom. Feoktistov stratil vedomie, ale po ich odchode sa v noci prebral a ťažko ranený došiel späť k svojej jednotke. Po vyliečení bol z armády prepustený.