A pridávam ešte jednu legendu, tento raz súvisiacu s hradiskom Žilín, nachádzajúcim sa nad obcou Papradno.Bol to podľa dostupných informácií malý Hrádok s trojnásobným kamenným valom.
Čierni psi na Žilíne
Hlboko v javorníckych lesoch, v jednej z horných vetiev Papradnianskej doliny, stojí kopec Žilín. Odjakživa bol štedrým domovom divej zveri i úkrytom zbojníckych bánd. No nielen to. Dávno-pradávno vraj na ňom sídlil prastarý kmeň Slávov, skôr ako sa presťahoval do údolia Váhu, na územie dnešnej Žiliny. Ktorýsi slovanský vladyka vystaval na Žiline zrubový hrádok, čo dlho odolával náporom nepriateľov i krutých javorníckych zím, kým napokon, nevedno prečo, neľahol popolom. Hádam sa prastarým pohanským bohom znepáčilo, že ich ctitelia ich opustili a oddali sa novej viere, kresťanstvu, azda sám Perún zoslal hromy a blesky na svoju opustenú svätyňu a hrádok zhorel do tla. Jeho ruiny sa stali sídlom krvilačnej zbojníckej bandy, ktorá navôkol rozsievala hrôzu a nešťastie. Traja zbojnícki kapitáni sa stretli na Žiline, strašným rituálom vyvolali staré pohanské božstvá, upísali sa im vlastnou krvou a vyžiadali si ich pomoc. I nahonobili si tí zbojnícki psi veľké poklady a ukryli ich kdesi v okolí. Potom sa stratili ako hmla a čas zahladil všetky stopy po ich prítomnosti - na Žiline i v ranených dušiach ich obetí. Povrávalo sa, že ktorási nešťastná starena, keď ju prepadli a ozbíjali, v smrteľnom kŕči ich prekliala. A veru, boli to ešte časy, keď sa spravodlivá kliatba zavše aj vyplnila.
A prišli iné časy, keď vládkyňou papradnianskych lesov bola podivná grófka Baláži-Gáborka. Nebála sa ona lesa, divej zveri, ba ani vyčíňania živlov a temných síl, čo v noci preberajú vládu nad svetom. Keď sa raz dopočula, že Besný kopec v Marikovskcj doline je zabudnutou baštou starodávneho Perúna, tam že mece hromy a blesky na svojich bývalých ctiteľov, hneď sa ta vybrala, motala sa v okolí, striehla na príležitosť, keď zabudnutý pán hromu začne soptiť. Dočkala sa čoskoro - víchor sa zdvihol, čierne mračná zatienili slnko, ustráchaní pastieri ozlomkrky hnali stáda do bezpečia. Iba Gáborka na svojom tátošovi sa preháňala po holom temene Besného kopca, keď hromovládca prehovoril dunivým hlasom. Blesky sa sypali na zem ako ohnivé krúpy. A nebojácna grófka stála proti besniacim živlom, víchor jej trhal šaty z tela, kôň splašene erdžal až napokon, omráčený z toho besnenia, otočil sa na útek a odniesol jazdkyňu proti jej vôli do bezpečia.
Dozvedela sa smelá grófka aj o tajomstve Žilina a až sa zachvela od nedočkavosti, že ho musí vypátrať. Celé leto strávila Gáborka v okolí tajuplného kopca. Mnohí ju zazreli, ako sa kúpe v padvách Žilinského potoka a potom nahá polihuje na kvetnatej stráni. Vyzvedala od múdrych starcov a starien v okolí, usilovne skladala čriepky zabudnutej legendy a pátrala po skrytých stopách k pokladu.
Nie, Gáborku nehnala túžba po bohatstve, veď ho mala nadostač. Ale ten závoj tajomstva, tieň tajuplných démonických síl, čo strážia zakliaty poklad, ten jej nedal spávať.
A bola už celkom blízko. Najviac sa zdržiavala na čistine na úpätí kopca, kde vraj mal byť vstup do zbojníckej skrýše, ibaže nikto nevedel, kde presne a akým kúzlom sa ten vchod otvára. Tam teraz trávievala Gáborka slnečné dni, polihovala na lúke a dumala bohvie o čom.
A bolo raz pravé poludnie, slnko páľavu sálalo na celý kraj a z diaľky doľahol hlahol zvonov, až odkiaľsi z jasenického kostola. Krovie na kraji čistiny sa rozhrnulo a čierne psisko so spenenou papuľou a vyplazeným jazykom vyšlo z lesa. I oproti na drahej strane lúky sa zjavil podobný obludný zver a tretí vyliezol spomedzi stromov kúsok poniže. Keď zbadali ženskú postavu, srsť sa im zježila, začali skučať, zavýjať a zlostne brechať. Razom sú na dosah ruky, krúžia okolo nahej grófky, čo napochytre vyskočila z lúčneho pelecha, chvosty hrozivo napäté, srsť zježená. Začnú dorážať z jednej strany. Gáborka len uskočí, bosá a nahá, pomaly ustupuje dolu čistinou a psy dobiedzajú z troch strán, čeria zuby a zlostne dychčia ohnivým plameňom. Ani smelej grófke nebolo viac treba, vera, ani šaty nestihla /dvihnúť z trávy, len vzala bosé nohy na plecia a uteká pred dorážajúcimi netvormi. A psy stále útočia z troch strán, len štvrtú nechávajú Gáborke voľnú na útek. Nuž. uteká, čo jej sily stačia, zastaví sa až pred osadou Majer. Tu, na dohľad od prvých domov, psy posledný raz divo zavyli a stratili sa v hore.
Od vtedy grófka zďaleka obchádzala Žilín a nikdy viac už nepátrala po jeho strašnom tajomstve.
