Černobyľská atómová elektráreň
Súradnice: 51°23′S 30°06′V / 51,39°S 30,1°V
Černobyľská atómová elektráreň (o názvoch pozri nižšie) je atómová elektráreň blízko mesta Pripjať na Ukrajine, 13 km severozápadne od mesta Černobyľ, 16 km od hranice Ukrajiny a Bieloruska a asi 110 km severne od Kyjeva. 26. apríla 1986 sa pri nedodržaní prevádzkových predpisov stala miestom dosiaľ najhoršej jadrovej havárie v dejinách jadrovej energetiky, pri ktorej bol zničený jeden zo štyroch jadrových blokov a došlo k rádioaktívnemu zamoreniu rozsiahleho územia. Krátko po katastrofe bol zničený reaktor prekrytý sarkofágom. V roku 2016 bola dokončená výstavba nového sarkofágu. Sarkofág nahradil pôvodný kryt, ktorý sa časom začal rozpadať.
Názov
[upraviť | upraviť zdroj]Súčasný celý názov podniku znie: ukr. Державне спеціалізоване підприємство «Чорнобильська атомна електростанція»[1][2] - prepis: Deržavne specializovane pidpryjemstvo „Čornobyľska atomna elektrostancija“ - doslova: Štátny špecializovaný podnik Černobyľská atómová elektráreň. Pôvodný oficiálny názov podniku znel: rus. Государственное специализированное предприятие «Черно́быльская атомная электростанция имени Владимира Ильича Ленина» - prepis: Gosudarstvennoje specializirovannoje predprijatije „Černobyľskaja atomnaja elektrostancija imeni Vladimira Iľjiča Lenina“ - doslova: Štátny špecializovaný podnik Černobyľská atómová elektráreň Vladimira Iľjiča Lenina.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Pred haváriou
[upraviť | upraviť zdroj]
Stavba elektrárne sa začala v roku 1970 neďaleko severnej hranici Ukrajiny, 15 km severozápadne od miesta Černobyľ. Reaktor č. 1 bol dokončený s takmer dvojročným oneskorením v roku 1977. Oslavy pri príležitosti jeho spustenia prebehli 27. septembra. Nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000.[3] Spoločne vyrábali 10 % ukrajinskej elektriny. Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané, ich dokončenie sa očakávalo do konca roku 1986. Každý z reaktorov mal výšku 7 metrov a šírku 11,8 metra. Nenachádzali sa v tzv. tlakových nádobách, ktoré si tento typ reaktorov vyžadoval. Konštrukcia, v ktorej boli umiestnené (kovové platne, tzv. biologické štíty, zhora a zdola, železobetón naokolo), nespĺňala podmienky na to, aby sa dala považovať za ochrannú stavbu na zadržiavanie v prípade nehody.[4] Napriek tomu, že sovietski ministri o týchto nedostatkoch vedeli, predpokladalo sa, že pri dodržiavaní bezpečnostných predpisov nehrozí veľká nehoda.
Reaktory mali po 1 659 palivových kanálov naplnených uránom a 211 regulačných tyčí, ktoré pohlcovaním neutrónov spomaľovali priebeh reakcie v palive. Reaktory a ovládali z dozorovne prostredníctvom troch dlhých ovládacích panelov zo sivého plechu umiestnených do polkruhu pri prednej stene.[5]
* zelená: (167) regulačné (riadiace) tyče * modrá: (12) neutrónové detektory * žltá: (32) skrátené absorpčné tyče zasunuté zospodu do jadra reaktoru * sivá: (1661) tlakové trubice s uránovým palivom * červená: (12) automatické riadiace tyče
Riaditeľom elektrárne bol Viktor Brjuchanov, ktorý mal za úlohu aj dohľad nad stavbou elektrárne a mesta Pripjať, v ktorom pracovníci elektrárne a ich rodiny bývali.[6]
Aby sa dosiahlo urýchlenie otvorenia elektrárne, Brjuchanov spolu s členmi rôznych ministerstiev, ktoré sa podieľali na výstavbe a testovaní zariadenia, podpísal, že prebehol bezpečnostný test, ktorý sa v skutočnosti nevykonal. Tento test mal preukázať, že v prípade výpadku elektrického prúdu by štiepna reakcia v reaktore pokračovala dostatočne dlho na to, aby viedla k vytvoreniu elektriny poháňajúcej čerpadlá po dobu približne 50 sekúnd, kým nenabehnú dieselové generátory na poháňanie čerpadiel. Tieto čerpadlá vháňajú do reaktora vodu, ktorá je esenciálna pre jeho bezpečné fungovanie. Test bol však odložený až na dobu po spustení elektrárne. O túto skúšku sa po spustení elektrárne viackrát pokúsili, no zakaždým neúspešne.
Reaktory RBMK trpeli projektovými nedostatkami. Ich ovládanie v černobyľskej elektrárni sa ukázalo byť veľmi náročné. V Moskve sa pri skúmaní tohto typu reaktorov nachádzali ďalšie závažné nedostatky. Agentúra NIKIET urobila tajnú štúdiu, v ktorej opísala deväť zásadných nedostatkov reaktorov RBMK. Namiesto zmeny ich konštrukcie sa však len upravovali pokyny pre ich ovládanie. Zamestnanci však neboli varovaní, čo sa môže stať pri ich nedodržaní.[5] Boli presvedčení, že reaktor typu RBMK nemôže vybuchnúť.[7] Vážne havárie iných reaktorov tohto typu sa na verejnosť nedostali.
9. septembra 1982 došlo v bloku 1 elektrárne k nehode. Na reaktore sa vykonal test, ktorý spôsobil prehriatie a čiastočné poškodenie palivovej zostavy a grafitu v reaktore.[6] Došlo k úniku radiácie, hoci Brjuchanov a hlavný inžinier elektrárne to popierali. Opravy a dekontaminácia trvali osem mesiacov.
Najväčšia havária
[upraviť | upraviť zdroj].jpg)
25. apríla 1986, pri príležitosti plánovanej odstávky 4. bloku reaktora, bola naplánovaná bezpečnostná skúška, ktorá mala prebehnúť už pred troma rokmi. Bola však odložená na sobotu 26. apríla 1986 krátko po polnoci. Z toho dôvodu ju vykonávala nová zmena, ktorá nebola na tento test zaškolená. Vinou odpojenia bezpečnostných systémov, neznalosti nestabilného stavu reaktora a rozkazov Anatolija Stepanoviča Ďatlova, ktorý experiment riadil, bolo z reaktoru vytiahnutých priveľa regulačných tyčí. Výkon reaktora v dôsledku toho a v dôsledku zníženia prúdenia chladiacej kvapaliny, ktoré bolo súčasťou experimentu, začal náhle stúpať. Jeden z členov zmeny sa ho pokúsil zastaviť stlačením tlačidla havarijnej ochrany AZ-5, ktorý mal do reaktora vsunúť všetky regulačné tyče a tým jadrovú reakciu zastaviť. Reaktor však už bol príliš prehriaty a do jeho teplom zdeformovaných kanálov sa tyče zasunuli len do jednej tretiny. Ich hroty navyše ešte zvýšili výkon. Zvyšná voda v reaktore sa premenila na paru a jej obrovský tlak vyrazil masívny horný biologický štít. Dvojitá explózia zničila strechu reaktorovej haly, takže priamo do atmosféry začalo unikať veľké množstvo rádioaktívneho materiálu. Viacerí pracovníci dostali smrteľnú dávku ožiarenia z rádioaktívnych trosiek. Pre nedostatočnú dozimetrickú vybavenosť a nepripustenie si, že výbuch spôsobil katastrofu až takého rozsahu, však o sile ožiarenia nevedeli. Smrteľnú dávku dostali aj viacerí požiarnici, ktorých privolali uhasiť požiar spôsobený explóziou. Horenie samotného obsahu reaktora navyše nebolo možné zastaviť hasením vodou. Reaktor sa napokon podarilo po vyše týždni uhasiť až tak, že naň z helikoptér zhadzovali piesok s bórom. Aj mnohí piloti týchto helikoptér pritom dostali smrteľné dávky ožiarenia.
Z neznalosti a v snahe utajiť rozsah tejto havárie prebehla evakuácia miestneho obyvateľstva až s oneskorením. Ďalšie obete na životoch boli medzi likvidátormi, ktorí boli povolaní, aby zabránili ďalšiemu šíreniu rádioaktívnej kontaminácie a riziku ďalších explózií. Obzvlášť nebezpečnú úlohu mali likvidátori, ktorí odstraňovali silne rádioaktívne trosky zo strechy elektrárne.[6]
Zvyšné tri reaktory boli v čase havárie v prevádzke. V deň havárie vedúci zmeny 3. bloku, Jurij Bagdasarov, navzdory svojmu vedúcemu Fominovi, nechal odstaviť blok 3.[5][6] O 16 hodín neskôr padlo rozhodnutie o vypnutí blokov 1 a 2.[6]
Po havárii
[upraviť | upraviť zdroj]Napriek medzinárodným požiadavkám na okamžitú likvidáciu elektrárne ukrajinská vláda kvôli nedostatku elektriny v krajine od 29. septembra 1986 začala opätovne uvádzať do prevádzky tri ostávajúce reaktory.[6] Reaktory a ich regulačné tyče podstúpili zmeny a vylepšenia, zo strechy elektrárne sa zase odstránil horľavý materiál. Sprísnili sa aj bezpečnostné opatrenia. Napriek tomu 11. októbra 1991 došlo v Bloku 2 k vážnej nehode. V turbínovej miestnosti vypukol požiar, ktorý sa síce podarilo uhasiť, ale v jeho dôsledku sa turbína začala otáčať abnormálne rýchlo, poškodila sa a spôsobila ďalší požiar. Jedna časť strechy sa zrútila. Samotný reaktor síce poškodený nebol, ale Blok 2 si vyžadoval priveľké opravy, a tak nová ukrajinská vláda rozhodla blok neobnovovať.
Reaktor číslo 1 bol odstavený v novembri 1996 ako časť dohody medzi ukrajinskou vládou a medzinárodnými organizáciami ako je IAEA o ukončení činnosti elektrárne. Ako kompenzáciu za jeho odstavenie dostala ukrajinská vláda zo zahraničných fondov 300 miliónov dolárov na modernizáciu štátneho energetického sektora. Po ďalších problémoch a poškodeniach 15. decembra 2000 ukrajinský prezident Leonid Kučma počas slávnostného ukončenia prevádzky osobne stlačil vypínač 3. reaktora a odstavil tým definitívne celú elektráreň.[6]
V elektrárni naďalej zostáva obsluha starajúca sa o monitoring jadrového paliva, ktoré po výbuchu zostalo v poškodenom reaktore.
Rozostavaný piaty blok elektrárne a plánovaný šiesty blok sa v dôsledku havárie nikdy nedostavali. Ak by boli dokončené, Černobyľ by sa stal jadrovou elektrárňou s najvyššou energetickou kapacitou na svete vo svojej dobe.
Obsadenie elektrárne Rusmi
[upraviť | upraviť zdroj]Počas ruskej invázie na Ukrajinu bola elektráreň niekoľko týždňov obsadená ruskými jednotkami.[8] Ukrajina obvinila ruskú armádu, že z laboratórií Černobyľskej jadrovej elektrárne odniesla vzorky 133 toxických materiálov vrátane nebezpečných rádioaktívnych látok. Po odchode ruskej armády zo zóny ukrajinská národná spoločnosť Energoatom našla zničené laboratóriá, vyrabované kancelárie aj ďalšie priestory elektrárne.[9]
36 rokov od najhoršej jadrovej havárie v histórii navštívil oslobodený areál Černobyľskej atómovej elektrárne šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Rafael Grossi. Po stretnutí potvrdil, že úroveň rádioaktivity je normálna a dodal, že po viac ako mesiac trvajúcom výpadku bol diaľkový bezpečnostný monitorovací systém opätovne sprevádzkovaný a ukrajinský regulačný úrad má s ním opäť priame spojenie.[10][11] Zástupcovia medzinárodnej agentúry do Černobyľu priniesli aj nové radiačné monitorovacie zariadenia vysielajúce namerané dáta priamo do jej ústredia vo Viedni.[12] Spojenie s pôvodnými monitorovacími zariadeniami sa stratilo po tom, ako objekt elektrárne obsadili ruskí vojaci.[13] Niekoľko dní bola elektráreň aj bez elektrickej energie a na zabezpečenie cirkulácie vody v systéme dlhodobého dochladzovania vyhorených palivových tyčí museli byť využívané záložné dieselgenerátory.
14. februára 2025 Rusko zasiahlo samovražedným dronom Šáhid strechu sarkofágu 4. reaktora černobyľskej elektrárne.[14]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Спецрезерв Рівненської АЕС відвідав ЧАЕС [online]. rnpp.rv.ua, [cit. 2019-06-18]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
- ↑ ТАТЬЯНА, Грива. Контакти [online]. chnpp.gov.ua, [cit. 2019-07-10]. Dostupné online.
- ↑ MOULD, R. F.. Chernobyl Record. Bristol, Philadelphia : Institute of Physics Publishing, 2000. 420 s. Dostupné online. ISBN 0-7503-0670-X. (po anglicky)
- ↑ "Defence in Depth Safety: A Report by International Nuclear Safety Advisory Group", Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu per, Viedeň 1996
- ↑ a b c HIGGINBOTHAM, Adam. Polnoc v Černobyle. [s.l.] : Ikar, 2019. ISBN 978-80-551-7490-7. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g LEATHERBARROW, Andrew. Černobyľ. [s.l.] : Citadella, 2020. ISBN 978-80-8182-157-8.
- ↑ KOSTKA, Tomáš. Havárie v jaderné elektrárně ČERNOBYL [online]. [Cit. 2019-05-22]. Dostupné online. Archivované 2021-03-07 z originálu. (po česky)
- ↑ Ruští vojáci získali kontrolu nad Záporožskou jadernou elektrárnou. Po útoku v areálu hořelo [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2022-03-05]. Dostupné online.
- ↑ CNN. V Červenom lese pri Černobyle namerali abnormálne vysokú radiáciu. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2022-04-10]. ISSN 1335-4418.
- ↑ SOBOTOVIČOVÁ, Nina. Neohrozovali iba seba. Ruskí okupanti v Černobyli hazardovali. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-04-27. Dostupné online [cit. 2022-04-29]. ISSN 1335-4418.
- ↑ TASR. Spojenie Černobyľskej elektrárne a ukrajinského regulátora sa obnovilo. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2022-04-29]. ISSN 1335-4418.
- ↑ MUFSON, Steven; STERN, David L.. IAEA finds normal radioactivity at Chernobyl on disaster’s anniversary [online]. washingtonpost.com, 2022-04-26, [cit. 2022-04-29]. Dostupné online.
- ↑ TASR. MAAE: V černobyľskej elektrárni zastavili opravy a údržbu pre únavu. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-03-14. Dostupné online [cit. 2022-04-29].
- ↑ ČTK; PAŘÍZKOVÁ, Anna. Dron zasáhl sarkofág elektrárny Černobyl. Značně ho poškodil, v místě hořelo. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2025-02-14. Dostupné online [cit. 2025-02-19].
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Černobyľská atómová elektráreň