Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
LightSail je viacročný projekt, ktorý demonštruje riadenú slnečnú plachetnicu na nízkej orbite Zeme pomocou CubeSatu vyvinutým The Planetary Society, globálnej neziskovej organizácie venovanej prieskumu vesmíru. Do roku 2019 vyvinula The Planetary Society dva LightSail CubeSats - LightSail 1 a LightSail 2 - ako pokračovanie väčšej slnečnej plachetnice - Cosmos 1 - ktorú navrhli na začiatku 2000-tych rokov a vypustili v roku 2005.
Nerozvinutá sonda LightSail 1 ako aj 2 meria 10 × 10 × 30 cm, rozprestretá solárna plachta má rozmer 5,6 x 5,6 m, plochu 32 m2, hmotnosť je 5 kg.
Dňa 20. mája 2015 bola vypustená prvá kozmická loď CubeSat, LightSail 1 (predtým nazývaná LightSail-A) ktorá rozvinula svoju solárnu plachtu 7. júna 2015. LightSail 2 bola vypustená ako sekundárny užitočný náklad vesmírneho testovacieho programu (STP-2) na rakete Falcon Heavy 25. júna 2019.
...Číňania evakuujú obyvateľstvo z oblastí, nad ktorými prelietajú rakety štartujúce z ich vnútrozemských kozmodrómov?
...v dobe, keď štartoval sovietsky Sputnik 1, panoval v USA zákaz vypustiť umelú družicu?
...ak by na program Apollo ihneď nadviazal program letov na Mars, najpravdepodobnejším kandidátom na prvého človeka na povrchu cudzej planéty by bol John Young?
... nad hranicou vesmíru boli desiatky psov, ale iba jediná mačka – Félicette?
Raketa Delta IV Heavy vyniesla svoj posledný náklad. Týmto štartom z rampy 37B na Kennedyho vesmírnom stredisku, ktorým vyniesla na geostacionárnu dráhu pravdepodobne družicu Orion, skončila desiatky rokov trvajúca činnosť rakiet rodiny Delta.[1]
Úspešne pristála návratová kabína kozmickej lode Sojuz MS-24. Priniesla na Zem Američanku Loral O’Harovú, ktorá tak ukončila polročnú misiu na ISS, a tiež Rusa Oleg Novického a prvú Bielorusku v kozmickom priestore Marynu Vasileuskú, ktorí na ISS strávili len zopár dní.[2]
Z kozmodrómu Bajkonur odštartovala raketa Sojuz s kozmickou loďou Sojuz MS-25. Prvý pokus o štart prebehol 21. marca a bol odvolaný iba 20 sekúnd pred zážihom, čo je najtesnejšie odvolanie štartu v histórii lodí Sojuz. Na palube je trojčlenná posádka zložená z veliteľa, Rusa Olega Novického, Bielorusky Mariny Vasilevskajovej a Američanky Tracy Caldwellovej-Dysonovej. O dva dni neskôr sa loď spojila s ISS.[3][4]
Prebehol tretí test letu najväčšej a najvýkonnejšej rakety všetkých čias, Superheavy Starship. Test opäť skončil haváriou oboch raketových stupňov, ale dostal sa oveľa ďalej než predchádzajúce skúšky. Štart prebehol v čase 14:25 na prvý pokus, úspešne došlo k separácii stupňov a vyhorený spodný stupeň vykonal brzdiaci zážih, v priebehu ktorého však let začali sprevádzať anomálie a vo výške 462 metrov nad morom stupeň vybuchol. Starship pokračovala po balistickej dráhe, od pokusu o uzavretie nákladového priestoru sa však začali objavovať poruchy a po úspešnom prelete atmosférou loď dopadla do Indického oceána.[5]
Pravdepodobne došlo k prvému zlyhaniu družíc vyslaných Čínou k Mesiacu. Ide o dve malé družice DRO-A a DRO-B, ktoré sa vinou poruchy tretieho stupňa rakety Dlhý pochod 2C nedostali na očakávanú dráhu. Nedošlo však k potvrdeniu, že by malo ísť o obežnú dráhu okolo Mesiaca. O plánovaných cieľoch týchto družíc nie je s istotou nič známe.[6]
Pri prvom pokuse o štart novej štvorstupňovej rakety KAIROS raketa po piatich sekundách letu vybuchla. Štartovala z kozmodrómu Kii. Raketu postavila japonská firma Space One.[7]
Misia vedeckej družice AIM (Aeronomy of Ice in the Mesosphere) po šestnástich rokoch skončila. Príčinou bolo zlyhanie palubného akumulátora takmer rok predtým. Misia bola zamerané na výskum zemskej atmosféry a pomohla napríklad pochopiť nočné svietiace oblaky. Družicu čaká zhorenie v zemskej atmosfére okolo roku 2026.[9]
Napriek predpokladom japonský mesačný lander SLIM prežil lunárnu noc a po východe slnka vo svojej lokalite sa opäť ozval. Komunikácia však trvala len krátko kvôli prehriatiu komunikačného systému. Stihol však poslať snímku z miesta svojho pristátia.[10]
Krátko po polnoci na mesačný povrch mäkko dosadol pristávací modul Nova-C. Firma Intuitive Machines sa tak stala prvou súkromnou spoločnosťou, ktorá dokázala úspešne poslať svoju sondu na iné vesmírne teleso. Modul dosadol v kráteri Malapert A blízko južného pólu Mesiaca. Pri pristátí zlyhal navádzací systém, navyše sa zlomila jedna z nôh a modul dopadol na bok.[11][12]
Z obežnej dráhy sa prvýkrát vrátilo na Zem komerčné návratové puzdro misie Winnebago-1. Ide o zariadenie, ktoré na obežnej dráhe automaticky vyrábalo lieky a vykonávalo aj ďalšie experimenty. Puzdro sa malo vrátiť už o pol roka skôr, ale spoločnosť Varda space industries dostala povolenie na pristátie až 14. februára.
Po návrate z letu do vesmíru sa stal Hrdinom Sovietskeho zväzu a oslavovanou svetovou celebritou. Značnú časť nasledujúcich rokov jeho života predstavovali stretnutia s ľuďmi v Sovietskom zväze aj vo svete. Napriek záťaži plynúcej z verejných povinností od roku 1961 študoval na Žukovského akadémii a súčasne stál na čele oddielu kozmonautov. Na ďalší kozmický let sa nedostal, bol len náhradníkom Vladimira Komarova pre let Sojuzu 1 v apríli1967. V marci1968 dokončil štúdium na akadémii a vrátil sa k lietaniu na lietadlách, ale už 27. marca 1968 zahynul pri cvičnom lete.
Hoci oficiálne dokumenty a viaceré zdroje uvádzajú, že Jurij Gagarin sa narodil v dedine Klušino, skutočným miestom jeho narodenia je pôrodnica v neďalekom meste Gžatsk (od roku 1968 pod názvom Gagarin) v Západnej (dnes Smolenskej) oblasti Ruska, ktoré bolo vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu.
Astronómia
Slnečná sústava
Hviezda
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.svg){kind=small}
