Od konca 4. st. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O ich prítomnosti existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. st. pr. Kr prichádzajú na Slovensko Dákovia, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry. Patrí tam aj Varín bodka
Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia. Driek a ramená kríža sú na koncoch rozšírené a vhĺbené, vrchy sú oblé.
Strieborný dvojkríž údajne symbolizuje tradíciu Cyrila a Metoda, je to však ešte starší kresťanský symbol pre vzkriesenie Ježiša, ktorý sa používal od 9. storočia v Byzantskej ríši ako symbol náboženský a politický (patriarchálny kríž).
Trojvršie údajne znázorňuje tri pohoria - Matra, Tatra a Fatra - ktoré vytýčujú oblasť ktorá je obývaná Slovákmi. Súčasťou znaku sa stalo až neskôr, pôvodným erbom uhorského kráľa Bela III. (1172-1196) bol strieborný dvojkríž na červenom poli, bez iných znakov. Neskôr býva dvojkríž na erboch vztýčený na pažiti alebo hline (1291), alebo má v spodnej časti tri či štyri korene. V erboch neskorších kráľov sa už objavuje v podobe trojitej skaly, napríklad na pečati Ladislava V. (1305) (v Čechách ako kráľ Václav III.). Od 14. storočia sa už ustaľuje dnešná podoba trojvršia, pôvodne zlatého alebo strieborného, neskôr zeleného, a od roku 1848 modrého.
Červený štít bol farbou mnohých heraldických znakov koncom 12. a začiatkom 13. storočia. Nie je to teda krvavá obloha značiaca utrpenie Slovákov počas maďarizácie, ako udávajú niektorí autori.
Pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny. Študoval v Mošovciach, na gymnáziách v Kremnici, Banskej Bystrici a v rokoch 1812 - 1815 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po dvojročnom vychovávateľskom pôsobení v Banskej Bystrici pokračoval v rokoch 1817 - 1819 v štúdiu evanjelickej teológie na univerzite v Jene. Od roku 1819 začína jeho tridsaťročné pôsobenie v Pešti, kde bol evanjelickým farárom. Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom námestí, kde pôsobil, sa stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Tu konfirmoval aj Sándora Petőfiho, či Lajosa Kossutha, vtedy ešte Slovákov (dodnes zlyhali všetky snahy umiestniť mu na tomto chráme pamätnú tabuľu). V roku 1835 sa oženil s dcérou evanjelického farára Frederikou Schmidtovou (ktorú spoznal už v roku 1817). Jeho osobné priateľské kontakty so Štúrom a jeho priateľmi rázne narušilo zavedenie novej slovenčiny, ktorú ostro kritizoval.
