Rusko-ukrajinská vojna
Toto je článok o rusko-ukrajinskom vojnovom konflikte od roku 2014. O bojoch prebiehajúcich od februára 2022 pozri Ruská invázia na Ukrajinu.
 |
Tento článok alebo odsek sa zaoberá prebiehajúcim vojenským konfliktom. Informácie v článku sa môžu počas vývoja udalosti rýchlo meniť. Niektoré časti článku sa môžu skladať z informácií, z ktorých mnohé nie sú potvrdené nezávislými zdrojmi. Ak sú informácie v článku neaktuálne alebo nesprávne, buďte smelí a článok vhodne upravte. |
 |
Tento článok si vyžaduje rozšírenie, aby zodpovedal základnému štandardu kvality. Pozrite si stránky z kategórie návody a štýl, prípadne diskusiu k článku a článok, prosím, doplňte. |
| Rusko-ukrajinská vojna | |||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Aktuálna situácia na Ukrajine Územie pod kontrolou Ukrajiny Ruskom okupované územie | |||||||||||
| |||||||||||
| Protivníci | |||||||||||
|
|||||||||||
| Velitelia | |||||||||||
| Sila | |||||||||||
|
| ||||||||||
| Straty | |||||||||||
|
| ||||||||||
 Podľa OSN:
| |||||||||||
podľa USA:Rusko-ukrajinská vojna, (rus. российско-украинская война, ukr. російсько-українська війна) tiež ruská ozbrojená agresia proti Ukrajine je prebiehajúci ozbrojený konflikt medzi Ruskou Federáciou (a proruskými separatastami) a Ukrajinou. Konflikt možno rozdeliť na niekoľko etáp:
- Ruská anexia Krymu vo februári až marci 2014
- Vojna na východe Ukrajiny (Donbas) od apríla 2014, ktorá sa začala vytvorením tzv. Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (LĽR)
- Ruská invázia na Ukrajinu 24. februára 2022, ktorá sa začala po ruských cvičeniach pozdĺž ukrajinských hraníc na prelome rokov 2021/2022 a ruskom uznaní samozvaných „DĽR“ a „LĽR“ ako štátnych celkov.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Hnutie Euromajdan a reakcia v Donbase[upraviť | upraviť zdroj]
V dôsledku odklonu Ukrajiny od integrácie s Európou došlo na prelome rokov 2013 a 2014 k masovým protestom, označovaných ako Euromajdan. Na námestí v Kyjeve došlo aj k ozbrojeným zrážkam protestujúcich s políciou. Zahynulo pri tom najmenej 80 ľudí, z toho 13 príslušníkov polície a bezpečnostných zložiek. Vo februári 2014 ukrajinský prezident Viktor Janukovyč podpísal dohodu o urovnaní sporov vrátane prísľubu, že bude pokračovať v prozápadnej integrácii. Následne však opustil Kyjev a cez Krym utiekol do Ruska. V krajine nastalo na istú dobu bezvládie, počas ktorého vypukli vo viacerých častiach Ukrajiny proruské nepokoje.
V apríli 2014 prerástli demonštrácie proruských polovojenských skupín v oblasti Donbasu do ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskou vládou a separatistickými silami vtedy vzniknutých samozvaných republík Doneckej a Luhanskej. V auguste 2014 ruské vojenské automobily prekročili na niekoľkých miestach ukrajinské hranice.[9]
V novembri 2014 hlásila ukrajinská armáda intenzívny pohyb vojsk a vybavenia z Ruska do separatistických častí východnej Ukrajiny. Associated Press informoval o 80 neoznačených vojenských vozidlách, pohybujúcich sa v oblastiach ovládaných rebelmi. Zvláštna pozorovateľská misia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pozorovala konvoje ťažkých zbraní a tankov na území pod kontrolou Doneckej ľudovej republiky, ktoré mali zatreté identifikačné znaky. OBSE neskôr uviedla, že boli spozorované vozidla prepravujúce muníciu a mŕtve tela vojakov, ako prekračujú rusko-ukrajinskú hranicu pod rúškom konvojov s humanitárnou pomocou. Začiatkom septembra 2015 zaznamenala OBSE viac ako 21 vozidiel označených ruským vojenským kódom pre vojakov usmrtených v boji. OBSE opakovane uviedla, že ich pozorovateľom bol odmietnutý prístup do oblastí pod kontrolou ruských separatistických síl.[10]
Anexia Krymu[upraviť | upraviť zdroj]
Vladimir Putin zvolal v noci z 22. na 23. februára 2014 schôdzku svojich politických a vojenských spolupracovníkov, na ktorej jednali až do 7 hodiny rannej. Na schôdzke Putin rozhodol o tom, že ruské orgány začnú pracovať na „navrátení Krymu k Rusku“. Niekoľko hodín po rozhodnutí anektovať Krym prebehol záverečný ceremoniál Zimných olympijských hier 2014 v Soči.
27. februára 2014 ruskí vojaci bez insígnií ovládli strategické pozície a infraštruktúru na ukrajinskom území Krymu a zmocnili sa Krymského parlamentu. Vojaci bez označenia boli v médiách označovaní ako zelení mužíkovia.
Ruské vedenie pritom zapojenie svojich ozbrojencov do akcií na Kryme pôvodne kategoricky popieralo. 1. marca 2014 schválil ruský parlament prezidentov zámer nasadiť na Kryme ruských vojakov kvôli „potrebe chrániť Rusov na Kryme,“ čo bolo podobné odôvodnenie ako v prípade vojny v Južnom Osetsku z roku 2008, ktorý nasledoval po vpáde gruzínskej armády na separatistické územie Južné Osetsko, údajne po provokácií rebelov. Územie Južného Osetska je však pod ruskou kontrolou už od rozpadu ZSSR v roku 1991. Podobný dôvod je udávaní taktiež v úvahách o prípadnej ruskej intervencií v Pobaltí.
Po prevzatí kontroly nad územím polostrova Ruskom a po Krymskom referende, konanom 16. marca 2014, bola doposiaľ ukrajinská Autonómna republika Krym na vlastnú žiadosť pripojená k Ruskej federácii. Vladimir Putin neskôr vydal výnos, ktorým ustanovil 27. február Dňom špeciálnych síl.
V novembri 2016 vydal svoju správu Medzinárodný trestný súd, ktorý rozhodol, že situácia na Kryme je ozbrojeným konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý vypukol najneskôr 26. februára 2014 vyslaním ruských ozbrojených síl na Ukrajinu bez súhlasu ukrajinskej vlády. Podľa súdu je určujúcim faktorom okupácia cudzieho územia.
Vojna na Donbase[upraviť | upraviť zdroj]
V apríli 2014 demonštrácie proruských skupín v oblasti Donbasu na Ukrajine prerástli do vojny medzi ukrajinskou armádou a Ruskom podporovanými separatistami zo samozvanej Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky.
V auguste 2014 neoznačené ruské vojenské vozidlá prekročili hranicu Doneckej republiky. Začala sa nevyhlásená vojna medzi ukrajinskými silami na jednej strane a separatistami skryte podporovanými ruskými jednotkami na strane druhej. Rusko sa dlhodobo snažilo svoju účasť maskovať. Vojna sa zmenila na statický konflikt s opakovanými neúspešnými pokusmi o prímerie. V roku 2015 podpísali Rusko a Ukrajina druhú Minskú dohodu, ale množstvo sporov bránilo ich plnej implementácii. Do roku 2019 bolo 7 % Ukrajiny označovaných ukrajinskou vládou ako (Ruskom) dočasne okupované územia. V tomto období aj Ruskí predstavitelia nepriamo priznali prítomnosť svojich jednotiek na Ukrajine.[11]
Eskalácia napätia[upraviť | upraviť zdroj]
Na prelome rokov 2021 a 2022 sa začali množiť správy o hromadení ruských síl okolo ukrajinských hraníc. NATO obvinilo Rusko z plánovania invázie, čo Ruská strana popierala.[12] Ruský prezident Vladimir Putin verejne kritizoval rozšírenie NATO ako hrozbu pre svoju krajinu a žiadal, aby Ukrajina nikdy nemohla vstúpiť do tejto vojenskej aliancie. Vyjadril tiež ruské iredentistické názory a spochybnil právo Ukrajiny na existenciu. Zároveň nesprávne uviedol, že Ukrajinu vytvorilo sovietske Rusko.
21. februára 2022 Rusko oficiálne uznalo dva samozvané separatistické štáty na Donbase a otvorene vyslalo na tieto územia svoje jednotky.[13]
Ruská invázia na Ukrajinu[upraviť | upraviť zdroj]
24. februára 2022 Rusko napadlo Ukrajinu z územia Donbasu a Luhanska, ako aj z vlastného územia Belgorodskej a Voronežskej oblasti smerom na Charkov. Zároveň ruské sily uskutočnili útoky z územia Homeľskej oblasti Bieloruska, kde sa ruské jednotky nachádzali dlhšiu dobu „na cvičení“. Z tohto smeru ruské jednotky bezprostredne ohrozili Kyjev. Tretí smer predstavovali útoky z Krymu smerom na sever, kde sa im podarilo obsadiť Cherson, Melitopoľ a obkľúčiť a neskôr dobyť Mariupoľ.
Veľká časť medzinárodného spoločenstva odsúdila Rusko za jeho kroky na Ukrajine a obvinila ho z porušovania medzinárodného práva a porušovania ukrajinskej suverenity. Mnohé krajiny zaviedli ekonomické sankcie voči Rusku, ruským jednotlivcom alebo spoločnostiam najmä po invázii v roku 2022.
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Z celkového počtu 900 000 príslušníkov vojenských sil, 554 000 príslušníkov polovojenských jednotek a 2 000 000 záložníkov.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Bielorusko sa podľa Lukašenka na invázii nezúčastňuje, nasadenie vojsk však úplne nevylúčil. ta3.com (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-03-02].
- ↑ Ukrajina tvrdí, že zabila štvrtého ruského generála. teraz.sk (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-03-16].
- ↑ Russian general Yakov Rezantsev killed in Ukraine. bbc.com (C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-03-26].
- ↑ 24. deň po tom, čo 190 000 vojakov prekročilo hranicu
- ↑ Polští dobrovolníci zlikvidovali ruskou kolonu, tvrdí nadšení Ukrajinci. Novinky.cz. Dostupné online.
- ↑ Stráty ruskej armády podľa Ukrajiny. index.minfin.com.ua. Dostupné online.
- ↑ a b As Russian Troop Deaths Climb, Morale Becomes an Issue, Officials Say. The New York Times. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Rusko prvýkrát zverejnilo počty obetí a. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2022-03-02. Dostupné online [cit. 2022-03-02]. ISSN 1339-844X.
- ↑ Ukraine ceasefire leaves frontline counting cost of war in uneasy calm. The Guardian (Londýn: Guardian News and Media Limited), 2014-12-17. Dostupné online [cit. 2022-04-04]. ISSN 0261-3077.
- ↑ Response to Special Representative in Ukraine Ambassador Martin Sajdik and OSCE Special Monitoring Mission Chief Monitor Ertugrul Apakan. usmission.gov.
- ↑ Putin priznal vojakov na Ukrajine. S Amerikou chce prehlbovať spoluprácu. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2015-12-17. Dostupné online [cit. 2022-03-28]. ISSN 1336-1996.
- ↑ Deutsche Welle (www.dw.com). Путин врал, что войны с Украиной не будет. Хронология обмана президента РФ [online]. dw.com, [cit. 2022-04-04]. Dostupné online.
- ↑ TÓDA, Mirek. Putin uznal separatistov na Donbase, Ukrajine teraz hrozí ruská invázia. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2022-02-21. Dostupné online [cit. 2022-03-28]. ISSN 1339-844X.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rusko-ukrajinská vojna