Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
„Dôležitým prínosom programu Apollo bolo, že sa ukázalo, že ľudstvo nie je navždy pripútané k tejto planéte a že naše vízie idú ešte ďalej a naše možnosti sú neobmedzené.“ – Neil Armstrong
Sovietsky mesačný program bol sovietskykozmický program pilotovaných letov na Mesiac prebiehajúci v rokoch 1964 až 1974. Bol náprotivkom amerického kozmického programu Apollo, na rozdiel od ktorého však bol neúspešný a prísne utajený až do roku 1989. Napriek tomu bol svojho času dôležitou, až prioritnou súčasťou sovietskeho komického programu a bolo v rámci neho vyvinutých a otestovaných viacero nových technológii, vrátane dodnes používanej kozmickej lode Sojuz.
Po prvotných úspechoch, ako bolo napr. vypustenie prvej umelej družice Sputnik 1 a let prvého človeka J. Gagarina do kozmu, začal sovietsky kozmický program za americkým zaostávať. Aby sa potvrdil náskok sovietskej vedy a technológie, bol v polovici roku 1964 sovietskou vládou oficiálne schválený program pilotovaných letov na Mesiac. Hoci sa neoficiálne projektové práce na ňom začali už skôr, celkovo sa s jeho prípravou začalo oproti americkému programu so značným sklzom.
Sovietsky program bol rozdelený na dve základné fázy. Prvá fáza bola nazývaná L1 a predstavoval ju pilotovaný oblet Mesiaca dvoma kozmonautmi. Druhú fázu L3 predstavovalo samotné pristátie kozmonauta na mesačnom povrchu. S obidvoma fázami bol priamo spätý aj vývoj novej kozmickej lode Sojuz (ktorá sa mala podobne ako americká loď Apollo stať hlavnou oporou programu) a tiež vývoj superťažkej nosnej rakety N-1 (náprotivok amerického Saturn 5). Ak by všetko išlo tak, ako bolo plánované, mal prvý sovietsky kozmonaut pristáť na mesačnom povrchu už v septembri 1968 (s týmto plánom sa počítalo ešte na začiatku roku 1967).
...napriek populárnemu mýtu, že sondy Voyager opustili slnečnú sústavu, sú sondy v skutočnosti len v jednej tisícine cesty na okraj slnečnej sústavy – Oortovho mraku komét?
...Čína plánuje do roku 2030 poslať ľudí na Mesiac?
Kozmická loď Crew Dragon pristála v Mexickom zálive, čím po necelých piatich dňoch letu úspešne ukončila misiu Polaris Dawn. Počas letu na relatívne vysokú obežnú dráhu sa vykonalo zhruba 40 experimentov prevažne z oblasti medicíny a fyziky.[3]
V rámci misie Polaris Dawn prebehol prvý súkromný výstup do otvoreného vesmíru. Dvojica astronautov Isaacman a Gillisová sa postupne, jeden po druhom, vyklonili z otvorenej prednej časti lode Crew Dragon a otestovali pohyblivosť nového typu skafandra od SpaceX. Oficiálne výstup trval 1 hodinu a 46 minút.[4]
Kozmická loď Starliner sa bez posádky odpojila od ISS a nasledujúceho dňa na padákoch pristála v oblasti White Sands v USA.[7] Počas všetkých fáz pristávania loď fungovala podľa očakávaní.[8]
Z Francúzskej Guyany prebehol posledný štart malého európskeho nosiča Vega. Na obežnú dráhu vyniesla družicu Sentinel-2C. Odteraz už bude náklady vynášať jej vylepšená verzia Vega-C.[9]
Sonda BepiColombo preletela okolo Merkúra vo vzdialenosti iba 165 km v rámci série gravitačných manévrov, ktoré ju majú naviesť na dráhu okolo Merkúra. Prelet bol spojený so snímkovaním planéty a s aktiváciou ďalších vedeckých prístrojov.[10]
Federálny letecký úrad na žiadosť SpaceX opäť povolil štarty rakiet Falcon 9. Nasledujúceho dňa tak štartovali hneď dve rakety Falcon 9, ktoré spoločne vyniesli 42 družíc Starlink. Dátum štartu misie Polaris Dawn kvôli nepriazni počasia stále nie je pevne určený.[11]
↑MEK - Sojuz MS-25 [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2024-09-24]. Dostupné online.
↑ Rusi Oleg Kononenko a Nikolaj Čub prekonali rekord v najdlhšom nepretržitom pobyte na Medzinárodnej vesmírnej stanici.. Denník N (Bratislava: N Press), 2024-09-20. Dostupné online [cit. 2024-09-20]. ISSN1339-844X.
↑MAJER, Dušan. SLEDUJEME: Starliner se vrací bez posádky na Zemi. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2024-09-06. Dostupné online [cit. 2024-09-09].
↑MAJER, Dušan. ŽIVĚ A ČESKY: Loučení s Vegou. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2024-09-03. Dostupné online [cit. 2024-09-09].
↑MAJER, Dušan. BepiColombo dnes prolétí kolem Merkuru. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2024-09-04. Dostupné online [cit. 2024-09-09].
Wernher bol druhým z troch synov nemeckého baróna Magna von Brauna (ktorý bol od júna 1932 do januára 1933 ministrom výživy a poľnohospodárstva Weimarskej republiky) a Emmy von Quistorp. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska, a zoznámil sa tak s prácou Hermanna Obertha, ktorý napísal v roku 1923 štúdiu Raketa do planetárnych priestorov (Die Rakete zu den Planetenräumen). Vzhľadom na von Braunove znalosti z oblasti matematiky a fyziky nebolo pre neho zložité princípu raketových nosičov porozumieť.
Už ako mladík sa vďaka svojmu záujmu o vesmír aktívne zapojil do nemeckého Spolku pre kozmické lety (Verein für Raumschiffahrt, ktorý bol označovaný VfR), a to niekedy okolo roku 1929. Tento krok mu umožnil získavať podporu a finančné prostriedky pre budovanie väčšej a schopnejšej rakety. V roku 1930 začal mladý Wernher študovať technický inštitút v Berlíne a v roku 1932 získal titul bakalára.
Astronómia
Slnečná sústava
Hviezda
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.svg){kind=small}
