Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
Raketoplán Atlantis práve pristáva a tým ukončuje misiu STS-110
Družicový stupeň raketoplánu nazývaný aj vlastný raketoplán alebo orbiter bola najzložitejšia a najdôležitejšia časť celého amerického raketoplánu. Zároveň to bola jediná časť raketoplánu, ktorá sa dostala do vesmíru a potom pristála. Z hľadiska leteckej terminológie išlo o jednoplošník so samonosným krídlom v tvare dvojitej delty. Slúžil na dopravu nákladu a osôb na obežnú dráhu okolo Zeme a späť. Štartoval ako klasická raketa, návrat prebiehal riadeným kĺzavým pristátím podobným pristávaniu lietadla.
Orbiter mal celkovú dĺžku 37,24 m, výšku 17,25 m a rozpätie krídel 23,79 m. Jeho prázdna hmotnosť bola rôzna pri jednotlivých exemplároch (Columbia bola najťažšia) a pohybovala sa okolo 90 ton. Trup stroja tvorila konštrukcia z hliníkových zliatin. Pre najviac mechanicky namáhané časti sa použila oceľ a titánové zliatiny. Skladal sa z troch hlavných konštrukčných častí:
Dron Ingenuity na Marse, prvý vrtuľník na inej planéte, ukončil z dôvodu poškodenia vrtule svoju misiu. Absolvoval 72 letov v rozpätí takmer troch rokov, čím mnohonásobne prekročil svoju plánovanú životnosť. Helikoptéra stojí na nohách a ešte komunikuje s riadiacim strediskom.[1][2]
NASA oznámila, že jej modul Perseverance opätovne nadviazal spojenie s vrtuľníčkom Ingenuity po dvojdňovom výpadku. Kontakt s Ingenuity sa stratil v priebehu jeho 72. letu počas zostupnej fázy. Stav helikoptéry sa vyhodnocuje.[1]
Po problémoch s otvorením odberovej hlavice sondy OSIRIS-REx sa hlavicu konečne podarilo otvoriť. Bola zverejnená snímka donesených vzoriek z asteroidu.[2]
Pristávací modul japonskej misie SLIM mäkko dosadol na mesačný povrch a s ním aj dva malé rovery. Išlo o prvé pristátie Japonského stroja na Mesiaci. Solárne panely modulu však zo zatiaľ neznámych dôvodov nedodávali elektrickú energiu, a tak namiesto plánovaných štrnástich dní prístroje modulu fungovali len niekoľko desiatok minút.[3]
Z plávajúcej plošiny v Žltom mori po prvý raz odštartovala raketa YL-1 známa aj ako Gravity-1 od spoločnosti Orien Space. Ide o najvýkonnejšiu raketu fungujúcu výlučne na tuhé pohonné hmoty na svete. Na obežnú dráhu dopravila tri družice.[7][8]
Administrátor NASABill Nelson oznámil, že misia Artemis II, ktorá by mala byť prvým pilotovaným obletom Mesiaca po viac než polstoročí, sa odkladá z konca roka 2024 najskôr na september 2025. Dôvodom je niekoľko technických problémov. Tým sa odkladá aj nasledujúca misia, Artemis III, ktorá mala s posádkou pristáť na povrchu Mesiaca najskôr na september 2026.[3]
Po prvýkrát úspešne odštartovala nová dvojstupňová raketa Vulcan-Centaur. Bez využitia prechodnej parkovacej dráhy naviedla na preletovú dráhu k Mesiacu komerčnú pristávaciu sondu Peregrine. Tento lander od firmy Astrobotic mal 23. februára pristáť na mesačnom povrchu. Peregrine však začal vykazovať problémy, z ktorých najvážnejším je únik paliva. Modul tak napriek predpokladom nebude môcť pristáť na Mesiaci.[9]
Sonda Juno preletela blízko Jupiterovho mesiaca Io. S výškou 1 500 km o najbližší prelet kozmickej sondy okolo Io za posledných dvadsať rokov. Šesť snímok z kamery JunoCam, ktoré vznikli počas preletu, ukázalo okrem iného aj poškodenie kamery dlhodobými účinkami radiácie.[10]
Americká sonda Parker Solar Probe vykonala už svoj 18. let perihéliom. K slnečnému povrchu sa priblížila na rekordne nízku vzdialenosť 7,26 milionóna kilometrov. Systémy sondy zvládli priblíženie v dobrom stave.[11]
Absolvent United States Naval Academy v Annapolise s praxou na torpédoborci počas druhej svetovej vojny. V roku 1946 sa stal námorným pilotom a o štyri roky neskôr skúšobným pilotom. V roku 1959 bol vybraný do prvej sedmičky astronautov NASA (Mercury Seven). V máji 1961 uskutočnil prvý americký pilotovaný kozmický letprogramu Mercury. Stal sa pritom prvým Američanom vo vesmíre, hoci niekedy sa toto prvenstvo pripisuje Johnovi Glennovi. Shepard totiž v kozmickej lodiFreedom 7 letel počas misie Mercury-Redstone 3 iba po balistickej dráhe, nedostal sa teda na obežnú dráhu ako Glenn. Počas svojho letu sa Shepard stal celkovo druhým človekom vo vesmíre a prvým, ktorý manuálne ovládal orientáciu kozmickej lode. V konečných fázach programu Mercury bol určený ako pilot letu Mercury-Atlas 10, ktorý bol naplánovaný ako trojdňová misia. Shepard loď pomenoval Freedom 7-II na počesť svojej prvej kozmickej lode, ale misia bola nakoniec zrušená.
Astronómia
Slnečná sústava
Hviezda
.jpg)
_(19_April_2002).jpg)
.png)
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.svg){kind=small}
