Zénón z Eley alebo Zenón z Eley (asi 490 pred Kr. – 430 pred Kr.) bol starogrécky filozof, predstaviteľ eleatskej školy (predsokratovské obdobie). Ako prvý začal používať vo filozofii formu dialógu. Do dejín filozofického myslenia sa zapísal najmä formulovaním apórií.[1]
Nadväzuje na Parmenidovo učenie s cieľom podložiť ho dôkazmi. Zenón uvádza štyri dôkazy nemožnosti existencie mnohosti vecí a štyri dôkazy nemožnosti existencie pohybu. Tieto dôkazy sa opierajú o myšlienku, že je možná reálna existencia len jedného, nezmeniteľného bytia, nezávislého od priestoru a času. Miesto je deliteľné donekonečna, pretože ho tvorí nekonečná nepretržitosť. Bod je nedeliteľným miestom, pretože sa vôbec nedá rozdeliť. V dôsledku toho je pohyb nemožný.[2][3]
O Zenónovom živote máme len málo presných informácií. Najviac biografických informácií sa dozvedáme z Platónovho dialógu nazvaného Parmenides. Platón v ňom opisuje Zenónovu a Parmenidovu cestu do Atén, keď mal Zenón približne 40 rokov, Parmenides asi 65 a Sokrates bol „veľmi mladý muž“. Ak predpokladáme, že Sokrates mal 20 rokov a ak zoberieme do úvahy, že Sokrates sa narodil v roku 470 pred Kristom, môžeme určiť približný dátum narodenia Zenóna na rok 490 pred Kristom. Platón tiež uviedol, že Zenón bol približne o 25 rokov mladší ako Parmenides.
Ostatné, menej presné informácie máme z diela Diogenesa Laertia, v ktorom sa uvádza, že bol synom Teleutagorasa, adoptívnym synom Parmenida a bol pravdepodobne zabitý tyranom z Eley.
