Turkménčina sa do roku 1928 písala upravenou verziou perzsko-arabského písma. Upravenou latinkou sa písala od roku 1928 do roku 1940, kedy bola z politických dôvodov povinne zavedená cyrilika pre všetky jazyky na území bývalého Sovietskeho zväzu (cieľom vládcov Sovietskeho zväzu bolo čo najviac obmedziť kontakty medzi turkickými národmi žijúcimi v južných republikách s tými, ktoré žili za hranicami ZSSR a zároveň tak obmedziť vplyv islamu v týchto republikách). Po nezávislosti Turkménska v roku 1991 sa začala opäť používať latinka. Pôvodne boli zavedené nezvyčajné znaky ako napríklad symbol pre libru, dolár, jen a cent, neskôr však tieto špeciálne znaky boli nahradené štandardnými písmenami používanými v latinke. Turkménci v Iráne a Afganistane dodnes používajú pôvodné perzsko-arabské písmo.
Pôvodné turkménske slová obsahujú samohlásky patriace len do 1 z týchto 2 skupín, napr.: kädi (len predné samohlásky) alebo köwüş (len zasné samohlásky).
V prevzatých slovách (hlavne ruského a perzského pôvodu) sa vokálová harmónia vytráca: kitap (kniha), dükan (obchod), serdar (vodce). Napriek tomu sa ale nevytráca úplne ani v týchto prípadoch, pretože podoba sufixov týchto slov sa riadi podľa toho, či posledná samohláska daného slova je predná alebo zadná.
V roku 2002 boli z politických dôvodov premenované turkménske názvy mesiacov a dní v týždni podľa knihy Ruhnama napísanej Saparmuratom Niyazovom. Napr. január bol premenovaný na Türkmenbaşy (v preklade "otec všetkých Turkménov" - prezývka Saparmurata Niyazova. Marec bol premenovaný na Gurbansoltan podľa mena Niyazovej matky (Gurbansoltan Eje) a september na Ruhnama (názov Niyazovej knihy "Ruhnama", ktorú prezentoval ako duchovný sprievodca všetkých Turkménov). V júli 2008, po Niyazovej smrti, bolo toto rozhodnutie vrátené späť.
Jazykový portál
