Plav

Útěchu i protiváhu dosavadní existence hledá Jurolek v přírodě, která prostě je. Zato člověk se pokouší být, ke svému „je“ potřebuje nějaký smysl, nějaké odůvodnění. Člověk se hlídá, aby byl, zatímco příroda, viděno lidskou perspektivou, netuší, že je. Bukolika hledá jazyk, kterým by bylo možné oslavit bytí, a to i za současných podmínek, kdy smysl i určení onoho bytí je opět otázkou.

Keď v roku 2020 COVID-19 zasiahol aj životy Slovákov, bolo len otázkou času, kedy sa dočká stvárnenia aj v domácej básnickej tvorbe. Poézia je predsa už zo svojej podstaty vhodnou formou vyjadrenia postoja k aktuálnym udalostiam, ako to dokazujú jej angažované varianty. V tomto ohľade pôsobí ako najtypickejšia umelecká forma vyjadrenia, navyše je operatívna, jednoducho publikovateľná, časovo nenáročná a otvorená každému gramotnému človeku. Viacero autorov a autoriek to dalo pocítiť slovenskej literatúre takmer okamžite.

Dôležitým rozlišovacím a vo viacerých momentoch paradoxne aj zlučovacím znakom poviedkových zbierok Anny Kiliánovej, Karlosa Kolbasa a Laca Keratu je odsúvanie epickej dejovosti. Tento postreh nesmeruje k spochybneniu schopnosti prozaikov spádovo fabulovať. Poukazuje skôr na časté nedejové závery, namiesto ktorých sa do popredia tlačia spomaľované alebo skôr odložené vyústenia. 

Kniha predstavuje unikátnu čitateľskú výzvu, pretože zo strany recipienta nepredpokladá len adekvátny interpretačný výkon, ale aj schopnosť empatickej účasti na čítanom, čo je v značne anestetizovanej atmosfére súčasnej literárnej prevádzky vcelku neobvyklé. Prác s ambíciou apelovať na citovosť je dostatok, no takých, ktoré tento zámer aj úspešne, neprvoplánovo textovo ukotvia, je pomenej.

Začiatkom roka 1920 sa na stránkach Trenčanských novín objavila strohá informácia: „V Skalici zomrela 21. decembra r. 1919 Mária Holuby, rodená Boor, vdova po evanjelickom farárovi v Lubinej, známa v slovenskej spisbe pod pseudonymom Mária Javorinská. V utorok 23. decembra bola pochovaná“. Pokoj prachu jej.