Vasil Biľak
| Vasil Biľak | |
 |
|
| Bývalý poslanec Slovenskej národnej rady | |
|---|---|
| V úrade 18. december 1954 – 14. júl 1960 |
|
| Bývalý poslanec Národného zhromaždenia ČSSR | |
| V úrade 9. júl 1960 – 12. jún 1964 |
|
| Bývalý minister | |
| V úrade 12. júl 1960 – 5. január 1963 |
|
| Bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR | |
| V úrade 1969 – 28. december 1989 |
|
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 11. august 1917 Krajná Bystrá, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko) |
| Úmrtie | 6. február 2014 (96 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Politická strana | Komunistická strana Československa |
| Alma mater | Vysoká škola politická ÚV KSČ |
| Profesia | krajčír, politik |
| Národnosť | rusínska (uvádzané ako ukrajinská) |
| Rodina | |
| Manželka |
Anna Biľaková († 1996)
|
| Deti | Naděžda Ševcová Dmitrij Biľak (* 1955) |
| Odkazy | |
 |
Vasil Biľak (multimediálne súbory) |
RSDr. Vasiľ Biľak[1] (* 11. august 1917, Krajná Bystrá, okres Svidník – † 6. február 2014, Bratislava)[2] bol slovenský komunistický politik rusínskeho pôvodu,[3] známy najmä vďaka podpisu na pozývacom liste pre okupačné vojská v roku 1968 a ako ideológ následnej normalizácie napriek zlému ovládaniu spisovnej slovenčiny.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Vasiľ Biľak sa narodil v obci na severovýchode Slovenska, blízko poľských hraníc v roľníckej rodine. Otec mu zomrel, keď mal 3 roky a matka, keď mal 11. Z jeho 7 súrodencov prežil len starší brat Dimitrij.[4] Bol vyučený ako krajčír v Hradci Králové a od roku 1936 aj šil v Bratislave ako člen komunistických odborov. V roku 1945 vstúpil do KSČ. Od roku 1950 v rámci náboru robotníckych kádrov najprv pracoval na krajskom výbore Komunistickej strany Slovenska (KSS) v Bratislave a po absolvovaní Vysokej školy politickej ÚV KSČ (1953) sa dostal v roku 1954 do najvyššieho straníckeho vedenia (ÚV KSČ).
V rokoch 1955 – 1968 a 1969 – 1971 bol členom ústredného výboru (ÚV KSS), v rokoch 1954 – 1989 členom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), v rokoch 1962 – 1968 bol tajomníkom a od januára do augusta 1968 prvým tajomníkom ÚV KSS; od apríla 1968 do decembra 1988 členom predsedníctva ÚV KSČ.
Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike a ideologickej sfére. V rokoch 1960 – 1989 bol poslancom Národného, potom Federálneho zhromaždenia.
V roku 1968 bol jedným z vedúcich predstaviteľov konzervatívnych síl v KSČ, podporoval sovietsku intervenciu a podieľal sa na likvidácii obrodného procesu tzv. Pražskej jari. Bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy a hlavným exponentom brežnevovského vedenia v KSČ, reprezentantom neostalinského dogmatizmu. Je vnímaný ako ideologický autor Poučenia z krízového vývoja, publikácie KSČ z roku 1970, ktorá oficiálne interpretovala predchádzajúce udalosti ako "kontrarevolúciu" a intervenciu ako "pomoc bratských krajín". Bol jedným z hlavných predstaviteľov normalizácie, politického obdobia, ktoré v ČSSR pretrvávalo až do novembra 1989. V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ.
Žil v Bratislave spolu so svojim zaťom Jozefom Ševcom vo vilách na Timravinej ulici. Bol obvinený z porušenia zákona na ochranu mieru, ale aj iných ekonomických trestných činov. Trestné stíhanie začal v marci 1991 Úrad federálneho ministerstva vnútra na vyšetrovanie protiústavnej činnosti. V roku 1993 vec odstúpil Mestskému úradu vyšetrovania v Bratislave.[5] Biľak nebol odsúdený ani potrestaný. V januári 2011 bol jeho súdny proces zastavený špeciálnou prokuratúrou SR pre nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Česka.[6] Zomrel vo veku 96 rokov doma.
Dňa 21. februára 2015 Komunistická strana Slovenska odhalila Vasilovi Biľakovi pamätník s bustou a s nápisom pod ňou „Pravda zostane pravdou“ v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pri príležitosti prvého výročia jeho úmrtia. V ten istý deň v nočných hodinách bustu dvaja občianskí aktivisti z Košíc, výtvarník Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz, na protest obliali červenou farbou, a na pamätník napísali červenou farbou nápis „SVIŇA“, k čomu sa aj verejne priznali.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Ottova Encyklopédia Slovensko A-Ž. 1. vyd. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 80-7360-578-3.
- ↑ Zomrel Vasil Biľak. Muž, ktorý podpísal pozývací list v roku 1968 [online]. pravda.sk, 6. február 2014. Dostupné online.
- ↑ Vladimír Jancura. pravda.sk, 6.2.2014. Dostupné online.
- ↑ Soudruh Vasil Biľak šedesátiletý. Rudé právo, 11. 8. 1977, s. 1
- ↑ Matúš Burčík: Biľaka už súd nevypočuje, Sme, 24. 1. 2011
- ↑ BURČÍK, Matúš. Biľaka už súd nevypočuje [online]. sme.sk, 24.1.2011, [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
- ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Biľakov nový pomník natreli červenou farbou, odsúdil ho aj ÚPN [online]. dennikn.sk, 22.2.2015, 10:28, [cit. 2015-02-25]. Dostupné online.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- Pravda Zostala Pravdou, Bratislava : Pravda, 1971
- Vybrané Prejavy A State, Bratislava : Pravda, 1982
- Paměti Vasila Biľaka I a II, Praha : Cesty, 1991
Literatúra o V. Biľakovi[upraviť | upraviť zdroj]
- Biľakovo svedectvo, Karol Lovaš a Emília Múčková, Bratislava : Interlingua, 2000
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vasil Biľak
