Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
„Cítim, že som na počiatku niečoho, na čo sa budú ľudské bytosti sústreďovať najbližších 1 000 rokov – ak sa medzitým nezničíme. Je možné, že o 50 rokov skončíme mimo tejto slnečnej sústavy, budeme blúdiť vesmírom, prinajmenšom v rámci našej galaxie, a skúmať iné hviezdy a sústavy.“ – Deke Slayton
Sojuz TMA-6 sa približuje k Medzinárodnej vesmírnej stanici
Sojuz (po ruskyСоюз čiže zväz) je označenie radu sovietskych resp. ruských pilotovaných transportných kozmických lodí rôznych variánt. Vyvinulo, vyrábalo a prevádzkovalo ich Centralnoje konstruktorskoje bjuro eksperimentalnogo mašinostrojenija (CKBEM) (Центральное конструкторское бюро экспериментального машиностроения /ЦКБЕМ/), teraz RKK „Energija“ im. S. P. Koroljova (РКК „Энергия“ имени С. П. Королёва), Koroljov (predtým Kaliningrad), Moskovská oblasť, RSFSR (ZSSR).
Tieto lode s celkovou dĺžkou 6,98 m a maximálnym priemerom 2,72 m sa skladajú z troch častí: z návratového modulu SA (spuskajemyj apparat, спускаемый аппарат), z obytnej sekcie BO (bytovoj otsek, бытовой отсек) a prístrojovej sekcie PAO (priborno-aggregatnyj otsek, приборно-аггрегатный отсек). Keď slúžia ako transportné lode, majú v prednej časti obytnej sekcie umiestnené aktívne stykové zariadenie, slúžiace na pripojenie lode ku kozmickej stanici alebo inému kozmickému objektu. V zadnej časti prístrojovej sekcie je umiestnený zdvojený korekčný motor, ktorý slúži jednak na manévrovanie na obežnej dráhe, jednak pre brzdiaci manéver pri zostupe z obežnej dráhy na Zem. Niektoré verzie boli vybavené výklopnými panelmi fotovoltaických (solárnych) batérií. Jednotlivé varianty sa od seba líšia podľa účelu, na ktorý boli určené. Vzletová hmotnosť lodí sa pohybovala podľa typu od 6 560 kg do 7 250 kg.
Dron Ingenuity na Marse, prvý vrtuľník na inej planéte, ukončil z dôvodu poškodenia vrtule svoju misiu. Absolvoval 72 letov v rozpätí takmer troch rokov, čím mnohonásobne prekročil svoju plánovanú životnosť. Helikoptéra stojí na nohách a ešte komunikuje s riadiacim strediskom.[1][2]
NASA oznámila, že jej modul Perseverance opätovne nadviazal spojenie s vrtuľníčkom Ingenuity po dvojdňovom výpadku. Kontakt s Ingenuity sa stratil v priebehu jeho 72. letu počas zostupnej fázy. Stav helikoptéry sa vyhodnocuje.[1]
Po problémoch s otvorením odberovej hlavice sondy OSIRIS-REx sa hlavicu konečne podarilo otvoriť. Bola zverejnená snímka donesených vzoriek z asteroidu.[2]
Pristávací modul japonskej misie SLIM mäkko dosadol na mesačný povrch a s ním aj dva malé rovery. Išlo o prvé pristátie Japonského stroja na Mesiaci. Solárne panely modulu však zo zatiaľ neznámych dôvodov nedodávali elektrickú energiu, a tak namiesto plánovaných štrnástich dní prístroje modulu fungovali len niekoľko desiatok minút.[3]
Z plávajúcej plošiny v Žltom mori po prvý raz odštartovala raketa YL-1 známa aj ako Gravity-1 od spoločnosti Orien Space. Ide o najvýkonnejšiu raketu fungujúcu výlučne na tuhé pohonné hmoty na svete. Na obežnú dráhu dopravila tri družice.[7][8]
Administrátor NASABill Nelson oznámil, že misia Artemis II, ktorá by mala byť prvým pilotovaným obletom Mesiaca po viac než polstoročí, sa odkladá z konca roka 2024 najskôr na september 2025. Dôvodom je niekoľko technických problémov. Tým sa odkladá aj nasledujúca misia, Artemis III, ktorá mala s posádkou pristáť na povrchu Mesiaca najskôr na september 2026.[3]
Po prvýkrát úspešne odštartovala nová dvojstupňová raketa Vulcan-Centaur. Bez využitia prechodnej parkovacej dráhy naviedla na preletovú dráhu k Mesiacu komerčnú pristávaciu sondu Peregrine. Tento lander od firmy Astrobotic mal 23. februára pristáť na mesačnom povrchu. Peregrine však začal vykazovať problémy, z ktorých najvážnejším je únik paliva. Modul tak napriek predpokladom nebude môcť pristáť na Mesiaci.[9]
Sonda Juno preletela blízko Jupiterovho mesiaca Io. S výškou 1 500 km o najbližší prelet kozmickej sondy okolo Io za posledných dvadsať rokov. Šesť snímok z kamery JunoCam, ktoré vznikli počas preletu, ukázalo okrem iného aj poškodenie kamery dlhodobými účinkami radiácie.[10]
Americká sonda Parker Solar Probe vykonala už svoj 18. let perihéliom. K slnečnému povrchu sa priblížila na rekordne nízku vzdialenosť 7,26 milionóna kilometrov. Systémy sondy zvládli priblíženie v dobrom stave.[11]
Narodil sa v meste Žitomir, hlavnom meste Volynskej gubernie, vo vtedajšej Ruskej ríši (dnes na území Ukrajiny). Jeho otec, Pavel Jakovlevič Koroľov, sa narodil v Mogiľove (dnes na území Bieloruska) ruskému vojakovi a bieloruskej matke. Sergejova matka, Marija Mykolajivna Koroľovová (Moskalenková/Bulaninová), bola dcérou bohatého obchodníka v meste Nežin (dnes na území Ukrajiny) kozáckeho pôvodu. Z matkinej strany mal okrem kozáckeho tiež grécky a poľský pôvod. Rodičia sa však čoskoro po jeho narodení rozišli a mladý Sergej Koroľov žil iba s matkou a starými rodičmi v meste Nežin. Matka mu ešte v mladosti povedala, že otec onedlho po rozvode zomrel, ako však neskôr sám zistil, jeho otec žil až do roku 1929.
V roku 1916 sa matka znovu vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na mladého Sergeja pozitívny vplyv. V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do Odessy. Už od samých začiatkov ho bavila matematika a zaujímal sa aj o letectvo. Bol členom miestneho aeroklubu.
Astronómia
Slnečná sústava
Hviezda
.png)
.jpg)
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.svg){kind=small}
