Od konca 4. st. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O ich prítomnosti existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. st. pr. Kr prichádzajú na Slovensko Dákovia, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry.
Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku[1] medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom však jasne naznačovala, že táto suverenita je iba hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je iba nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.
Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.
Pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny. Študoval v Mošovciach, na gymnáziách v Kremnici, Banskej Bystrici a v rokoch 1812 - 1815 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po dvojročnom vychovávateľskom pôsobení v Banskej Bystrici pokračoval v rokoch 1817 - 1819 v štúdiu evanjelickej teológie na univerzite v Jene. Od roku 1819 začína jeho tridsaťročné pôsobenie v Pešti, kde bol evanjelickým farárom. Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom námestí, kde pôsobil, sa stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Tu konfirmoval aj Sándora Petőfiho, či Lajosa Kossutha, vtedy ešte Slovákov (dodnes zlyhali všetky snahy umiestniť mu na tomto chráme pamätnú tabuľu). V roku 1835 sa oženil s dcérou evanjelického farára Frederikou Schmidtovou (ktorú spoznal už v roku 1817). Jeho osobné priateľské kontakty so Štúrom a jeho priateľmi rázne narušilo zavedenie novej slovenčiny, ktorú ostro kritizoval.
