Archeologickú lokalitu Sitno ako prvý skúmal koncom minulého storočia Andrej Kmeť. Na jeho prácu neskôr nadväzovali pracovníci Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici (Ján Truchlík, Zora Liptáková a Jozef Labuda). V posledných rokoch v súvislosti s rozsiahlejšou stavebnou činnosťou tu v spolupráci so Slovenským banským múzeom robí záchranný výskum Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre.
Praveké hradisko zaoberá vrcholovú časť Sitna; zo severu, západu a juhu je prirodzene chránené strmými andezitovými bralami. Jediný možný prístup do prírodou opevneného priestoru je z východu. Preto práve ľud lužickej kultúry vybudoval počas neskorej doby bronzovej mohutné valové opevnenie. Tak bol vytvorený ideálny obranný systém, skladajúci sa jednak z prirodzenej ochrany skalných zrázov, jednak z umelých valov, ktoré vedú v dvoch líniách. Prvú tvorí vonkajší obvodový val, ktorý sa napája na sitnianske bralá z juhu a zo severu; mal za úlohu zachytiť prvý nápor útočníkov. Na východnej strane je dodnes dobre zachovalý, od juhu sa kombinuje so skalnými zrázmi a možno ho vidieť ako sotva viditeľnú vyvýšeninu. Celý val bol neskôr v stredoveku (asi v 13. storočí) upravený na mohutné hradby, tvoriace spolu so stredovekým hradom jednoliaty opevnený celok. Druhú líniu valového opevnenia tvorí priečny val, ktorý rozdeľuje hradisko na dolnú a hornú časť (jeho zvyšky sú viditeľné pri spodnej stanici lyžiarskeho vleku). Tento val nebol v stredoveku využitý na obranné účely. Vrchol Sitna teda môžeme, v určitom zmysle slova, nazvať akropolou, v ktorej sa nachádzal aj výdatný prameň vody.
 |
| Sitno na 1. voj. mapovaní |
Celý priestor hradiska má rozlohu približné 16 hektárov a je najvyššie položeným opevneným bodom ľudu lužickej kultúry počas neskorej doby bronzovej (1 000 až 700 rokov pred naším letopočtom) na Slovensku a azda aj v rámci strednej Európy.
 |
| Amfora podolskej kultúry (V. Kóša) |
Pri výskume akropoly v miestach stavby vysielača sa nepodarilo nájsť kultúrne objekty, ale len veľké množstvo fragmentov keramiky lužickej kultúry, ktoré nesú zjavné stopy vplyvu z oblasti kultúry kyjatickej (juh stredného Slovenska) a kultúry stredodunajských urnových polí (juh západného Slovenska). Ľud sídliaci na Sitne v neskorej dobe bronzovej žil teda na hranici týchto troch veľkých kultúr. Keramické črepy boli združené do zhlukov, z čoho možno usudzovať na bližšie neurčené sídelné objekty, pravdepodobne sezónneho rázu. Okrem keramiky sa tu našli hlinené prasleny používané pri pradení nití, kamenné žarnovy spolu s drvičmi obilia, fragmenty bronzových šperkov, napríklad, nákrčníky a ihlice, a veľké množstvo kamenných a hlinených koliesok, pravdepodobne kultového charakteru. Bronzové predmety spolu so skôr nájdenou časťou kamenného kadlubu na odlievanie bronzových dlátok potvrdzujú domnienku o existencii metalurgickej dielne v tejto časti Sitna. Pri týchto predmetoch z neskorej doby bronzovej sa v priestoroch akropoly našla stredoveká keramika a antická minca z 2. storočia nášho letopočtu.
Priestor medzi akropolou a priečnym valom (horná časť hradiska) je síce na niektorých miestach terasovite upravený, ale nesie minimálne znaky osídlenia. Zatiaľ sa nedá presne určiť, na čo tento priestor slúžil.
Priestor medzi priečnym a obvodovým valom (dolná časť hradiska) bol husto osídlený v praveku aj v stredoveku. Sídliskové objekty sú sústredené do blízkosti oboch valov, pričom stredoveké nadväzujú na terasovitú úpravu terénu. Najväčšia koncentrácia osídlenia sa však nachádza v blízkosti obvodného valu. Tu, v zložitej stratigrafii pôdnych vrstiev, komplikovanej naviac splachom pôdy z vyššie položených miest, sa objavilo nespočetné množstvo keramických črepov z neskorej doby bronzovej, analogických tým z akropoly, desiatky kamenných žarnovov a drvičov obilia, hlinené prasleny a tkáčske závažia, kamenné i hlinené kolieska, fragmenty bronzových nákrčníkov bronzových nádob (v miestach, kde kedysi našiel Kmeť nádobu celú), neurčiteľné bronzové pliešky a bronzový vrchol šípu. Podarilo sa nájsť z tejto doby i sídliskový objekt s ohniskom, v ktorého tesnej blízkosti bol kamenný žarnov, drvič obilia, praslen i fragment závažia spolu s keramikou, ktorá svedčí o tom, že celý nálezový súbor pochádza z neskorej doby bronzovej.
V roku 1986 realizoval v lokalite archeologický výskum Dr. Pavel Žebrák z Archeologického ústavu SAV v Nitre. V úkryte pod podlahou chaty sa mu podarilo objaviť významný nález bronzového pokladu v podobe zdobeného opaska, náramkov, nákrčníkov, záušníc, ihlice, drôtených krúžkov a ozdoby v tvare presýpacích hodín.
Vzhľadom na miniatúrnosť predmetov môžeme predpokladať, že nález patril ako šperk mladému dievčaťu, ktoré mohlo byť členom rodiny kmeňového náčelníka Sitna. Poklad z doby bronzovej je vystavený v archeologickej expozícii Starého zámku.
 |
| Fragment amfory kyjatickej kultúry (V. Kóša) |
Stredoveké osídlenie súvisí s terasovitou úpravou terénu. Sídliskové objekty z tejto doby (zhruba 13. až 16. storočie) možno sledovať na terasách v podobe rôzné veľkých a rôzne hlbokých, približne štvorcových jám. V ich okolí sa nachádza dostatok stredovekej keramiky, stavebného železa (klince, skoby a podobne), železné podkovy, kľúče, tyčinkové zámky i nože, zdobené nepravým damaskom. V blízkosti brány, ktorá v týchto miestach plní svoju funkciu od praveku dodnes, sa našlo veľké množstvo železnej trosky, čo svedčí o stredovekej metalurgickej činnosti v tejto lokalite. Nejasná je zatiaľ súvislosť stredovekého osídlenia a hradu.
Okrem osídlenia v neskorej dobe bronzovej a vo vrcholnom stredoveku boli zistené i stopy po Slovanoch (rotačný žarnov a niekoľko črepov keramika z 2. storočia pred našim letopočtom). Z 2. storočia nášho letopočtu je už spomenutá rímska minca.
LIT:
O n d r e j O ž ď á n i – P a v e l Ž e b r á k: Depot bronzových predmetov z hradiska lužickej kultúry na Sitne, Slovenská archeológia LXV – 2, 2017, 237 – 277
PhDr. Pavol Žebrák
článok uverejnený so súhlasom autora
Veľmi dobrý článok o Sitne nájdete aj na TOMTO ODKAZE
